Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(5)
Dal som mu prednášku, že toto je okrasný záhon a nech už z neho nikdy cibule kvetov neťahá. No on stále opakoval:
- Ale ocík, máme cibuľu, - a kukal na mňa tými jeho nádhernými veľkými okáľmi.
Už mi začalo dochádzať, že to má nejaký súvis. Potom sa mi v mysli vybavila včerajšia príhoda, kedy za nami prišla Sárka a plakala, že ju niečo poštípalo. Povedal som žene, nech jej to natrie šťavou z cibule, na čo mi ona odvetila:
- Nemáme cibuľu.
A teraz tu predo mnou stál takmer trojročný synček a držal v rukách cibuľu z kvetu a opakoval:
- Ocino, ale máme cibuľu.
A ja som ho konečne pochopil...
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu
