Dal som sa uniesť láskou, poďme späť do ústavu. Po mužovi alkoholikovi sa dostala k slovu pani vychovávateľka. Priam dychtila niekomu pomôcť. Spýtal som sa jej, či ju dotyčný o pomoc požiadal. Odvetila, že nie, ale vraj pomáhať treba, veď aj jej pomohli iní. Rozpovedal som jej príbeh o jednom svojom kamarátovi. Pil, a tak postupne prichádzal o rodinu, o kamarátov... Vybral som sa preto za ním, zazvonil pri jeho dverách a povedal som mu do očí pravdu: „Už to preháňaš. Pozri sa, ako vyzeráš a kam sa rúti tvoj život. Nemôžem zobrať reťaz a priviazať ťa o radiátor. Ale ak by si chcel ísť napríklad na bicykel či brigádovať u mňa, zavolaj. Som tu pre teba, pomôžem ti. Ale hlavné rozhodnutie je na tebe. Musíš sa ozvať prvý, aby som ti uveril, že chceš niečo so sebou robiť.“
Tie vety pravdy boli dosť kruté, nešli zo mňa ľahko a ani sa mi nedostalo milej odpovede. Ale keďže šlo o nádhernú a vnímavú dušu, o mesiac mi kamarát zavolal a poďakoval. Vraj takéto niečo preňho zatiaľ nik nespravil. Ostatní ho odvrhli, začali ohovárať, otočili sa mu chrbtom. Zostali mu len „priatelia“ od poldecáka v krčme. Papieroví kamaráti, však viete.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu