Skrytý pocit viny ako karavána bolestí (1. časť)

Autor: Pavel Baričák | 20.1.2015 o 10:05 | (upravené 23.8.2018 o 8:42) Karma článku: 8,78 | Prečítané:  3756x

Stačí málo. Napríklad, aby na vás prísni rodičia v útlom veku kričali. A vy vstúpite na javisko bytia ako dokonalí vinníci. Veď ste vždy všetko len pokazili, rozbili, zničili, boli ste neschopní, jednoducho vina padla vždy na vás.

Vina totiž automaticky spúšťa proces očistenia, lebo všetko túži byť zharmonizované. A tak človek, ktorý mnoho ráz ani nevie, že v ňom naplno frčí proces sebaobviňovania bez pochopenia súvislostí a odpustenia sebe samému, všetkým navôkol nezištne pomáha. Ale čuduj sa svet, nik mu za jeho dobrotu neďakuje. Práve naopak, akoby si nejakým zázračným spôsobom k sebe priťahoval ľudí, ktorí to berú ako niečo automatické.
V žiadnom prípade mu neďakujú, skôr neustále frflú, hania, sú večne nespokojní a zo všetkého obviňujú práve nášho spomínaného „anjela“. A „anjel“ je zmätený, veď od rôznych náboženstiev až po zarytých
ezoterikov počúva, že láska a dobro priťahujú výhradne iba lásku a dobro. Tak prečo sa mu dostáva len nadávok, sklamania a večnej nespokojnosti iných? „Dva rozvody a aj teraz sa z partnera, ktorý prvý polrok vyzeral tak sľubne, vykľul neustále kritizujúci muž, ktorému všetko prekáža. Dokonca už ani do práce sa mu nechce chodiť a ja, chuderka, musím ťahať celú domácnosť. Tá veštica mala pravdu, nemám ja veru šťastie na chlapov a do konca života na dobrého nenatrafím.“
 

Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Jankovská priznala vzťah s Kočnerom. Spomína aj Fica

Neskôr chce vypovedať o Bödörovi, aj Zoroslavovi Kollárovi.


Už ste čítali?