Pavel Baričák
Tak nakoniec tie Vianoce prišli (Paríž, 2.deň)
Sníva sa mi, že je obrovské zemetrasenie. Budím sa na strašný hluk. Podobný si pamätám jedine keď v našom paneláku menili strechu a staré škridle začali hádzať o siedmej ráno rovno do traktorovej vlečky, ktorú zanechali kde inde, ako tesne pod mojim oknom. „To si nevšímaj, každý pondelok chodia smetiari,“ vraví Barborka. „Smetiari? Pouliční grázli to boli, čo trieskali železnými tyčami od šiestej hodiny ráno do odtokových rín! Neklam ma!“ Neodpovedala a ja som pochopil, že v nedeľu tichučká parížska ulička nachádzajúca sa v centre mesta sa ráno v každý pracovný deň dokáže zmeniť na beštiu trhajúcu spánok na márne kusy. Slečna sa vyspnikala do ružova. Okno jej spálne sídliacej na druhej strane domu totiž ústi do vnútorného dvorčeka. Začal som v tom hľadať úmysel.