ale robil som sa sprostým, prípadne som im servíroval všeobecne známe historky. Pýtali sa ma aj na ľudí, ktorých som vôbec nepoznal, a tak padali vety ako:
– Poznáš Cylindra!?! – hustil do mňa vyšetrovateľ.
V duchu som sa síce pochechtával nad celou tou pitoresknou situáciou, no navonok som hral „slabého chlapca, ktorý má monštruózny rešpekt i strach v jednom a chcel by ísť čo najskôr domov za mamičkou pohrať sa s plyšákmi“.
Vyzvedali sa, kedy a kde som sa s Erikom spoznal, kto je v partii, čo robíme vo voľnom čase... Samozrejme, že sme si všetci „historky“ dopredu pripravili. Vychádzali sme z otázok, ktoré vyšetrovatelia kládli na výsluchu chalanom pred nami. Tak som odpovedal tak, aby sme si neprotirečili. Keď sa ma pýtali niečo „nové“ alebo sa pokúšali ísť do detailov, odpovedal som, že si „nepamätám“.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu