Z Panamy do Kostariky (6. časť)

Autor: Pavel Baričák | 17.5.2010 o 20:02 | (upravené 14.5.2020 o 11:05) Karma článku: 6,59 | Prečítané:  2587x

Prečo meškám s knižným vydaním o potulkách Panamou a Kostarikou skoro tri roky? Všetko má svoj čas a všetko musí dozrieť. Tak písmenká, fotky, myšlienky, spomienky, ako aj okamih vypovedania skúsenosti ostatku

 

Príchod do San José

(Sobota 8. 12. 2007)

Ráno pred odchodom sa ešte znova snažím nafotiť pár tých smrtiacich žabiek v teráriu na verande nášho hotela. Včera večer som zaregistroval more skákajúcej farby ‒ modré, žlté, zelené, čierne či hnedé žabky. Hotelierka ma informovala, že na to, aby som zomrel, by som musel minimálne jednu zjesť. Odpovedám jej, nech mi jednu podľa jej vkusu vyberie. Smeje sa.

Plavíme sa späť do obitého malého prístavu Almirante s domami so strechami z hrdzavého plechu, stojacimi na drevených kuracích nohách. Potom máme v pláne dostať sa taxíkom ku kostarickým hraniciam do mestečka Guabito. Po ceste k taxíku prehovárame ďalších dvoch Európanov zo západnej Európy, nech idú tiež taxíkom a nie autobusom, že ich to vyjde lacnejšie. Neveria nám a silou-mocou sa držia naplánovanej cesty busom. Ľutujem, že neovládam angličtinu na takej úrovni, aby som im vysvetlil graf výšky hrubého národného produktu na obyvateľa v spojitosti s lakomstvom ‒ keď si dvaja chalaniskovia z bývalého východného bloku môžu dovoliť taxík a chlapci z Anglicka nie.

Natacky.jpg

Áno, „socialistické nátačky" sú v Latinskej Amerike stále horúcim hitom. Ženy s nimi dokonca aj bežne cestujú.

Z taxíku prestupujeme priamo do diaľkového autobusu, mieriaceho do hlavného mesta Kostariky San José. O desať minút musíme vystúpiť a prejsť pasovou kontrolou. Najprv povinný pečiatkový výstup z Panamy a potom musí ísť každý peši po rozbitom moste na kostarickú stranu. V Paname je americký dolár rovnocenná mena s panamským balboa, ale Kostarika má svoje colóny. Sto amerických dolárov sa rovná približne päťdesiatim tisícom kostarických colónov. Meníme peniaze, sadáme do autobusu, zakladáme fiktívnu pahrebu a kladieme do nej imaginárne obete, nech autobus vydrží tých šesť hodín jazdy.

105-Edit.jpg

 

Hliadkujúci policajt tesne pred príchodom na kostarické hranice.

106-Edit.jpg

 

Svadobný obrad v rieke.

 

Vozovka je sprvoti rozbitá, ale potom už frčíme „diaľnicou" (jeden pruh tam, druhý späť, cesta je hocijaká, len nie rovná, ale stále lepšia ako tá predtým). Za oknami autobusu, občas pofŕkanými kvapkami dažďa, letia banánové plantáže, palmy, ošarpané osamotené domčeky, pri ktorých sedia spokojní domorodci vyhrievajúci sa na slniečku.

Zastavujeme sa pri nejakom domci kvôli ďalšej pasovej kontrole a všetci musíme vyjsť z autobusu von. Kupujeme si pitie, nasadáme, vodič cúva a dŕŕŕb ho do autobusu stojaceho za nami. Opäť vychádzame, lebo dnu je ako v peci a pozorujeme následky búračky. Dvaja domáci sa mi prihovárajú a varujú ma, že kým prídu policajti, môže to trvať dve až päť hodín. Pýtam sa ich, akí policajti by ešte mali prísť, keď už tu nejakí sú. Odpovedajú mi, že musia prísť iní, a tí sem tak rýchlo nedorazia. Sme vzdialení nejakú trištvrte hodinku od hraníc, a to je vraj bohom zabudnutý kraj.

Zhruba za tridsať minút všetci z druhého autobusu presadajú do nasledujúceho spoja. Majú šťastie, lebo idú len do blízkeho mesta, ale nás delí od hlavného mesta ešte nejakých päť hodín trmácania.

Zrazka.jpg

Tak kvôli tomuto „ťuku" sme tam stáli tak dlho...

PanamskaPasovaKontrola.jpg

 

Panamská pasová kontrola.

107-Edit.jpg

 

Do Kostariky sme museli prekráčať cez tento most.

Za necelé dve hodiny sa pohýname aj my. S Jiřím sme radi, že vodič nepustil domáce hity, lebo harmoniky máme dosť na päť rokov. Ak niekto vytiahne na Slovensku v krčme tento hudobný nástroj, neviem, či ho z nepríčetnosti nabudem mať chuť ubiť.

Vchádzame do San José. V meste sú dopravné zápchy, všade davy ľudí a špina. Jiří sa pýta spisovnou španielčinou, či avenue (v mestách majú ulice značené na americký spôsob ‒ avenuecalle, párne a nepárne, pričom nižšie čísla sa zbiehajú k centru mesta), po ktorej kráčame, ide do centra alebo nie. Nevieme totiž, či čísla narastajú alebo klesajú. Mladé dievčatá, ktorých sa pýta, mu nerozumejú. Od pleca sa do debaty snaží pridať zarastený, opitý bezdomovec. Vzniká celkom slušná groteska.

Nakoniec však odporúčaný hotel nachádzame. Desať dolárov na osobu a noc je dobrá cena. Nasvedčuje tomu špinavá kúpeľňa, nejaký chrobák vylieza spoza koša a ja sa bojím stlačiť vypínač, taký je špinavý. Byť tu s frajerkou, viem, čo mi povie. Ale keďže ideme z pralesa, sme s tým zmierení. Hocijaký dvojhviezdičkový slovenský hotel by bol v Latinskej Amerike ťažký komfort. Ešte raz začujem nejakého Nemca nadávať na kvalitu služieb našich hotelov, kúpim mu na vlastné náklady letenku do Strednej Ameriky.

Vybieham do mesta, v ktorom býva necelých tristopäťdesiat tisíc obyvateľov. Chcem stihnúť koncert symfonického orchestra v Teatro Popular Melico Salazar alebo v Theatro Nacional Costa Rica. V prvom sa končí nejaký koncert mladých konzervatoristov, v druhom už začal balet. Pýtam sa teda, či aj zajtra hrajú Čajkovského. Dostávam kladnú odpoveď, že o piatej. Radujem sa, lebo sa mám na čo tešiť.

Jirko zatiaľ vybavil agentúru, ktorá nás zajtra bude sprevádzať vulkánom Poás. Vraj im prízvukoval, že do pol desiatej ráno tam chceme byť, lebo ináč sa zatiahne a uvidíme akurát tak makové. Sľúbili, že sa nemusíme báť.

Do noci brázdim ulice najkozmopolitnejšieho mesta Strednej Ameriky a nasávam jeho atmosféru. Pár pekných námestíčok, ale ináč všade obchody s obuvou, oblečením, jedlom (mekáč, KFC, zmrzlina Häagen Dazs a pizza Hut sú snáď všade na svete), banky... proste klasika veľkomesta. Hektický pouličný ruch oživuje množstvo nevýrazných budov. Rieky chodcov si razia cestu cez úzke uličky, hluk vychádza z každého stánku s jedlom, more vodičov sa úporne snaží o samovraždu. Všade sa váľajú odpadky, bezdomovci. K spokojnosti turistov je tu slušný počet policajtov (aj na bicykloch či v malých autíčkach, ktoré vyzerajú ako niečo medzi medzi motokárou a malým transportérom). O šiestej je tma a o deviatej zostávajú na uliciach len divní „týpkovia", policajti a ja, biely zvedavý gringo.

 

108-Edit.jpg

Veru tak, v hlavom meste Kostariky San José to vyzerá, akoby tam ulice zametali len sochy.

109-Edit.jpg

 

Keby ste mi to náhodou s tým poriadkom neverili...

CistenieTopanok.jpg

Bežná vec k videniu - pouliční čističi topánok.

110-Edit.jpg

 

Moletné ženy sú v Latinskej Amerike bohyne.

 

Sadám si do baru hneď vedľa nášho hotelíka a pijem vynikajúce domáce pivo Imperial. Neskôr som objavil aj značku Pilsen. Obidve sú ako cukrík a Jiří, chalanisko z krajiny piva, uznáva, že Panama so svojimi močkami Atlas a Panama ďaleko zaostáva. Jedine panamské pivo Balboa by sa dalo hodnotiť ako priemerné a celkom piteľné, ale na Imperial a Pilsen i tak nemá. V bare si píšem a čašníčky majú zo mňa šou. O jedenástej zatvárajú. Obyvatelia Latinskej Ameriky vstávajú skoro, a takisto chodia aj skoro spať. Žiaden extrémny nočný život nevedú. Nabieham teda na ich rytmus a idem na izbu. Jirko už chrápe svoj druhý sen, a tak sa aj ja snažím vnoriť čo najrýchlejšie do spánku. Keď zatváram oči, pristihnem sa pri myšlienke, že už sa začínam tešiť na milované Slovensko.

 

Buďte šťastní, Hirax

 

Knižný cestopis "Úcta k prírode a úsmev ako zmysel života" je v tlačenej forme vypredaný, k dostaniu je iba e-pub verzia.

Cestopis obsahuje približne 130 plnofarebných fotiek a okrem autorovho autentického popisu písaného „priamo zo srdca", titul obsahuje aj teoretické časti o živote a zvykov spomínaných Indiánov (mýty a legendy, pytačky, svadba, pôrod, pohreb atď).

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Haščáka dobehla Gorila, šéfa Penty obvinili z korupcie

V sídle finančnej skupiny zasahovali desiatky policajtov.

Stĺpček šéfredaktorky Beaty Balogovej

Haščák sa Gorily nezbavil, dnes už to potvrdzuje aj NAKA

Bolo by skôr prekvapivé, ak by Božie mlyny nezachytili Pentu.


Už ste čítali?