Poznám to na sebe. Jedna z "ublížených" strán sa sťažuje na človeka, ktorého samozrejme poznám aj ja. Stojím, počúvam, mlčím. "Špinavostí" pribúda, snažím sa nekomentovať, neposudzovať. Napriek tomu pozorujem, že strelka sa začína prikláňať k názoru toho, ktorý sa mi práve "otvoril". Zdesene začínam vnútorný monológ: "Preboha, čo to robíš? Veď tú dotyčnú osobu poznáš. Nikdy ťa neobabrala, neoklamala, vždy konala férovo, ale napriek tomu začínaš na ňu obracať názor. Kým nebudeš počuť aj druhú stranu, stop! Žiaden verdikt, umlč sudcu!"
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu