– Neviem... prečo? Ale podľa zafarbenia tvojho hlasu odhadujem, že mi ideš povedať niečo nepekné. V poriadku, v poriadku, som samé uško-bruško, – žartoval som. Netušil som, že mi ide fúknuť otravnú šípku do ucha.
– Nie, nie je to nič nepekné. Naopak. Keď sa niekomu oznamuje, že sa stal oteckom, tak je to pekná udalosť... – vyklopila druhá strana vlečku nepochopiteľnej absurdnosti do môjho ucha.
Šípka mi vletela do ušnej dutiny, presvišťala zvukovodom a šikovne sa cez bubienok pretransformovala na prelet jemnejšími cestami nervového vedenia, aby mohla nerušene doniesť svoju ukrutne boľavú informáciu do môjho riadiaceho centra. Neklopala a nečakala, kým jej sekretárka otvorí dvere – rovno ich vykopla. Nedala jej čas, aby sa jej spýtala, či si dá kávu. Ochranku postrieľala, schmatla toho môjho najväčšieho, totálne prekvapeného, sediaceho za obrovským dubovým stolom, za kravatu, utiahla mu ju až sčervenal a napľula mu do ksichtu: „Počúvaj, Bobe, nabúchal si ma! Uvedomuješ si, že si dojebal tri životy naraz!?!“
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu.
