No keďže Erik a Marcel sa stali v ten deň prvákmi v strojárenskom učilišti, musela to byť poriadna oslava, nemohli sme to odfláknuť.
Partizánsky pamätník, priekopským i vrútockým hipisácko-rockerským podzemím slávne prezývaný Parťák, šialene ožil. Bodaj by nie, veď všetkých žiakov zo škôl pustili už po prvej hodine, takže „čo s načatým večerom“? Oslava! Všetky fleky v brezovom hájiku boli však beznádejne obsadené, dokonca aj ten náš, ktorý sme si našli my a považovali ho za náš domovský. Lenže povedzte približne desiatke starších vlasatých chalanov, sediacich v džínsach pri ohni či váľajúcich sa priožrato v tráve, aby si zbalili svoje špekáčiky, obtrhaný peceň chleba, nedopité litrovky dunihlavy a odišli. Ani sme necekli. Pred staršími partiami sme mali vždy rešpekt. Najmä keď časť z tých postavičiek sme poznali z chýrov, ktoré kolovali po Martine a mali ich za „hrdinov“, prípadne sme ich zaradili do šuplíka „grázli“ a obchádzali sme ich na hony.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu