- Tak preto si si nič neobjednal, - povedalo prezieravo Suknička.
- Nie, nemal som chuť. Teraz ma to napadlo, tak ti to hovorím, - pokračoval som.
- Xiastro, ty žartuješ ako vždy, - usmiala sa a dotkla sa znova vidličky. Asi začínala vetriť, že čas hodiť nejakú tú kroketu do úst ešte nakoniec príde.
- Tak dobre, žartujem, - usmial som sa.
- Hehe, ty moje slniečko, veď nám nič nechýba, je nám spolu krásne, - odvetila a začala sa opäť šermovať s mŕtvym vtákom ležiacim na modranskej keramike.
- Žartujem, ale zároveň to myslím vážne.
- Tak počúvam, - povedala Suknička a príbor nadobro položila do polohy: Už nechcem a nebudem ani za sto rokov. Odneste to, lebo môjmu partnerovi preplo. Idem si to celé vypočuť, aké je to vážne.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu.