Prvé vysnívané rifle za bony, dopisovanie s ruským "kamošom" i Ogoňok

Autor: Pavel Baričák | 22.11.2016 o 9:24 | Karma článku: 6,83 | Prečítané:  1148x

Mama mala rada hudbu, kupovala si platne. Úplne prvú platňu, ktorú kúpila len nám, bola ABBA. Titulný song Waterloo, s ktorým ABBA v roku 1974 vyhrala súťaž Eurovision Song Contest, otváral „dosku“ a bol to pre nás slušný „nápek“.

Matne si pamätám, ako spolužiak Domino neustále spomínal, že k nim príde rodina z Ameriky. Tešil sa, ako to len Domino vedel, že mu donesú platňu. Hocijakú, veď o ňu poprosil. Stalo sa, no Domino bol potom sklamaný, „vraj mu priniesli nejakú trápnu neznámu speváčku“. Odložil ju bokom. Až po čase si uvedomil, že je to Madonna, ktorá už bola v tom čase za oceánom populárna ako krovky. To len k revolučnej bedači sa cez hradby studenej vojny nedostala kultúra okolitého západného sveta. 
Ďalši spolužiak Maroš zvykol machrovať. Len aby sa blysol, stávalo sa, že často vytresol niečo skôr, ako si to premyslel. Tak raz sľúbil Dominovi, že „nie je problém, aby ti moji bracháči požičali elpéčko Deep Purple“. Šli sme teda po škole k Zvedelovcom. Ja ako pozorovateľ, Maroš ako sľubotechna, Domino ako nadržaný mopslík na „asfalt“ (aj tak sme nazývali elpéčka). Mali sme zostať čakať dolu pod schodmi. Maroš zazvonil, z dverí vyšiel Ďuro, mladší z legendárnej dvojice bratov. Na sebe mal oblečenú bielu freestylovú hipisácku košeľu s oblúkovitým strihom po bokoch a vykasanú na rifliach. Svetlohnedé, mierne vlnité vlasy mal na naše detské pomery „kurevsky“ dlhé, veď mu padali cez plecia niekde až na prsia! Ako Maroš niečo koktal, došlo mi, že to nebude taká hladká záležitosť, ako ju po ceste domov pri kopaní do kamienkov opisoval. Keď skončil, Ďuro mĺkvo obrátil pohľad smerom dolu na Domina. Šiel z neho neskutočný rešpekt. Potom sa ho prísnym tónom spýtal:
– Čo sme my požičovňa?!?
Následne zmizol v byte a už sa neukázal. Maroš zvesil plecia. Čo bolo po ceste zo školy „jasnou vecou“, premenilo sa na jasnú vec. Videli ste scénku z filmu Občanský průkaz, keď sa starší brat mladého hrdinu vrátil na opušťák domov a nakričal na neho, lebo si obliekal jeho džínsy a požičal niekomu platňu „zeppelínov“? Presne tá istá energia... Nezostávalo nám teda nič iné, len naďalej drať platne nemeckých rockových bohov Puhdys a Karat.
Inak, rifle boli snom. Ako som len po nich túžil. No mama mi neustále kupovala jedny menčestráky za druhými. Každým takýmto vianočným „darčekom“ som bol zasa na dlhší čas opätovne odsúdený nebyť v rifliach in. Aspoň neskôr začala počúvať moje žalmy, „že keď mi už kupuje lacnejšie menčestráky, tak aspoň nech majú tmavé farby a čo najužšie prúžky“. Mávali tak od milimetra po tri a tie široké nám pripadali „sedlácke“. Po dlhšom nosení sa z prúžkov začali vytrhávať chuchvalčeky a ostala iba tenká látka. Potom už bolo iba otázkou času, kedy pri vystrájaní spadnem na zem a roztrhnú sa. Keď sa tak stalo, mama na mňa nakričala. Nastala presne tá chvíľa, keď som tichým hláskom opäť zopakoval moju prosbu o „texasky“. Tak sme šli do jednej predajne odevov v martinskej časti Sever, kde mi na poschodí kúpila nové nohavice. Menčestráky! Dezilúzia detského vnútra!!!
Pioniersky sľub sme skladali pri pamätníku hrdinom v centre Martina. Súdružka komunistka Šenšelová brala túto chvíľu veľmi vážne a celá ceremónia sa premenila na jeden veľký kŕč. Agitátori posadnutí ideológiou marxizmu-leninizmu chceli, aby sme slávnosť prežívali v radostnom duchu, no svojou preorganizovanosťou, preangažovanosťou a silenosťou si sami dávali úder pod pás. Takmer všetky akcie sa preto menili na frašku, čo sme medzi sebou frflaním a ironickými poznámkami aj štedro a s využitím výrazov zo zoológie šťavnato komentovali. Z tohto princípu sme odmietali učiť sa viazať si pionierske šatky, aby sme tým poslednú minútu pred začiatkom slávnosti otravovali baby z triedy.
Tešili by ste sa na časopis Ogoňok, ktorý ste museli odoberať „dobrovoľne nasilu“? Triedna nám na začiatku školského roka totiž vždy jasne vysvetlila, že „každý z nás musí povinne odoberať jeden slovenský a jeden ruský časopis“. Tak sme aspoň ľuďom na obrázkoch dokresľovali fúzy, ani ženy sa nevyhli bradám. Koniec hlásenia školského rozhlasu, ende.
Boli by vaše listy plné úprimnej radosti, ak by vám niekto prikázal písať si s nejakým kamarátom zo Sovietskeho zväzu, ktorého ste v živote nevideli, a z fotky, na ktorú ste v liste čakali mesiac, by ste boli sklamaní? Kto odmietal tento druh „bratania sa“ s našimi osloboditeľmi, mal, samozrejme, problémy na ruštine aj na pionierskych schôdzkach. Viete sa vcítiť, ako vás povinne naženú k obrubníku cesty, popri ktorej ste so školákmi z celého mesta vytvorili nekonečne dlhý koridor, čakáte tam dlhé hodiny a odmenou vám bude dvadsaťsekundové „úprimné“ jasanie a mávanie vlajkami na letiace čierne auto, v ktorom sa bude skrývať nejaký súdruh papaláš? Možno aj chrápajúci so slinou na pere po včerajšej žúrke so súdružkami schopnými urobiť pre vodcov normalizačnej doby všetko. Áno, aj „to“. Jediné pozitívum týchto akcií bolo, že sme mali v takýto deň zrušené vyučovanie, boli sme na vzduchu a mohli sme vymýšľať huncútstva.
Raz za čas nám kázali vziať si stoličku a ísť s ňou do telocvične, kde sme museli hodiny počúvať nekonečné boľševické kydy, kde rečník dlho objasňoval, k čomu sa pre krátkosť času nedostane. Podobné obludné akcie sa konali aj na strednej škole – hajde do spoločenskej sály vytvoriť poslucháčsku kulisu pre rečníkov, ktorí nerozprávali rečou nášho kmeňa. Celomartinský zraz všetkých študentov a pracujúcich na námestí však bol ešte vyšší level demagógie. Väčšinou sa to dialo počas prvého mája alebo nejakého špeciálneho komunistického výročia. Stáli sme tam hodinu, dve, aj tri. Masaker! Nuda galaktických rozmerov!!! Boleli nás nohy, predstavovali sme si iba, že nám konečne povedia „rozchod!“ a budeme môcť vyšprintovať smerom k autobusovej zastávke, kde sa na pokyn organizátorov konečne začala približovať karavána autobusov. Počas akcie boli totiž všetky spoje stopnuté. To aby sa „uprchlíci“, ktorým by napadla akcia „ihla“ (stratiť sa), nemali ako dostať do vytúženého domova. 
Na jednom takom zhromaždení som nemohol spustiť zrak z dievčiny, ktorá stála pár metrov odo mňa. Nepoznal som ju, bola z inej školy. Moje oči sa však bez prestania upínali na jej zadok. Bol síce pekný, ale mňa vtedy oveľa viac zaujímali rifle, ktoré mala na ňom napasované. Hneď by som ju z nich vyzliekol a jej by som sa pritom ani nedotkol. Dal by som vtedy aj obličku za také rifľové nohavice! Mali značku Lee Cooper a dokonca na vreckách vyšitý žltou niťou akýsi ornament. Rifľovú bundu alebo džínsy tejto značky som neskôr nosil aj ja. Niektorí kamoši si kupovali oblečenie značky Super. Bolo drahšie, ale mne sa nepáčil jeho strih. Celá mladá generácia ako jeden sme však opovrhovali socialistickou značkou Prekona, ktorá sa neskôr pokúšala utíšiť hlad po rifľovine. Vhodne sme tú značku premenovali na „pre kone“. 
Rifľové oblečenie sa dalo kúpiť iba v tuzexoch. Boli to obchody, kde sa nedalo nakupovať za koruny, ale za špeciálne kupóny – bony. Tam sa dal zohnať „kapitalistický“ tovar, ako napríklad kvalitná západná kozmetika, špeciálne delikatesy, magnetofónové kazety a kotúče, rifle a iné moderné oblečenie, najmä pre ženy. Slováci začiatkom dvadsiateho storočia počas ťažkých rokov migrovali do Ameriky za prácou. „Zlí“ kapitalisti boli takí „drzí a neféroví“, že dôchodky dávno zomretých chlapov dlhé roky posielali babkám do východného bloku. Komunisti to vymysleli tak, že im vzácne doláre menili za spomínané bony. Tie sa však dali kúpiť aj na čiernom trhu, pohybovalo sa to okolo troch korún za jeden bon. Tak som prišiel i k mojim prvým rifliam. Bol som siedmak alebo ôsmak, neviem už presne. Šťastný ako blcha, konečne oblečený ako človek!!!

 

Daný úryvok je z knihy Vždy pripravený! (Socializmus, heavy metal a čučo), ktorá vyjde 8. novembra 2016.


Prednášky Hirax o vzťahoch + hudobný doprovod Juraj Hnilica a Miško Kulich:
24. 11., 18 hod, Martin, Kino Moskva, Veľký martinský krst knihy Vždy pripravený! (Socializmus, heavy metal a čučo)
30. 11., 18 hod, Sereď, DK
01. 12., 18 hod, Bratislava, Stredisko kultúry Vajnorská, Prednáška o vzťahoch
07. 12., 18 hod, Humenné, DK,      
08. 12., 18 hod, Bardejov, ZUŠ M.Vileca
14. 12., 18 hod, Bánovce nad Bebravou, DK
15. 12., 18 hod, Púchov, Dom kultúry

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

KULTÚRA

Česi na objednávku vlády nikoho neuniesli, predbehli nás v inom

Českí filmári vedia, kde hľadať hrdinov.


Už ste čítali?