Baričák, ak z tohto niečo bude, tak si ma nepraj! (1. časť)

Autor: Pavel Baričák | 13.12.2016 o 9:49 | (upravené 23.8.2018 o 7:51) Karma článku: 4,31 | Prečítané:  1838x

Písal sa prvý september 1987. Ako zvyčajne sme nakúpili litrovky lacného čuča, nejaké pivko a do batoha vopchali aj pollitrovku tvrdého. Nestávalo sa to často, lebo ako pätnásť- a šestnásťroční sme na tvrdý chľast nemali prachy.

No keďže Erik a Marcel sa stali v ten deň prvákmi v strojárenskom učilišti, musela to byť poriadna oslava, nemohli sme to odfláknuť.
Partizánsky pamätník, priekopským i vrútockým hipisácko-rockerským podzemím slávne prezývaný Parťák, šialene ožil. Bodaj by nie, veď všetkých žiakov zo škôl pustili už po prvej hodine, takže „čo s načatým večerom“? Oslava! Všetky fleky v brezovom hájiku boli však beznádejne obsadené, dokonca aj ten náš, ktorý sme si našli my a považovali ho za náš domovský. Lenže povedzte približne desiatke starších vlasatých chalanov, sediacich v džínsach pri ohni či váľajúcich sa priožrato v tráve, aby si zbalili svoje špekáčiky, obtrhaný peceň chleba, nedopité litrovky dunihlavy a odišli. Ani sme necekli. Pred staršími partiami sme mali vždy rešpekt. Najmä keď časť z tých postavičiek sme poznali z chýrov, ktoré kolovali po Martine a mali ich za „hrdinov“, prípadne sme ich zaradili do šuplíka „grázli“ a obchádzali sme ich na hony.

 

Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Jankovská priznala vzťah s Kočnerom. Spomína aj Fica

Neskôr chce vypovedať o Bödörovi, aj Zoroslavovi Kollárovi.


Už ste čítali?