Zo sopky na balet, z Ameriky na Slovensko (7. časť)

Autor: Pavel Baričák | 23.5.2010 o 15:02 | (upravené 14.5.2020 o 10:57) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  2480x

Áno, dnes ešte strávime pár dní v Kostarike a potom už nezadržateľne odletíme domov na milované Slovensko.

X+

Zo sopky Poás rovno na Kubánsky národný balet

(Nedeľa 9. 12. 2007)

O pol deviatej nás má čakať minibus z cestovky. Som prekvapený, lebo prichádza skutočne presne. Všetci ľudia žijúci v okolí rovníka sú ukážkoví „mámfpičisti". Musíte si na to zvyknúť a nebojovať s tým. Cestovné poriadky neexistujú, domáci vedia, čo a ako funguje, oni vám to proste v pokoji vysvetlia. Keď neporozumiete, tak vám to nakreslia. A ak vám ani vtedy nezapne, zasmejú sa, naložia vás rovno na spoj, na ktorý sa práve pýtate.

Počas cesty sa zastavujeme v jednom hoteli, aby sme vyzdvihli ďalších turistov. Otáčam hlavu na tú noblesnú obrovskú budovu, pretože ten hotel vyzerá skutočne ako zámok pre amerických snobov. V duchu sa mu prihováram: „Starký, tebe môžu o šváboch rozprávať iba ak tak miestne upratovačky, ktoré ich majú doma, ale po tvojich dlažbách behať nikdy nebudú, to sa nemusíš báť."

Stále čakáme, lebo nejaká Indka vraj nečakala, že prídeme načas, takže nie je ešte nachystaná. Zatiaľ je vzadu v minibuse hotový babylon. Zľava do nás hučí Japonec, sprava Kolumbijčanka, v strede hrdo odoláva bývalé Československo. Japko je na rozdiel od Kolumbijčanky v pohode (čomu sa čudujem). Tetuša je síce scestovaná, ale premúdrelá ako rádio. Všade bola a všetko videla. Meškajúca Indka sa konečne dovalila, nastúpila a my vyrážame.

Domáca temperamentná sprievodkyňa je klasička. Stále žartuje. Zoznamuje celý kolektív (je nás sedemnásť) a naschvál nám komolí mená. Neviem totiž, čo je ťažké na vyslovení mena Paul. Vraciam jej to slovnou hračkou, Kostariku premenovávam na Rostakiku.

SarmantnaSprievodkyna.jpg

Naša šarmantná kostarická sprievodkyňa.

BromelieBiele.jpg

Bromelie.jpg

 

Sú to bromélie? Prepáčte, ja sa v názvosloviach zvierat a rastlín nevyznám, aj keď som ako tretiačik na základke celkom slušne absolvoval prírodovednú súťaž.

Národný park Volcán Poás sa nachádza päťdesiatpäť kilometrov od San José. K poslednému obrovskému výbuchu tejto sopky došlo v roku 1910, keď do ovzdušia vyletelo šesťstoštyridsať tisíc ton vulkanického popola. V súčasnosti neprejavuje žiadne známky aktivity, no za vyhasnutú sa nepovažuje.

Zastavujeme pätnásť kilometrov od vulkánu na kávovníkovom poli. Slnko svieti, a tak celí natešení vyliezame z autobusu. Sprievodkyňa rozlupuje jadrá kávy a dáva nám ich cmúľať. Zakazuje plody hrýzť, no ja aj tak jeden okamžite chrúmem. Je horký, ale táto pachuť snáď na otravu stačiť nebude. Vysvetľuje nám, že káva z tejto oblasti je vynikajúca, lebo v pôde je veľa minerálov zo sopky Poás. Je vraj výnimočne aromatická, a tak si v blízkej predajni každý kupujeme nejaké to balenie. Som vďačný, mám aspoň darček pre mamu.

 

111-Edit.jpg

Nekonečné plantáže kávy, aj to je Kostarika.

112-Edit.jpg

 

Rozlúsknuté jadrá kávy na dlani našej sprievodkyne. Ak viete veštiť, z jej dlane môžete vyčítať, čo ju čaká.

113-Edit.jpg

 

Viete, čo nám povedala tá pojašená sprievodkyňa? Vraj toto sú lány marihuany, ktoré sa oficiálne pestujú špeciálne pre Holandsko. Hneď sme sa nalepili na okná a fotili sme ako diví. Samozrejme, že to nebola pravda. No nebola bohová?

Vraciame sa do vozidla, ktoré pokračuje v stúpaní do vrchu. Začína kropiť. Čím sme bližšie k vrcholu, tým hustejšie popŕcha. Vychádzame z autobusu a kráčame ku kráteru. Ak sme všetci z posádky dúfali, že uvidíme otvorený vulkán vo svojej plnej kráse, tak teraz sa už iba modlíme, aby aspoň prestalo pršať a nepríjemne fúkať. Je taká hmla, že nevidno ani na desať metrov. Poznáte ten vtip o tom, ako prídu turisti k Niagarským vodopádom? Amíci spustia: „Beautiful, wonderful, very nice, fantastic!" Rusi kontrujú: „Očeň krasívoje, charóšoje!" Posledný svoje dojmy vyslovuje Slovák a ten to robí zvyčajne v súlade s jeho naturelom: „Do piče, ty kokot, ja sa z toho pojebem, kurva, to je v piči!" Odpustite mi, vulgarizmy, ale musíte uznať, že je na tom niečo pravdy a treba s nami niečo robiť. Asi nás strčiť na pár dní... radšej ani nenapíšem kam.

Podišiel som k drevenému zábradliu, ktoré malo asi zabrániť ľuďom, ktorí stratili motiváciu žiť, pred skokom do kráteru a začal do toho hustého dažďa, hmly a vetra aplikovať prvú tretinu vtipu:

‒ Beautiful, wonderful, very nice, fantastic!

Samozrejme, keďže nebolo nič vidieť, množstvo turistov sa na mňa pozeralo ako na blázna.

Ešte sme odbehli k blízkej lagúne, ale to by sa musel stať zázrak, aby sa za pol hodiny zmenilo počasie k lepšiemu. Horšie to už ani byť nemohlo. A tak sa fotím aspoň pred orientačnou tabuľou.

 

114-Edit.jpg

Sklamaní turisti na vrchole sopky Poás.

ZarasteneChodnickyVulkanu.jpg

 

„Mystická" cestička od hlavného krátera k blízkej lagúne.

 

115-Edit.jpg

Však nevidno, že nestojím pred skutočným kráterom vulkánu Poás zaliatym vodou, ale pred informačnou tabuľou?

Po ceste naspäť do autobusu mi padá na zem foťák. Zo sprievodkyne vyhŕklo:

‒ Oh, my God!

‒ Is this your God? ‒ pýtam sa a podávam jej môj oškúlený Olympus.

‒ No. Hehe, ‒ smeje sa.

Ja nie. Pokazil sa. V dave ľudí hľadám Japonca z nášho turnusu, že to skúsim uňho rovno vyreklamovať, ale ako na potvoru sa niekam stratil. V autobuse zisťujem škodu. Nachádzam spôsob, ako ho zapnúť, a krvopotne v posledné dni ešte niečo ako-tak odfotiť.

Pred štvrtou sme späť v hoteli. Dokonca nám upratali a vymenili uteráky. Hm, nečakané.

Na piatu vyrážam na balet. Samotná neskobaroková budova je nádherná. Mramorové schodiská, pozlátení anjelici, červené koberce v interiéri divadla by sa skôr hodili do starých dobrých európskych pomerov ako do Strednej Ameriky. Napriek tomu zostávajú v pozoruhodnom dobrom stave navzdory nemilosrdnej klíme a častým zemetraseniam.

Kupujem si lístok, ale asi mi nerozumeli. Chcel som miesto, kam vopchám svoje dlhé nohy, ale oni mi predali vstupenku do najdrahšej lóže, kde kolenami bijem do balkóna. Nachádzam sedačku. Spolusediaci sa dvíhajú, aby ma pustili a frflú pohľadmi: „To je teda doba, tí mladí sa už nevedia ani obliecť do obleku, keď idú do Národného divadla. Kam sa rútiš, dlháň, veď s tými haksňami sa tu ani nezmestíš," bičujú ma falošnými úsmevmi. „Pozri sa na neho, žena moja, celé bermudy má dopísané od pera. A to skejťácke tričko s lebkou, tak to sa sem skutočne hodí," sarkasticky mlčia. V duchu im odpovedám: „Už ste videli chodiť niekoho v džungli v obleku? Toto sú moje jediné nohavice, čo som si na potulky Strednou Amerikou zobral. Buďte radi, že sa ešte nerozpadli a nesedím tu v trenkách. Domáca v Boquette mi ich aj vyprala, ďakujte jej! Skúste si chytiť môj ťažký batoh a pochopíte, že sa v ňom počíta s každým gramom. Považujte ma za nevychovaného Amíka a máte pokoj," končím s nimi imaginárny dialóg.

Moje dojmy z baletu? Najprv nedostatky. Muzika bola reprodukovaná, žiaľ, žiaden živý symfonický orchester. V pravej debne dlhý čas chrčalo, čo mi ako aktívnemu muzikantovi taktiež prekážalo. A pred koncom prvého dejstva to ten chrápajúci pán už trochu preháňal. Ale chápal som ho. Ja som tiež raz prišiel do
divadla totálne ustatý a dve tretiny si z neho nepamätal (okrem štuchancov od priateľky). Na predstavení v Teatro Nacional de Costa Rica boli aj deti a veru neviem, načo ich tam tí ich rodičia brali. Nie je predsa možné, aby si štvorročné dieťa z takéhoto predstavenia niečo odnieslo. Najprv sa smiali, potom nudili a tak sa začali naháňať. Neskôr pri scéne s diablom vystrašene plakali. Uff, už som ako starý uhundraný dedo, ale čo už, ak raz skončím ako snob, tak mám ponaučenie, čo nerobiť.

Ale samotný balet bol čistý zážitok! Poézia, symfónia tela a pohybu v tanci, pastva pre oči v súčinnosti s genialitou ruského skladateľa. Mám veľmi rád ruských skladateľov, nedám dopustiť na Musorgského, Prokofieva (kašlať na to, že ho tí komunisti nakoniec pomotali) či Stravinského. Brat ma odmalička infikoval ruskou školou, pôjde to so mnou pravdepodobne celý život, nejdem s tým ani bojovať. Hlavne v druhom dejstve, keď umelci postupne predvádzali tance rôznych krajín (Rusko, Turecko, Španielsko atď.), to išlo geometrickým radom do neskutočného finále. Zaslúžený potlesk na otvorenej scéne a nakoniec frenetická odozva stojaceho davu. Čudoval som sa, že nebolo vypredané, napriek tomu, že mesto bolo plné turistov. Ja som si lístok kúpil hodinu pred začiatkom, nebol s tým žiaden problém.

Bol som naplnený až po okraj, ak k tomu pripočítam aj výstavu domáceho maliara vo foyeri divadla, ktorý žil a tvoril pred sto rokmi. Námety ako krčma stojaca vedľa kostola, všade samí opilci, bizarné súlože mora so ženou, draci a iné psycho úlety mi dali za pravdu, že autor určite nepil. Proste, super kultúrny večer. Strávil som ho sám, Jiří sa pripravoval na zajtrajší raft. A potom, že český národ je kultúrnejší, hehe. Jirko, dúfam, že si sa nedostal až sem. „Dobře, dobře, v Prahe ti zoberiem pivo a buřt. Už toľko nefrfli."

 

116-Edit.jpg

Teatro Nacional v San José.

117-Edit.jpg

 

Pýtam sa Jirku, či je Feliz Navidad Kostarický prezident. Nadáva mi do debilov, že sa mám začať učiťpo španielsky, že ide o šťastné Vianoce.

Pred koncom večera sadám do pubu, v ktorom som bol aj včera a píšem si. Okolo mňa sa zabávajú opití černosi a mulati. Hulákajú mi do ucha, stískajú moletné ženy, spievajú, tancujú na stoloch a sú viac než hluční. Konečne tvorivá atmosféra na napísanie nejakej romantickej básne! Dokonca ma ťahajú, nech s nimi idem tancovať, ale keďže som sa pohrúžil do písania, s úsmevom odmietam. Hmm, zvláštna atmosféra. Sedím tu ako jediný beloch v záplave alkoholom podgurážených čiernych ľudí. Rasisticky naladený biely človek by povedal, že je to nemožné. Ale opak je pravda. Sú milí, vysmiati a spontánni. Neviem, ako by to dopadlo niekde v Európe, keby by do krčmy plnej belochov vošiel jeden černoch. Možno by dlho neposedel. Rozmýšľam, kto má vlastne pred kým väčší strach a kto je väčší rasista.

Okolo desiatej podnik zatvárajú. Zapáčil som sa jednej z moletných čašníčok, hovorí mi, že sa ešte idú niekam zabávať, aby som šiel s nimi. So smiechom zdvorilo odmietam. Mám totiž obavy, že by som nemusel stihnúť o necelé dva dni odlet lietadla.

 

 

Guľôčka rulety zastala na políčku San Pedro

(Pondelok 10. 12. 2007)

Odmietam raft, aj keď za ten panamský som Jiřímu veľmi vďačný, sám by som do toho nešiel. Túžim darovať sám sebe voľný deň. Celý trip som bol poslušný, zaslúžim si ho. Chcem sa len tak bezcieľne potulovať uličkami San José, tešiť sa z obrazov, ktoré mi nakreslia jeho obyvatelia a samotné mesto. Jiří to nechápe. Včera Japko a Kolumbijčanka rozprávali, že boli v Prahe, ale že týždeň im bol málo. Jiří dodal, že Praha je tak na štyri dni a nechápal, čo chceli ešte vidieť. Bál som sa vysloviť, že ja by som dokázal chodiť po Prahe aj mesiac a stále by som nebol nasýtený. No čo, sto ľudí, sto chutí. Niekto je bežec, niekto dýcha očami...

Ráno si vybieham kúpiť raňajky. Všade naokolo je množstvo pekárničiek s výkladmi plnými nielen pečiva a chlebov, ale aj múčnikov a cukrárskych výrobkov. Latinská Amerika je zaťažená na sladké a podľa toho, čo vidím za výkladmi, niet pochýb, že piecť vedia. Keď vaše oči sledujú tie nádherne vyhotovené torty (teraz nemyslím ženy, lebo tu sa žiada rici aj cici, takže moletné a pribraté ženy silne prevyšujú tie chudé) za výkladom, jednou rukou musíte vracať sliny ku zdroju.

Sadám do prvého mestského autobusu, ktorý stojí pri ceste. Neviem, kam ide. Je to najlepšia cesta ako vidieť niečo, čo ste vidieť mali. A keď vás prepadnú, znásilnia, ukradnú alebo zbijú? Malo sa to stať. A ak by vás to nestretlo dnes, lebo sa tomu nejakou cestu vyhnete, máte to na tanieri zajtra, len v modrom.

Keď sa po pol hodine začína okolie za oknom znovu zahusťovať, vystupujem. Natrafil som na mládežnícko-univerzitnú časť mesta San Pedro. Sú tu univerzity, internáty, reštaurácie, internetové kaviarne, kopírky, kiná, puby, bary, proste všetko, čo mladí potrebujú na svoju existenciu. Prechádzam sa ulicami lemovanými zaujímavou zmesou elegantných starých obytných domov a rôznorodých iných budov, kde žijú študenti. Čítam si, behám po obchodoch, dokupujem darčeky, ktoré by mi nemuseli odtrhnúť batoh, smejem sa v duchu i navonok, lietam, skáčem, pasiem sa. „Jiří, je to také jednoduché ‒ sadneš do prvého autobusu a vezieš sa životom. O nič sa nestaráš, lebo život je tým dirigentom, ktorý ti ponúka blizničky. A ty ako včela zamávaš krídlami a ideš opeliť tú či onú skutočnosť," vraciam sa myšlienkami k českému kamarátovi, ktorý teraz bojuje s dravou riekou.

SanPedro.jpg

Autobus, do ktorého som náhodne vstúpil.

Poobede som si sadám na lavičku v centre mesta. Slnko mi príjemne zohrieva telo i tvár. Je mi úžasne, viem, že je čas písať. Vyberám notes a píšem bez prestania niekoľko hodín. Áno, v San José som napísal veľkú časť môjho druhého románu Kým nás láska nerozdelí: Nachádzania. Už teda viete, prečo je tam spomínaná Panama, prečo Xiastro kráča s malým Tedym v záverečnej kapitole námestím, vidí zmrzlinu a beží. To Paľko Smejko kráčal s vlhkými očami hlavným bulvárom v San José a v hlave sa mu rodil koniec románu.

118-Edit.jpg

Aj toto sú výjavy hlavného mesta Kostariky - San Jose.

Pred zotmením sa vraciam na hotelovú izbu a dávam si občerstvujúcu sprchu. Večer končím pri mojich klasických dvoch pivkách v starom známom bare. Ako vchádzam medzi tmavokožcov, čašníčka už rukou imituje písanie: „Veru tak, tetuška, život je krásny. Musím tie dojmy dať aspoň v hrubej forme na papier, lebo keď budem na Slovensku, už to nebude také autentické," odpovedám jej očami.

 

Domov! Paľko de Kostariko volá: Domov!

(Utorok 11. 12. 2007)

Doobeda kupujem posledné čačky, nasleduje rozlúčková prechádzka po San José a cesta na letisko. Autobusy tam chodia pravidelne každú hodinu, netreba si brať taxík.

Absolvujem povinné obštrukcie pred letom. Pri prehliadke sa musíme dokonca všetci vyzuť a pred odletovou bránou sa medzi nami prechádza aj prísny ujo silák so psom. „Hmm, však neletíme cez Ameriku, prestaňte už," búrim sa v duchu. Domácich vyzúvanie vôbec neprekvapuje. S veľkou pravdepodobnosťou ide o miestny folklór, pretože aj na letisku v Madride sa cestujúci pochádzajúci zo Strednej Ameriky automaticky vyzúvali, aj keď to od nich nikto nevyžadoval.

Letím a zviera mi srdce. V duchu kývam všetkým tým šťastným Indiánom, nádhernej prírode, tukanom, papagájom, všemožným kŕdľom vtákom, nepolapiteľným motýľom Morpho, jedovatým žabkám, palmám, kakaovníkom, pomarančovníkom, banánovníkom, kávovníkom, plantážam, moletným ženám, ktoré sú so sebou spokojné, všetkým tým tmavým pokojným ľuďom, ktorí sa neženú ako my Európania a nevidia zmysel života v peniazoch, ale v prirodzenejších hodnotách.

Cez špinavé lietadlové okienko v duchu mávam plážam Pacifiku i Karibiku, dravým riekam, vodopádom, vulkánom, lagúnam, šnorchlovaniu, špinavým i luxusným hotelom, rozbitým i moderným autobusom (a hitmejkrom závislým na zvuku harmoniky), Panamskému prieplavu, lodiam, loďkám, taxíkom, dedinám i hlavným mestám, baletu, extra vlhkému vzduchu, slniečku, proste celej nádhernej Latinskej Amerike...

Svet je úžasný, krásny a nádherný, aj keď nie je nablýskaný, čistý a veci nefungujú tak, ako si predstavujeme a očakávame. Chyťte si ho, kým vám ešte búcha srdce ‒ nech to dá, čo to dá.

Buďte šťastní, Hirax

 

Knižný cestopis "Úcta k prírode a úsmev ako zmysel života" je v tlačenej forme vypredaný, k dostaniu je iba e-pub verzia.

Cestopis obsahuje približne 130 plnofarebných fotiek a okrem autorovho autentického popisu písaného „priamo zo srdca", titul obsahuje aj teoretické časti o živote a zvykov spomínaných Indiánov (mýty a legendy, pytačky, svadba, pôrod, pohreb atď).

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Haščáka dobehla Gorila, šéfa Penty obvinili z korupcie

V sídle finančnej skupiny zasahovali desiatky policajtov.

Stĺpček šéfredaktorky Beaty Balogovej

Haščák sa Gorily nezbavil, dnes už to potvrdzuje aj NAKA

Bolo by skôr prekvapivé, ak by Božie mlyny nezachytili Pentu.


Už ste čítali?