Bežná all inclusive dovolenka

Autor: Pavel Baričák | 28.6.2010 o 9:46 | (upravené 28.6.2010 o 9:53) Karma článku: 12,85 | Prečítané:  7088x

Tak som tu, v krajine arabskej, na púšti sinajskej, ktorá sa v roku 1988 definitívne stala opäť súčasťou Egypta. A ten sa s vidinou groša rozhodol na území duchov dostavať komplex hotelov, ktorý začali budovať ešte Izraelci. Oblasť Taba, klitoris Akabského zálivu, priesečník Jordánska, Izraelu, Saudskej Arábie a Egypta. Sedím tu v päťkrátpäťcípom hoteli, kde vám za žmurknutie vytrú červenokošelí arabskí lokaji aj riť. Samozrejme nezabudnú potom natrčiť dlaň, nech do nej niečo cinkne. A najlepšie ak ten cingot zapríčiní papier. Sú síce spomalení (tak ako aj ich muchy), ale natíska sa mi aj iná odpoveď: možno sme my, Európania, zrýchlení.

Spotil som sa, keď mi priateľka predostrela sen o svojej dovolenke. Dokonca ešte viac, ako keď som na začiatku nášho pobytu šarmantným pohybom maličkého chrbtového batoha rozbil v bratislavskom Duty free shope parfum. Našťastie to bola vzorka, ale i tak ma myšlienka „No, pekne to začína" neminula. Posledné roky som sa totiž trmácal svetom v špinavých šortkách a s batohom na pleci. Ako správny pokrytecký sráč som si spomenul na mnou vyslovený sľub, že na all inclusive zájazd už nikdy nepritakám. Niečo pozitívne vo mne si odmietalo pustiť tri roky starý film so zábermi, ako sa vraciam prejedený, spálený, prepitý, preležaný a prenudený z egyptského Sharm El Sheikhu. Tam to zachránil nočný výlet na Mojžišovu horu, kláštor svätej Kataríny, Káhira, pyramídy a prestrelka s vodnými pištoľami pri zadnom bazéne, lebo už som bol pripravený začať si trhať chlpy z nosa, len aby sa v tom stojacom sparnom egyptskom výpeku niečo STALO.

A teraz sa tu zasa motám ako pseudozbohatlík v Babylone rečí hotelového areálu a dávam všetkými mojimi sekundárnymi dorozumievacími prostriedkami okoliu najavo (tak ako aj ono mne), že toto som už zažil, videl, všade som bol, nič na neprekvapí a som veľmi unudení. Nie som predsa sedlák, ktorý vyhral športku, vyhodil slamu z galoší a dovolil si konečne „megazájazd" mimo smer Jadran. Z Chorvátska sa už predsa nehíka. Síce ani z Egyptu, ale i tak je to všetko za „veľa prachov" a to sa už počíta. A tak prvý deň počúvam nárek Moravákov, že tie syry, salámy a džúsy nie sú ono. Áno, ťažko sa to porovnáva s Karibikom. Na druhej strane by možno stačilo, keby komando únoscov celé osadenstvo tohto snového komplexu na dva dni ubytovalo do priemernej egyptskej dedinky. Prípadne etiópskej. Alebo somálskej? Možno by tie podivné kozie syry, čudne sa červenajúce salámy a extra sladké džúsy po celodenných modlitbách za návrat domov chutili ako omšová oblátka vrahovi so zlatým krížikom na hrudi.

Staršia Slovenka mi na našom uvítacom sedení s delegátkou pripomenie moju maminu, pretože všetkým hneď vysvetlila čo, kde a prečo, bez toho, aby sa ju niekto pýtal na názor. Asi bývalá pani učiteľka. Slovák skutočne spozná Slováka vo svete už z kilometra... V saune sa ticho smejem poľskému páru, kde chalanisko odhaduje cestu do chystaného Jeruzalemu na tri hodiny, ale dievčina mu hádže do viet stopku so slovami, že „to neisto, na granici nás možu pridusiť". To teda môžu, slečna poľskaja, hlavne ak na otázku, či sa  o vašej rodine nachádzajú teroristi odpoviete zo srandy áno. Tieto „prefíkané" otázky predbehli už len Američania, ktorí sa vás s nehranou rafinovanosťou spýtajú, či nemáte v kabelke granát alebo či sa vo vašej rodine nevyskytoval terorista. „Pravdaže áno, niekoľko. Starká bola zažratá atentátnička. A granát mám v krabičke od Nivei. Prečo na mňa mierite samopalom? Som len turista..."

Večer ticho sledujem ako dvaja Angličania balia dve Slovenky na sólovej babskej jazde, pričom ony ich na oplátku učia, že „ja tebja ľubľú" je po rusky, no po našom je to „milujem ťa". Prípadne „milujem vás", ale vyučovanie vykania už nie je povinné. Hladkajúce ruky zúžili počet osôb na dvakrát dva. Neskôr sa tvárim, že nevidím nadrbaného Čecha, ktorý pchá čašníkovi hneď prvý večer za „grátis" teplé pivo smiešnu bankovku a spod ofiny, ktorou mi pripomína jedného z dvojice Blbý a blbší, zvodne žmurká na moju priateľku. Až potom sa  vykĺbeným tanečným krokom zamilovane vracia k svojej žene, ktorá vo mne spálenou pokožkou evokuje zabudnuté klobásky na rošte piatkovej opekačky.

Lepšie sa mi vedú rozhovory s arabskou obsluhou. Tamira som premenoval na Timura. Vysvetlil som mu, že je v mojich očiach podobný hrdina ako ruská postavička, ktorou nás v detstve motivovali doniesť na zber papiera čo najviac starých novín. Pracuje šesť týždňov vkuse, aby sa potom mohol vrátiť necelých tisíc kilometrov za svojou rodinou. Na týždeň. Jeho mesačný plat je „tučných" dvesto eur. „Timur, poprosím čokoládovú zmrzlinu, dva kopčeky. Áno, zaliať colou... to vieš, päť hviezdičiek." Potom kráčam okolo troch Arabov šéfujúcich tomuto hotelu. Saláma sem, saláma tam. Žeby riešili problém tých salám? Veru ani u nás v Tescu nenazvú liptovskú salámu šunkou.

Antikonzumné zviera vo mne sa búri. Počas raňajších behov úsmevmi zrkadlím zdvihnuté palce hotelových vartášov strážiacich imaginárne územia susediacich turistických oáz „všetko v cene". Pravidelne vymetám posilňovňu, kde fučím pod železom a skrývam smiech nad elektrickou zásuvkou namontovanou na zrkadle, ktorá interiérovou nezvyklosťou prekonala aj kovanie dverí priskrutkované bez zmyslu a logiky na stene našej hotelovej kúpeľni. Radšej naberám dych a ponáram sa v jakuze ku dnu, aby som si v ľahu mohol vychutnať silu trysky. Egypťania ju totiž namontovali tak, že miesto toho, aby vám v sede voda masírovala spodnú časť chrbtice, ženie sa vám voda akurát tak do análu. Tu sa výborní arabskí počtári sekli. Minimálne o sedem centi.

Aj moslimské ženy pridávajú svojou kúpacou atrakciou do ohňa, keď do bazéna vchádzajú zásadne oblečené až po hlavu. Nechávajú voľnú len časť okolo očí. Asi pre šnorchel. Chcel by som sa ale na chvíľku dostať do ich zmýšľania a vyzistiť, čo si ony myslia o mojej priateľke, ktorá okolo bazéna tancuje výhradne s jedným trojuholníčkom a tromi šnúrkami oviazanými okolo bedier. Asi by o nás Európanoch padali súdy v štýle: totálny morálny úpadok, Sodoma-Gomora, neveriaci psi. Musia nás mať určite za hlupákov, keď sledujú ako sa hala-bala prejedáme, ale hlavne na tom slnečnom výpeku do seba lejeme jeden ľadový nápoj za druhým. „My pijeme teplý čaj. Vás v detstve neučili, že v horúčave sa nemá piť chladné? Učili? Vraj je to ťažké doviesť do praxe? Tak potom sa nečudujte, že vás bolí hrdlo, brucho a máte hnačky," idú mi v hlave arabské odpovede.

KupajuciSaArabi.jpg

Kúpajúca sa arabská rodinka. Do pozornosti dávam maminu napravo. Nie, nešnorchluje, ona sa zahaľuje.

Potím sa v tureckej saune kde je skutočné peklo a slaným pohľadom popoháňam padajúci piesok v presýpacích hodinách. Plávam viac ako za celý rok na Slovensku a zároveň kloktám slanú morskú vodu z bazéna ignorujúc myšlienku, že tak súčasne pijem vzorku moču celého sveta. Na to, koľko turisti vyhrievajúci sa pri mori či hotelových bazénoch vypijú behom hodiny nápojov a skoro vôbec nenavštevujú toalety, ale naopak - občas sa idú ochladiť do vody - je totiž len jedno vysvetlenie. Odmietam vynikajúce arabské zákusky a nahrádzam ich čerstvým ovocím. Pečivo vypadáva z hry, zelenina má na krku zlatý vavrín. Zo dňa na deň jem menej, alkohol som obmedzil na liečivé minimum. Chudnem, viac súložím, smejem sa, veľa čítam, píšem, fotím, tvorím! Vychutnávam si celodenné výlety do izraelského Jeruzalemu a jordánskej Petry a s každým dňom som čoraz viac spokojnejší. Duša spieva. Stačí naozaj iba naše rozhodnutie a prejedací maškarný zájazd sa môže zmeniť na pozitívnu jazdu.

Ale kde-tu sa mi vynoria spomienky ako som po páde socíku išiel do Talianska a prvýkrát videl západné upratané sociálne zariadenia na prvom autoodpočívadle. Pripadal som si ako opica, ktorá zliezla zo stromu. Spomínam na dovolenku v Rusku, kde som ako malý fagan ťahal obrovské drevené šachové figúrky a za uznalého šumenia sledujúcich starších Rusov „z toho chlapca niečo bude" robil svoje prvé tajné ťahy. Nechápal som, prečo sa mama prejedá toho hnusne chutiaceho kaviáru a odmietal som jesť otrasnú polievku z obilia či rýb. Teraz tu sedím ako dospelák a vďaka tomu, že vlastním byt, aj ako skutočný korunový milionár, pri arabskom bazéne a vysvetľujem priateľke, že raz sme boli ako malí s bracháčom a maminou na dovolenke v Bulharsku a tam sme spali na priváte u nejakých cudzích ľudí. Na sídlisku, v paneláku. V nejakej rodine ľudí, ktorým socialistický štát dovolil privyrobiť si a tak vypratali obývačku z dvojizbového bytu a celé leto ju prenajímali teplomilným dušiam zo spriatelených socialistických krajín.

- A ako ste chodili na pláž? - pýta sa ma priateľka.

- Normálne, mestskou emhádečkou. Ten bus šiel asi tridsať minút, ale do necelej hodinky sme boli na pláži.

- A čo ste jedli? - nechápe.

- Ja neviem. Mama vždy niečo splašila a uvarila, - odpovedám.

- Ja ti neverím...

- Nemusíš.... Dáme si niečo? - zahováram, ťažko jej totiž budem rozprávať koľko tajomstiev skrývala babkina povala.

- Áno, dvakrát piňakoládu. Láska, a zbehni aj po palacinky, dostala som chuť, - dodáva priateľka.

- Už idem...

 

 

Buďte šťastní, Hirax

 

Aktivity Hiraxa:

Pondelok, 28. 6. 2010, Topoľčany, 17:03 hod Galéria (program pre mladých - spevokol, básne Hirax), 18:07 reštaurácia Kaiserhof (Námestie M. R. Štefánika). Čítačka Hirax, vstup jeden úsmev.

Máj-jún 2010: Výstava Hiraxových fotografií z Thajska v martinskej kaviarničke Kamala. Pozor, nejedná sa o žiadnu "galériu", ale o 12násť záberov, ktorými som sa snažil vystihnúť túto krajinu. Vstup jeden úsmev.

Štvrtok, 4. 11. 2010, Svet, Oficiálne vydanie Hiraxovho štvrtého románu "Nauč ma umierať".

Štvrtok, 4. 11. 2010, 16:37, Bratislava, Svet knihy Bene Libri (v centre mesta, Obchodná, druhé poschodie). Prvá Hiraxova čítačka k jeho štvrtému románu "Nauč ma umierať". Vstup jeden úsmev.

Utorok, 9. 11. 2010, Považská Bystrica, knižnica, havná budova, čitáreň o 16:04. Čítačka Hirax, vstup jeden úsmev.

Streda 10. 11. 2010 o 11:02 hod., Nitra, Krajská knižnica K. Kmeťka. Čítačka Hirax, vstup jeden úsmev.

Štvrtok 11. 11. 2011(-1) o 11:11, Šaľa, gymnázium. Čítačka Hirax, vstup jeden úsmev

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Haščáka dobehla Gorila, šéfa Penty obvinili z korupcie

V sídle finančnej skupiny zasahovali desiatky policajtov.

Stĺpček šéfredaktorky Beaty Balogovej

Haščák sa Gorily nezbavil, dnes už to potvrdzuje aj NAKA

Bolo by skôr prekvapivé, ak by Božie mlyny nezachytili Pentu.


Už ste čítali?