Obor

Autor: Pavel Baričák | 25.10.2013 o 9:02 | (upravené 27.10.2013 o 22:37) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  1041x

Vydal som hercovi Ľubovi Gregorovi knihu Po stopách komedianta. Sú to jeho spomienky z natáčania, divadla, vojenčiny, detstva, života... Sú to neskutočne humorné príbehy, ktoré vás nielen rozosmejú, ale v tichosti vám aj predstavia svet včerajška, ktorý mal pevne stanovený rebríček hodnôt - úcty k rodičom, učiteľom, umeniu či národu a to aj v časoch socializmu, kedy nie všetko bolo dovolené. Keďže pán Gregor už vo svojej "mladíckej šarmantnosti" ťahá cez siedmy krížik, moc si s internetom netyká. Dovoľujem si teda pár jeho poviedok uverejniť na mojom blogu, aby svet nebol ukrátený o tieto perly. Neklikajte mi teda karmu. Skôr vám šepkám čítať srdcom, smiať sa bránicou, rozjímať dušou a rozumom hľadať súvislosti medzi svetom včerajška a súčasnosťou. Dnešná poviedka sa volá Obor a Ľubo Gregor ju venoval zosnulému hercovi Vladovi Müllerovi.

Obor

Pripomínal mi vždy Charltona Hestona alebo Burta Lancastera. Keď som videl americký film Obchodník s dažďom a potom rovnomennú divadelnú hru v Nitre, tešil som sa, že Vlado Müller bol lepší Bill Starbuck ako Lancaster. Robustný, elegantne stavaný herec s dostatočnou výškou a úžasným hlasom. Jeho herecký diapazón, po slovensky register či škála, patril jedine na veľké javisko. Najväčšie, na aké sa dostal, bolo ja­visko Novej scény v Bratislave. Na to ešte väčšie, kam jed­noznačne patril, Ná­rodné, nedočiahol. Možno aj zásluhou svojej márnomyseľ­nosti, ale ešte viac zásluhou nadradenosti „bohov" SND. Čím bol starší, tým viac ho mrzela nedocenenosť jeho hereckého ume­nia.
Sedeli sme spolu v šatni pri inscenácii Kremeľský orloj a v našich debatách opovrhoval socializmom, ironizoval všet­kých štátom vyznamenaných kolegov a SND nazval klubom vyvolených. V roku 1979 však bez mihnutia oka prijal titul zaslúžilého umelca a všetky výhody z toho vyplývajúce.
Vlado sa vždy hodnotil. Vždy musel mať nejakú cenu. Keď sa mu niečo nepozdávalo, hovorieval:
„To nemá cenu!" A neurobil to. Nerád niekomu vyhovoval a nerád robil niečo pre dru­hých. Sledoval predovšetkým svoje záujmy a tvrdo si ich presadzoval. Na Novej scéne boli časy, keď tajomníčka divadla, mimochodom jemu veľmi blíz­ka osoba, robila mesačný plán pred­stavení podľa jeho vedľajšej umelec­kej činnosti.
Vladovo herecké majstrovstvo nespočívalo iba v jeho obrovskom talente, ale i v tom, že divadlo poznal od piky. V Nitre vstúpil na javisko už ako sedemnásťročný a zišiel z neho v Bra­tislave rovno do truhly. S malou pre­s- távkou, keď rok varil niekde v Ne­mecku, prežil v divadle štyridsaťpäť rokov.
Apropo, varenie! To bol ďalší jedi­nečný prvok jeho osobnej geniality. Ale aj jeho kuchárske schopnosti boli nedocenené. Nikdy nevydal svoje recepty, nikdy nechodil do kuchár­skych televíznych relácií. Vladove guláše boli preslávené po celom Slovensku. Varil ich v klube Novej scény, na výletoch, oslavách a najmä na cvičeniach civilnej obrany na Želez­nej studničke.
Raz mu na takom cvičení CO na Partizánskej lúke povedal jeden kole­ga zo zboru operety Novej scény, že jeho guláš je trocha presolený. Vlado ho ochutnal a povedal:
- Počúvaj! Ty nielenže nemáš ta­lent, ty nemáš ani chuť!
V roku 1996 varil predvolebný guláš na mítingu Demokratickej strany
v Petržalke. O šiestej ráno začal a o desiatej doobeda bol guláš hoto­vý. Keď sa začali schádzať prví funkcionári strany, chodili za Vladom a pýtali si gáblik. Po chvíli sa Vlado nahneval, zavolal ma a prikázal mi:
- Povedz tým chumajom, že ten guláš som varil pre ich voličov a nie pre nich!
Pretože bol veľký, miloval veľké autá. Najradšej mal svoj žltý ford. Zlé jazyky tvrdili, že ho negarážuje, že ho má v spálni. Jeho ford vždy stával pred hereckým vchodom divadla a nikto sa neodvážil na tom mieste zaparkovať. Raz po skúške Vlado zbadal, že má na čistom, navoskovanom a na­blýskanom aute stopy dlane. Prišiel na vrátnicu a žia­dal vrátnika Pintera, aby vyhlásil v miestnom roz­hlase, že Müller odkazuje tomu, kto mu pocapkal auto, že ho nakope do riti. Vrátnik Pinter zapol rozhlas a oznámil:
- Pozor, pozor, šeci očúvajte! Müller odkazuje ráditelovi, že ho nakope do rity za to, že mu zašpinyl auto svojíma špinavýma rukáma. To je šecko! Konec!
Vlado sa vrhol na Pintera:
- Čo ste sa zbláznili, Pinter báči?!
Pinter sa vyvliekol z Vladových veľkých rúk a bránil sa:
- Bol to ráditel, Müllerko pánko! Kuchár s Balážom ho videli! Opýtajte sa ich!
Na jednom predstavení Kremeľ­ského orloja som si v jednom výstu­pe nevedel zaboha spomenúť, ako sa Vlado v tej hre volá. Mal som ho osloviť, a tak som len neustále opako­val:
- Počúvajte, súdruh, súdruh... ehm, súdruh...
Vlado sa smial a pomohol mi:
- Zabelin, súdruh Lenin, ja sa volám Zabelin! Zapamätajte si to konečne!
Vlado sa rehotal a publikum tiež. Chcel som sa zachrániť a zaimprovi­zoval som:
- Jasné, súdruh Zabelin! To viete, tá moja hlava!
Vlado ku mne podišiel, chytil ma okolo pliec a láska­vo mi povedal:
- My vieme, súdruh Lenin! Chápeme to, máte s tou hlavou ťažký život!
Publikum šalelo! Ľudia tlieskali a smiali sa ako odtrhnutí z reťaze. Riaditeľovi donášači však zaúradovali. Na druhý deň bolo na fermane toto oznámenie:

Udeľujem písomné pokarhanie ria­diteľa divadla súdruhom Müllerovi a Gregorovi za nevhodné improvizá­cie v inscenácii Kremeľský orloj.

Karol Vlach, riaditeľ divadla, zaslúžilý umelec

Keď si to Vlado prečítal, odišiel do dramaturgie a o chvíľu sa vrátil. Vypýtal si od vrátnika Pintera kľúče od fermanu (skrinka na odkazy, kde sú umiestnené plány predstavení a oznámenia týkajúce sa prevádzky divadla), otvoril ho a pripichol na voľné miesto ceduľku:

Udeľujem písomné pokarhanie ria­diteľovi divadla Karolovi Vlachovi, zasmušilému umelcovi za to, že na poslednom predstavení operety Noc v Benátkach, ktoré som osobne videl a počul, spieval prevažne falošne, čo je na sólistu spevohry Novej scény nanajvýš nevhodné.

Vlado Müller, sólista činohry Novej scény

Riaditeľovi špicli mu to okamžite oznámili. Riaditeľ ihneď pribehol k fer­manu a zbadal Pintera, ako práve odchádza domov na invalidnom vozíku.
- Pinter! - zakričal. - Kto to tam dal?!
Pinter ostal prekvapený:
- Prepáčte, súdruh ráditel, ale vet vy ste študuvaný zaslúžilý umelec, né? Nevíte čítat?!
A chcel odísť.
- Stojte! - zavelil riaditeľ. - A kto mu dal kľúče od fermanu?!
Pinter pribrzdil a s po­kojom Angličana riaditeľovi odpove­dal:
- Já, súdruh ráditel! Pinter! Kerý sem tu bol na vrátnici, ket ste sa učili ešte strihat gate! Najlepšému hercovi v tomto divadle, Müllerkovi pánkovi, dám klúče aj od svojho domu v Ovsišti! Česť vašej prci, súdruh rádi­tel!

 

 

Krst knihy Po stopách komedianta (spomienky herca Ľuba Gregora):

11. 11. 2013, 18.01, Bratislava, Divadlo Astorka, nám. SNP 33, verejný krst knihy herca Ľuba Gregora - Po stopách komedianta - voľný vstup pre médiá, tak aj pre verejnosť.

 

01.jpg

Gregor ako prvák

02.jpg

KD Žilina, Oscar Wilde: Vejár Lady W. s prvou ženou Júliou

03.jpg

V strednom veku

 

 


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Armádny generál: Rusi majú vynikajúcu techniku. Všetko však závisí aj od politiky

Udržanie starých stíhačiek bude drahé, Rusi si môžu zapýtať viac.

DOMOV

Minister Gajdoš nepriznal takmer polovicu svojho príjmu

Minister obrany v majetkovom priznaní nespomenul výsluhový dôchodok.


Už ste čítali?