Zasa sa neľakajte, bola to „jenom jedna zastávka tramvají“ a predtým tam s nami bola. Vtedy bola taká doba, niekedy nebolo času „viesť detičky za ručičky“. Tak sme šli. Aj sme trafili, ostrihali nás a zaplatili sme.
Holič Miňkovi zastrihol do uška a nechtiac mu tak odobral za šálku krvi, ktorej bolo ani z prasaťa. Ak by dnes kaderníčka, nedajbože, zastrihla dieťaťu do uška, tak má možno na krku aj policajtov a príde
o prácu. Vtedy sa to jednoducho stalo, ucho sa zalepilo a hotovo.
Hlavná myšlienka napísaného však bola táto: Dajte deťom niečo na zodpovednosť a vyrastú z nich zodpovední ľudia, pretože zodpovednosť sa nedá naučiť, dá sa iba dať. Nemajte ich za malých a hlúpych, lebo sa takými aj stanú. Odhadnite ich, verte im, aj svojej intuícii, zaťažte ich a zmocnejú.
Keď píšem o zodpovednosti, ktorá sa deťom nakladala na ich útle pliecka pred štyridsiatimi rokmi, ľudia mi zvyknú oponovať: „Vtedy nebolo toľko áut“. No v Ostrave bolo. „Deťom nehrozilo toľko nebezpečenstva.“ Podľa mňa hrozilo. Bezpečnostné zariadenia (priechody, ochranné siete, držadlá atď.) vonkoncom neboli na takej úrovni ako dnes. Vtedy bola rozkopaná Ostrava plná dier v zemi...
Aj sa okrádalo a kradlo, no myslím si, že vtedy kradol celý národ a vedenie menej, kým teraz je to naopak – kradne úzka skupina vodcov a „vyvolených“, kým národ je vďaka zákonom či kamerám na obojku. Vraždilo sa aj vtedy, len komunisti to nedávali toľko do médií. Dnes ako rodičia dávame deťom viac lásky, a tak sa aj viac o ne bojíme. Ak je to tak, nejde o bezpodmienečnú lásku, ale skôr o ich spútavanie.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu