Pavel Baričák
Silu jedinca vytvára slabosť okolia. Naopak to neplatí (23.kap.)
Zobudil ma telefón. Volal mi Psycho. - Ako sa máš? - spýtal sa ma.
Ľudia majú neuveriteľnú schopnosť pripísať všetko, čo bolo napísané autorovi, že to na vlastnej koži aj sám prežil. Prehliadajú schopnosť vnímania, pozorovania sveta a pretransformovania ho do viet s úmyslom pomôcť druhým. Ale na druhej strane sa mi dobre zaspáva s pomyslením, že ostatok sveta na mňa myslí. Cudzí ľudia o mne vedia všetko, teda aj to, čo neviem ani ja sám. Ďakujem im teda za ich všemocnú starostlivosť! Buďte všetci šťastní, prajem Vám to z celého môjho srdca. Hirax <a data-cke-saved-href="http://blueboard.cz/anketa_0.php?id=754643" href="http://blueboard.cz/anketa_0.php?id=754643">Anketa</a> od <a data-cke-saved-href="http://blueboard.cz/" href="http://blueboard.cz/">BlueBoard.cz</a> Zoznam autorových rubrík: Vždy pripravený!, Šlabikár šťastia 3., Šlabikár šťastia 1., Šlabikár šťastia 2., Vzťahy (Úvahy), Tak plače a smeje sa život, Zachráňte malého Paľka!, Po stopách komedianta, Sárka Ráchel Baričáková, Sex (Úvahy), NEVERŠOVAČKY (Básne), PRÍBEH MUŽA (Básne a piesne), SEKUNDU PRED ZBLÁZNENÍM (Román, KÝM NÁS LÁSKA NEROZDELÍ (Román, RAZ AJ V PEKLE VYJDE SLNKO/Rom, ČESKÁ REPUBLIKA (CESTOPIS), EGYPT (Cestopis), Ekvádor (Cestopis), ETIÓPIA (Cestopis), FRANCÚZSKO (Cestopis), INDIA (Cestopis), JORDÁNSKO (CESTOPIS), KOSTARIKA (Cestopis), Mexiko (Cestopis), Nový Zéland (Cestopis), PANAMA (Cestopis), POĽSKO (Cestopis), SLOVENSKO (Cestopis), THAJSKO (Cestopis), USA (Cestopis), VIETNAM (CESTOPIS)
Zobudil ma telefón. Volal mi Psycho. - Ako sa máš? - spýtal sa ma.
- Suknička, musím sa s tebou rozísť, - povedal som pokojne. Pozrela sa na mňa a položila príbor vedľa taniera. Nevyzerala, že by to morčacie soté chcela ešte niekedy dojesť. Sedeli sme v peknej, nóbl reštaurácii. Asi pekelne drahe
Začali sme s Jurajom bohatnúť. Veľmi-preveľmi. Viac ako sme čakali. Keď sa vám začnú sypať peniaze, musíte sa kontrolovať, lebo ináč sa z vás stane zaslepený boháč a namyslený chruňo. Ja som sa rozdával. Veľa išlo Soni s Patrikom
Šéf mi odpustil. Aspoň sa tak tváril. Mal som ho ale na háku. On sa však veľmi radoval, keď zistil, aký zdroj nápadov v sebe skrývam. Ale vo mne nič nebolo. Bol som len médiom spojenia s kozmobankou šialených nápadov, nič viacej.
V piatok toho istého týždňa Soňa s Psychom zorganizovali na svojom prenájme veľkú párty. Soňa mala čo nevidieť rodiť a tak si povedali, že je najvyšší čas, pretože potom už budú milé starosti s malým. Na sone Soni vysonili, že to
Musel som tú prácu zobrať. Ale hlavne som chcel. Môj obrat správania sa v živote a zodpovednosť k Soni a k ešte nenarodenému maličkému ma len pozitívne motivovali.
Počas tých mesiacov mi život udelil čiernu kartu. Musel som zísť z ihriska radosti a tešenia sa z behu veselých udalostí. Rodičia síce fakt o mojom otcovstve prijali ako skutočnosť, ale čoraz častejšie na mňa vyberali harpúnu, nec
Stretli sme sa v podchode pri jej zastávke. Vnímal som ju stokrát pozornejšie ako hocikedy predtým. Síce vždy bola pre mňa jedinou bohyňou narodenou iba pre moje oči, lenže ja som ju mohol mať dnes možno poslednýkrát vedľa seba ak
Začalo sa to vracaním. Začalo jej padať z tváre, ale nahovárala si, že ju asi bolí brucho a že niečo nedobré spapala. Klamala sa. Až keď pochopila ten fatálny omyl, začala vracať na život a na mňa. Keď sa jej zdalo, že už povracal
Zobudil som sa. Vonku bolo šero, brieždilo sa. Bol som spotený ako Bulhar v skrini. Soľ na posteľnej plachte a obliečke priam kričala, čo si moje telo o mne myslí. Čo najtichšie som vstal a vošiel do kuchyne. Schody
– Čo si riešil so Siastrou? – spýtala sa ma Mislane, keď nás taxík unášal z mestského bojiska. – Že by dcéry nemali chodiť vedľa svojich mám, lebo sa nevydajú, – povedal som, ale keď som si pretransformoval jej úškrnok, predv
Naše mesto prosilo, ale nebolo vyslyšané – ten piatkový večer opäť prišiel takisto ako prišiel piatok minulý týždeň, rovnako ako prichádzal piatok po celé tie predošlé roky. Mesto krvácalo. Oživujúca mlaď ho rozorvala na padrť. Ho
Prišiel som k rodinnému domu, kde mi malo byť ukázané, na čo je sono a celá moderná medicína prikrátka. Pred barakom parkovali dve autá s ešpézetkou neprislúchajúcou nášmu okresu. „Nech už som von. O polhodinu sa tu
Prvé zabúchanie na stenu od sestry Siastry som síce vnímal, ale nemal som energiu odpovedať. Zakomponoval som ho teda do sna. Keď som zhodnotil situáciu, že už som hore, teda späť v tomto krásno-smutnom svete, zabúchal som na
Vyšiel som pred bránu hospitálu. Bol som konečne vonku z tej pevnosti strachu a ľudských obáv. Spomenul som si, ako som sa pri tej rieke modlil, aby som sa doň dostal a teraz som z neho paradoxne – stále nevyliečený – šťastne prch
Izba obelela od bielych plášťov, ktoré ju naplnili a inteligenčný kvocient oblizol plafón. Podľa rozdaných diplomov, životných skúseností a odžitých rokov som bol v miestnosti najväčším hlupákom ja.
Mislane mala mať dnes nočnú a ja som sa nevedel dočkať. Ale tak, ako to v živote chodí, zrazu tá chvíľka nastala a ja som sa v nej konečne bahnil. Sedeli sme opäť na chodbe a naše dialógy nemali konca kraj
Sedeli sme na nemocničnej chodbe. Vedľa nás na mobilnom lôžku spokojne chrápala tučná stará babka. Z úst jej vytekala slina. Predstavil som si na jej hrudi neexistujúceho slimáka, ktorý sa po nej celý nadržaný štverá. Sleduje slin
Dráčik vyšiel pred svoju jaskynku. Bol ešte maličký a bol sám ako palma na púšti. Ale to je vo svete drakov bežná vec, neľakajte sa! Milujúci sa pár drakov splodí mláďatko v
– Milovaná Siastra, sestrička moja, – vyšlo zo mňa, ale oči som mal stále privreté. Držala ma za ruku. Bola to ona. Nemusel som ju vidieť.