Tibet – hanba Číny!

Autor: Pavel Baričák | 31.3.2009 o 3:00 | Karma článku: 11,12 | Prečítané:  4455x

V máji 1949 podpísala novo ustanovená komunistická vláda Číny zmluvu o rozšírení suverenity na Tibet. Vychádzalo sa v nej z toho, že kedysi boli obidva štáty súčasťou mongolskej ríše. V tom istom roku vstúpila Čínska ľudová armáda do Lhasy a zaviedla brutálny režim, ktorý znamenal pre 1,2 miliónov Tibeťanov smrť a množstvo ďalších bolo uväznených v táboroch nútených prác. V obavách o svoj život a o životy svojich ľudí učinil duchovný vodca Tibetu 14. dalajláma Tenzin Gyatso v roku 1959 neľahké rozhodnutie, že povedie svoj ľud do exilu. S malým doprovodom po dlhej, týždne trvajúcej ceste pešo cez Himaláje, dorazil dalajláma do Indie. Od tej doby ho nasledovalo cez 300 tisíc Tibeťanov, ktorí sa usadili v Dharamsale, v Dárdžilingu a v iných horských komunitách. Tibetskej exilovej vláde bol Indiou zaručený politický azyl v Gangchen Kyishongu, nad mestečkom McLeod Ganj, a stal sa miestom štyridsaťročného boja za oslobodenie.

V piatok, 31.10.2008 som vystúpil z nočného busu Dilí - Dharmasala. Konkrétne v mestečku McLeod Ganj, ktoré sa nachádza 4 kilometre nad Dharmasalou. I keď Dharmasala je vo svete synonymom pre tibetskú exilovú vládu, jej skutočný hlavný stan sa nachádza v McLeod Ganj.

Budem si ten spomínaný deň pamätať do konca života. Málokedy mi totiž ručička pozitívnej energie vyletela do maxima behom pár hodín. Áno, lietal som a bol som naplnený šťastím a radosťou. Z majestátnych Himalájí a z Tibeťanov, ktorí mestečku McLeod Gang dodávajú nesmierny pokoj a pohodu. Sú iní ako Indovia - pekne oblečení, tichí, usmievaví a pokojní. Keď si niečo od nich kupujete (ulice sú plné reštaurácií či tibetských obchodíkov so šperkmi a suvenírmi), nezjednávajú, nekričia, nehádajú sa. Nechcú od vás silou-mocou vymámiť peniaze, majú svoju hrdosť, ktorá je v správnej miere namiešaná s pokorou.

Ubytoval som sa v jednom z množstva hotelíkov a penziónov (ktorých je v tejto oblasti veľké množstvo) v prepočte za 50,- bývalých slovenských korún na noc. V tom momente som nevedel, komu tu šibe. Otvoril som okno s výhľadom na indickú časť Himaláji a telom mi prešli zimomriavky. Písať niečo o tom čarovnom hornom masíve, ktorý vás už len cez pohľad tak magicky pohládza na duši? Je to neopísateľné. Taká maličká súčasť vesmíru zrovnateľná s prchavým okamžikom radosti, žiaľu, alebo inej formy ľudského bytia a napriek tomu človeku dôjdu pri pohľade naň všetky slová. Nevedel som, čo mám skôr robiť - či fotiť, alebo cez oči kŕmiť moje ezoterické telo. Niečo vo vnútri ma prosí, aby som sa sem ešte niekedy za život vrátil a zliezol všetko, čo sa bude dať. Dávam si sľub, že sa o to pokúsim.

Áno, niekde v podvedomí som registroval problém Tibetu. Takisto ako otázky Kosova, Pakistanu, Haiti, Severnej Kórey... Videl som o Tibete pár dokumentárnych filmov a nenechali ma chladnými, ale po nadýchaní sa atmosféry a povahy Tibeťanov na moju dušu padol smútok a hana. Za celé ľudstvo. Za to, že je slepé a nechce vidieť, že mu možno na nohe odumiera jeden prst. Za to, že národy netlačia na svoje vlády, ktoré jediné môžu vyvinúť tlak na Čínu. Ale záujem sveta o práva Tibetu ochabuje a Čína robí viac než prešpekulovanú politiku, ktorú si mnoho „múdrych" vlád ešte možno ani neuvedomuje. Alebo sa zopakuje tak veľakrát už aplikovaný model o ľudskej slabosti? „Najprv prišli za Židmi, ale ja nie som Žid, a tak som neurobil nič, aby som pomohol. Potom prišli po Rómov, ale ja nie som Róm, a tak som neurobil nič, aby som pomohol. Potom prišli po antifašistov, ale ja som neurobil nič, aby som pomohol. Potom prišli po mňa, ale neostal tu nik, kto by mi pomohol."

Z pokory s akou zobrali Tibeťania svoj údel a osud nejde vyčítať nič iné, ako veľkú hĺbku a múdrosť tohto národa. Prijatie, pochopenie a hľadanie riešenia nenásilnou cestou je niečo obdivuhodné. Neviem, kde majú tú studňu z ktorej tryská energia a sila prijať príkorie, ktoré im Číňania uštedrili, ale ja sa pred nimi hlboko skláňam.

Neviem, čo by mal človek ako jednotlivec robiť, aby nebol jeden národ vyhubený druhým len na základe toho, že je väčší. Raz ma Štefan Hríb na spoločnej besede pre jedno martinské gymnázium označil za anarchisticky zmýšľajúceho budhistu. Nie som budhista, kresťan, hinduista, moslim či prívrženec inej cirkvi - som v prvom rade ľudská bytosť. Človek, ktorý cíti bolesť a utrpenie spôsobované jedným živým celkom druhému. A tak píšem, nech sa mi uľaví. Nič iné totiž nemôžem urobiť.

Ja viem, že moja pästička búchajúca na vráta spravodlivosti vyzerá viac než smiešne, ale každým slovom zo mňa padá časť viny, že som nič nespravil. Dúfam, že raz čínsky cudzopasníci odtiahnu z Tibetu a tento národ bude mať opäť slobodnú vôľu a možnosti opraviť svoje zničené chrámy a učiť svoje nastávajúce generácie vlastnej kultúre, jazyku a tradíciám. Nie je v tom žiadne náboženstvo, možno iba obava, že raz dostane nejaký iný štát chuť na Slovensko a potom už bude neskoro. Napríklad, že Maďarsko raz vytiahne nejaký zožltnutý papier z roku 18xx na základe ktorého bude tvrdiť, že sme vtedy spoločne prináležali pod Rakúsko-Uhorsko a majú teda právo znova nás k sebe pričleniť. A svet bude mlčať, krv tiecť a slabší umierať.

Je vnútorne čisté byť národom ako jednotlivec, ktorý koná na základe svojich pevných morálnych pravidiel. Ktorý keď vidí, že sa deje príkorie a niekomu sa ubližuje, musí povedať svoje NIE, i keď bude stáť sám proti drvivej väčšine. Aj keby bol proti celému svetu a malo by to ohroziť jeho existenciu. No každý večer si môže ľahnúť s pokojom čestnej duše, že vykonal svoje. Že nezatvára oči, že nie je pokrytcom vyslovujúcim prázdne slová a pritom sedáva pri jednom stole s vinníkmi. Alebo už nie je doba pravých hrdinov? Omyl - už vyslovením názoru sa koná, i keď nie je dosiahnutá okamžití zmena.

Prečo teda nepadajú donucovacie bomby na Peking? Skutočne je to to posledné, čo si prajem, skôr sa pýtam z princípu rovnoprávnosti riešenia hocijakého svetového problému. Veď v Tibete sa hrubo porušujú ľudské práva. Kde sú teda americké „mierové" bombardéry? Keď ide o veľké medvede ako je Rusko či Čína, končia idey všetkých oslobodzovacích misií? Nejedná sa pri vojenských intervenciách vždy o niečo iné a ľudská sloboda je až na x-tom mieste? Či skôr slúži ako dobrá zámienka „vyšším" cieľom úzkej skupine ľudí? Alebo sme len v područí niekoľkých bohatých sveta, ktorí rozhodujú o chode celej planéty z hradu držiac pohár vína a pozerajú sa na horiaci Rím? Tých, ktorí sa rozhodnú a počas jednej noci prekreslia mapu sveta a pri posúvaní hraničných čiar zahynú desaťtisíce oklamaných ľudí? Tí, ktorí sa rozhodli položiť dvojičky a vinu potom hodili na Moslimov? Tí, ktorí vydumali súčasnú hospodársku krízu a tešia sa, že im politici a novinári v nevedomosti tak krásne pomáhajú s jej propagáciou? Tí, ktorí vymysleli AIDS, len aby sa planéta nepreľudnila, majú naň i protiliek, no ešte „chvíľku" počkajú? Tí, ktorí ešte naplno nepustia do obehu ekonomicky šetrnejšie automobilové pohony, kým sa nevyčerpajú svetové zásoby ropy? Tí, ktorí sa potrebujú vystrieľať a vyskladniť svoje vojenské sklady? Vojna sú peniaze a tie vždy niekto veľmi rád za slušné úroky požičia. Boli teda niektoré vojnové konflikty až tak potrebné a naopak - keď je skutočná potreba, mlčí sa, lebo ide o politiku a nejde napríklad o ropu? Čo z týchto chýrov je pravda? Kto rozhoduje o našich životoch? Ak mám byť ako bábka súčasťou tohto falošného divadla, v tom prípade zastavte planétu, chcem vystúpiť.

Nevidíme si ani na koniec nosa. Problémy suseda nás zaujímajú len do tej miery, aby sme ich mohli ako klebety šíriť ďalej. Lenže si neuvedomujeme, že jeho ťažkosti môžu byť za mesiac aj naše. A to dosť veľké. Aký človek, taká rodina. Aké rodiny, taký národ. Aké národy, taký štát. Aké štáty, taký svet. Zhrnutie - aký som ja ako bunka sveta, taký je vesmír.

Čína odmieta akýkoľvek dialóg o tibetskej otázke. Ako západné štáty uvoľňujú svoje obmedzenia voči Číne, mnohí ľudia majú obavy o budúcnosť hnutia za slobodný Tibet. Oprávnene.

Večer som si sadol do jednej útulnej tibetskej reštaurácie a dal si typickú tibetskú zeleninovú polievku s cestovinovými plnenými buchtičkami. Medzi stolom pobehovalo snáď štvorročné tibetské dieťa hrajúce sa s balónikom. Pozeral som sa na neho a v duchu sa ho pýtal, či by malo tento úsmev, aj keby jeho rodičia zostali žiť v „čínskom" Tibete. Jeho balónik sa odrazil od šálky môjho čaju. Naše pohľady sa stretli a ono na mňa chvíľku nehybne pozeralo. V duchu som mu sľúbil, že tento článok raz napíšem. Len kvôli jeho malým rovesníkom, ktorí zostali v Tibete a len kvôli tomu, aby sa raz táto duša mohla slobodne a bez strachu vrátiť na svoju rodnú hruď.

 

Buďte šťastní, Pavel „Hirax" Baričák

 

A ešte samozrejme fotky. To by som si neodpustil neuverejniť tú nádheru...

Mestečko sa nachádza v prekrásnej kotline.

Ulice sú plné tibetských mníchov.

Tibeťania milujú klobúky.

Moderná doba si nevyberá... :-)

Tak som to tam roztočil!

14. dalajláma (*6. júl 1935) vlastným menom Tändzin Gjamccho, je najvyšší súčasný predstaviteľ lamaizmu. Svetská a duchovná hlava Tibetu je v Dharamsale skutočne veľmi oblúbený. Jeho podobizne sú na každom kroku.

Mladí Tibeťania sa miesto budhizmu učia princípy komunizmu. Bŕŕŕ...

Koncom päťdesiatych rokov vyvrcholila čínska agresia v Tibete a roku 1959 bol 14. dalajláma spolu so stotisíc krajanmi nútený ujsť pred čínskymi vojskami z Tibetu cez Himaláje do Indie, kde im všetkým bol udelený politický azyl. Exilovým sídlom 14. dalajlámu sa stala Dharamsala.

Druhý deň pobytu v Dharamsale (skôr by sa pýtal názov horného mestečka MC Leod Gang, kde som býval) som si spravil výlet na horu Triund (2827 m).

Pohľad na indickú časť začínajúcich sa Himaláji.

No neodfoťte sa pod tou nadherou...

... das panoráma...

Pes Charlie (tak som ho nazval). Pridal sa ku mne od jedného bufetíka a šlapal so mnou až na vrchol hory. Na konečnej planine začal okamžite štekať na ostatných psov a kone. Všetci turisti na mňa pozerali, nech si s ním spravím poriadok. V duchu som im vysvetľoval, že Charlie sa ku mne pridal spontánne, je to samostatná jednotka a nepočúvne ma.

Vyšiel v polovičke cesty z hustých krovín ako duch. Nerešpektoval žiaden chodník. Prihovoril sa mi "vraj všetky cesty vedú na Triund" a tak sme si sadli a rozprávali sa. Niesol kryštály na vrchol kopca, nech sa tam nabijú pozitívnou energiou. Potom ich zasa znášal dole a predával turistom. Jeho batoh vážil snáď tonu, ale mal na to už kondičku. Na vrchole si ubalil jointa, skúril ho s nejakým Belgičanom a Američanom a mazal zasa dole. Dal mi kontakt, že keď prídem na budúce, mám sa mu ozvať. Vraj ma povodí po vrchoch za polovičnú sumu. Tľapli sme si na to... 

Po ceste nazad: "koníky - aquabely."

Tretí deň v Mc Leod Gang - záber na hlavnú ulicu.

V mestečku sa koná množstvo koncertov, prednášok a ezoterických kurzov. Učí sa aj Tibetčina či ich kuchyňa, proste všetko.

Typický pouličný stánok a jeho milá predavačka.

Záber do ulice zo strechy reštaurácie.

Opičí strážcovia grálu.

Bola tak na meter odo mňa. Chvíľku po mne zazerala štýlom "čo je toto za rasu?" a potom okolo mňa bez nejakého ostychu prebehla. "Pché, asi človek..."

 

PS: Najbližšie čítačky Hiraxa: 1.4. Vrútky, Vrútocké gymnázium, 10 hod (len pre školákov), 16.4. Lučenec - Novohradské múzeum a galéria, 16:30 (http://www.nmg.sk/Pripravujeme.html ) a 23.5 o 14:00 - 15:00 hod, Martin, Turčiansky festival zdravého životného štýlu (organizuje Slnko v srdci: http://www.slnkovsrdci.sk ).

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Haščáka dobehla Gorila, šéfa Penty obvinili z korupcie

V sídle finančnej skupiny zasahovali desiatky policajtov.

Stĺpček šéfredaktorky Beaty Balogovej

Haščák sa Gorily nezbavil, dnes už to potvrdzuje aj NAKA

Bolo by skôr prekvapivé, ak by Božie mlyny nezachytili Pentu.


Už ste čítali?