Varanasi

Autor: Pavel Baričák | 6.1.2009 o 16:50 | Karma článku: 11,84 | Prečítané:  8953x

Mystické a úchvatné indické mesto Varanasi, ktoré založil boh Šiva, je jedno z najstarších obývaných miest na svete. Nachádza sa vo východnej časti štátu Uttarpradéš, na vonkajšom ohybe rieky Gangy, ktorej brehy lemujú mestské stupňovité „gháty“ (doslovný preklad by asi znel „prístavištia“). Varanasi bolo odpradávna stredom hinduistického sveta, ktoré priťahuje pozornosť všetkých veriacich od Himaláji až po najjužnejší výbežok Indie, mys Kumári, od Puri na východe až po Dvárku na západe. Do Varanasi prichádzajú veriaci, aby sa stretli so svojmi bohmi a bohyňami, ktorí zostúpili na Zem. Je to miesto, ktoré priťahuje pútnikov, hľadačov absolútna, sanjásiny, potulných askétov, svätých mužov, žiakov véd, študentov histórie, ale aj nasledovníkov Buddhy alebo Mahavíry (zakladateľa džinizmu) či veľkého hinduistického reformátora Šankary.

Smrť je všade

            Povráva sa, že kto vo Varanasi zomrie, dosiahne okamžitého spasenia, teda mókši. Kolobeh: narodenie – smrť – narodenie – smrť sa vraj ukončí a s ním odíde aj všetko pozemské trápenie. Vdovy, vdovci, starí a chorí ľudia sem prichádzajú dožiť svoje posledné dni, len aby zomreli vo Varanasi. Hľadajú útočisko v chrámoch a žijú z almužien pútnikov a turistov. Ak sa k nedostatočnej starostlivosti o čistotu mesta, ktorá platí pre celú Indiu (po troch dňoch si zvyknete na všetko – aj na žobrákov, aj na opustené deti, aj na svätých mužov kráčajúcich so zaveseným kladivom na penise či žijúcich desať rokov so zdvihnutou rukou nad hlavou a teda už patrične odkrvenou a vysušenou, aj na všade sa prechádzajúce posvätné kravy) pridajú ešte aj choroby z prichádzajúcich pútnikov a dych smrti, ktorý je priam krájatelný, hodí sa prídavné meno „mystické“ k tomuto mesto ako uliate.

            Už od stredoveku návštevníci zo Západu žasnú nad týmto jedinečným mestom a jeho tvarmi toľko odlišnými od iných indických miest – či už je to podivuhodnou spleťou uličiek (z môjho hotela som vychádzal na hlavnú mestskú „bulvárnu“ tepnu počas môjho pobytu asi tridsaťkrát, ale vždy som šiel inými uličkami, čo som si stále nevedel zapamätať jednu cestu – ono sa to totiž ani nedá), náboženským životom, nespočetnými podobami božstiev či všadeprítomným vedomím smrti. A práve o tejto poslednej veci by som chcel napísať trošku viacej.

 

Ghát Manikarnika

            Keď sa vydáte od ghátu Lality na sever, leží tam spaľovací ghát Manikarnika. Takéto miesta sa považujú za pochmúrne a stavajú sa väčšinou na okraji miest, avšak celé toto Šivovo mesto je brané ako jedno veľké pohrebisko, kde sa spaľujú telá z celého vesmíru. Na tomto gháte nájdete v ktorúkoľvek dobu pohrebné zhromaždenie (v preklade: náhodní zvedavci) a domáci „domovia“, strážci ghátu z radov nedotknuteľných tu zariaďujú posledné veci tých, ktorým sa dostalo toho šťastia a skonali vo Varanasi. Stret západného (bojíme sa odchodu, modlíme sa aby sme odišli bezbolestne, najlepšie tak, že večer zaspíme a ráno sa zobudíme mŕtvy (xixi), máme obavy, čo bude s našimi najbližšími, ktorých tu zanecháme) a východného (čisté zmierenie, smrť je súčasť života, je braná skôr ako vyslobodenie zo súžení a bôľu, viera východného sveta v reinkarnáciu im to značne uľahčuje) pohľadu na smrť je tu priam hmatateľný.

            Všetko čo čítate o Indii berte vždy s obrovskou rezervou – hotel nie je hotel, teplá nie je teplá, drahé nie je drahé, čisté nie je čisté... Kto nebol v tejto krajine osobne, bude mu jeho vlastná obrazotvornosť ponúkať iba zabehnuté obrazy z jeho zatiaľ prežitých skúseností, no India každému, kto do nej vkročí prvý krát, vyrazí dych. Domovia sú proste obyčajní špinaví chalani v roztrhaných tričkách s pestrofarebnými modernými nápismi konajúci svoju prácu. Či za peniaze, alebo z náboženských pohnútok, tak to som sa nedozvedel.

            Pohľad na telá, ktoré sú spaľované priamo na verejnosti pred očami okoloidúcich, každého návštevníka fascinuje. Fotografovanie je tu úplne tabu, dokonca aj keď budete mať pri sebe vybratý fotoaparát či videokameru, považuje sa to za úmysel a môže to vyvolať nepriateľskú reakciu. K turistom často priskočí „dodávateľ dreva“ a začne im vysvetľovať jemné finesy premeny pri kremácii. Postupne začne lamentovať, aké je drevo drahé (v Indii je drevo skutočne vzácny materiál, pretože vďaka všetko spaľujúcemu slnku tam veľa stromom nerastie) a koľko ho treba na spálenie mŕtveho. Nakoniec poslucháča požiada o „drobný“ príspevok, avšak čiastky uvedené v jeho „účtovnej knihe“, ktorú vám predloží k nahliadnutiu, sú nehorázne. Stačí vaše odmietnutie. Keď však máte gesto „prepáčte, nemám záujem“ vykonať za jeden deň tristokrát, je cibrenie trpezlivosti hlavne vo veľkých indickým mestách skutočne obrovské.

 

Nechcem zomrieť vo Varanasi!

            Všade kopy dreva, na zemi sa váľajú farebné zbytky z oblečení spálených mŕtvol, vo vzduchu poletuje okrem popola aj smrť, strach, zvedavosť, napätie, smútok, temnota, mysterióznosť a obavy. A možno to tak cítim iba ja, lebo som z Európy. Možno všetci okolostojaci Indovia sa na toto bizarné divadlo prizerajú so samozrejmosťou s akou sa ja doma pozerám na majstrovstvá sveta v hokeji.

            Domovia doniesli na nosidlách ďalšie telo bez duše. Áno, na tých nosidlách, ktoré rýchlym krokom predbiehajúc ma v úzkych uličkách mesta niesli vždy štyria muži za odriekania nejakej rytmickej rapotačky (je ich plné mesto), ktorá mala asi upokojiť skonalú dušu, nech ešte vydrží, že ešte pár hodín a jej životné pozemské bolesti, tryzny, plača a súženia, ktoré prežívala počas trmácania sa v nekonečných predošlých narodeniach, sa na dobro skončí. Ale nebude už ani smiech, radosť, tanec, spev a iné pozitíva z normálneho života na Zemi. Nič, koniec, tie ende, no signal...

            Z blízkej horiacej hranice sa zosypala jedna strana. Zašpinený mládenec v tričku Diesel pichol dreveným papekom do nedohoreného torza. Ako keby mi pichol do srdca, tak ma to za toho neboráka zabolelo. Telový ohorok je už bez rúk i nôh (Indovia sa stravujú výsostne vegetariánsky, takže ich fyzické schránky sú oproti nám omnoho skromnejšie), iba ohorená hlava držiaca ešte na trupe sa vztýčila smerom k nebu. Snáď chcela ešte posledný krát uzrieť posvätnú rieku Gangu, ktorá tečie pomalým prúdom desať metrov od spáleniska. Zakázané uvoľnenie! Chalanisko jej uštedril úder bakuľou za ktorý by sa nemusel hanbiť žiaden americký basebalový hráč. S pokorou sa zosunula do stredu táboráka a pár novo naložených polien jej dalo jasne na javo, že cesta pre ňu vedie už len cez dym smerom k slnku.

            Niekde nad stovkou prizerajúcich sa divákov a pätnástich blčiacich ohňov lieta mŕtva duša z tela. Keďže sa tu nedejú žiadne smútočné obrady, dokonca tu niet ani smútiacich rodín spaľovaných ľudí, nedá mi a tak sa jej v mysli prihováram: „Je ti už dobre? Trpela si? Neľutuješ, že sa tu už nenarodíš? Už nikdy nebudeš môcť bežať orosenou trávou, kúpať sa vo vlnách morí, sledovať let vtákov, cítiť vôňu kvetov, počúvať obľúbenú pieseň, vyhrievať si tvár na slniečku, do noci tancovať svoj obľúbený takt – nič, všetkému je koniec. Nevadí ti ako odchádzaš? Kde máš rodinu? Zomrela si v nejakom hospitale, kde ťa dobrí ľudia doopatrovali len aby si sa mohla doškvariť na tomto portály páľavy, žiary a očistného ohňa?“

            Žiadna odpoveď. Mlčí. Akurát pripravili k zážehu ďalšiu vatru, jej sused je pripravený na šialenú kremáciu. Farebné šaty vyšívané zlatými niťami sa už váľajú v blate, mŕtvola zostala zahalená len v bielej plachte. Z nejakého sáčku na ňu spaľovači gebrú akýsi gel. Buď kvôli horeniu, alebo je to súčasť rituálu, neviem. Pár metrov od nej vyjedá krava z rodu „posvätných“ nejaké zabudnuté steblo spomedzi brván. Čo sa deje okolo nej ju vôbec nezaujíma. Nezamýšľa sa nad kravinami ako ja, aj keď práve ona by sa mala.

            Otáčam sa. Nepotrebujem čakať na začiatok ďalšieho konca. Nejaký mladý Ind ma ťahá za ruku, že mi zabezpečí „tajné“ fotenie aj napriek zákazu. Odpovedám mu tichou kamennou tvárou a on ma s rešpektom opúšťa. Pouličné psy sa s nenásytným štekaním pustili do neznámeho psieho odvážlivca, ktorý si dovolil vstúpiť na zakázané územie ich svorky. Aj havkáčom je atmosféra, ktorú navodila biela s kosou, ukradnutá.

            Dvíham hlavu k nebesiam, kde svištia draky hrajúcich sa detí. „Nie, nie, ja nechcem zomrieť vo Varanasi. Ja život milujem a vážim si aj jeho odvrátenej strany. Nevadilo by mi, že do mňa bude niekto pichať spálenou palicou za žmurkania očí zvedavého davu či som už dostatočne prehorel, prdenia kráv, hašterenia sa psov a obchodujúcich Indov, to čert ber. Forma odchodu ma nezaujíma, dôležitý je dych života. A ten ja milujem. Chcem blčať ako tieto vatry, lietať ako tí draci, hrať sa ako tie deti a smiať sa ako tá odchádzajúca duša,“ modlím sa v duchu.

– A na to si ty, oheň, prikrátky, – hovorím ešte z otočky nadržaným ohňovým jazykom.         

            Indovia sa na mňa nechápavo pozerajú, nerozumejú čo táram. Odchádzam s úsmevom preč – život prežiť a nie dožiť. Je to dar a pritom nezáleží na tom, podľa ktorého náboženstva nazveme Boha, ktorý nám ho dal. To sú ľudské taľafatky, ale život je BOŽÍ...     

 


PS.1: Fotky sú dole. A pre zvedavcov –  vo Varanasi som bol 28 a 29.10.2008.

PS.2: Rozprávanie Hiraxa o jeho indických potulkách bude vo štvrtok 19.2.2009 o 18:00 v martinskej kaviarni Kamala.

 

Varanasi02

Pohrebisko som fotil z loďky...

Varanasi01

Tesne na pravo doniesli ďalšiu mŕtvolu... V strede sa motá nejaké zvieratko. Vôbec nechápe, ktorá bije...

Varanasi03

Niekto dohára, iný ešte nevzbĺkol... tak ako v živote.

Varanasi04

Varanasi fotené z loďky. Celý breh Gangy zdobia prekrásne staré budovy, paláce, chrámy...

Varanasi09

Žiaľ, všetky tieto historické budovy totálne chátrajú. 

Varanasi05

Chrám Boha Šivy. Pomaličky sa nakláňa, raz ho Ganga spapá...

Varanasi06

Nie, toto nie sú kulisy americkej filmovej spoločnosti, ktorá sa tu chystá točiť nejaký historický film. To je súčasné indické mesto Varanasi.

Varanasi07

Varanasi08

Tesne pri gháte Manikarnika. Haldy dreva nachystané ne ohne. Bohatí musia doniesť niekoľkonásobne viacej dreva. Aj za chudobných... Jánošík by sa potešil :-)

Varanasi11

Reči o tom, že Ganga je špinavá, nepočúvajte.

Varanasi12

Robia v nej všetko - umývajú si zuby, telo, plávajú, čistia v nej zvieratá, vyhadzujú do nej odpadky aj nedohorené časti tiel...

Varanasi13

Odhodené zvyšky ľudských končatín... (ale nié, robím si srandu, hehe, to sú konáre pripomínajúce nohy a ruky, hehe, sa dáte nachytať na všetko, teda vám poviem... :-) )

Varanasi14

"Búúú, tu nám je dobre, tu je chládok, búúú..."

Varanasi10

Okúpete sa, zaplávate, svet je proste úžasný....

Varanasi15

Anjelsky diablik

Varanasi16

Čertovský diablik

Varanasi17

Kravka má zjavne na háku. Táto dostala chuť zastaviť dopravu...

Varanasi18

Na ceste stretnete všetko - kone, býkov, kravy, ťavy, autá, bicykle, rikše, cyklorikše, autorikše, chodcov a hlavne odpadky.

Varanasi19

Kravka hľadajúca kus žvanca v pouličných rozkladajúcich sa odpadkov.

Varanasi20

I toto je na každom rohu. Neodporúčam chodiť v sandáloch!

Varanasi21

No ale keď sa to vysuší, je z toho kurivo...

Varanasi22

Nie všetky odpadky sa dajú zužitkovať. Niektoré sa musia spáliť. Samozrejme - priamo na ulici.

Varanasi23

Je treba na "malú"? Nech sa páči, páni. Oklepete si ho a rovno kúpite dieťaťu nejakú somarinku v obchodíku "za rohom"...

Varanasi25

Pŕŕŕ! Žiaden zmätok! Všetci vedia kam chcú ísť a aj sa tam bez búračiek dostanú.

Varanasi26

Deti vyrábajúce jednoduché ozdoby určené na predaj.

Varanasi27

Varanasi28

"Kurvááá, stoj!" kričím taxikárovi do ucha. "Tu je Slovenskóóó!!!" No nepočul ma a tak som aspoň v rýchlosti cvakol. Počas pobytu v Indii som videl v každom veľkom meste nejaký Baťov obchod. Až vo svete si človek uvedomí, čo tento muž dokázal.

Varanasi29

Snáď raz budú aj cesty.

Varanasi30

Varanasi31

Varanasi23

"Je mŕtva? Nie je mŕtva?" pýtali sa všetci. Chlapíka čistiaceho schodište to ale nejako moc netankovalo.

Varanasi32

Hrajúce sa deti. No čo by sa za veselého smiechu nešmykli dole šikmým múrikom...

Varanasi34

Jeden zo svätých mužov natretý popolom, ktorých je Varanasi plné mesto. Tento sa ani nerozčuľoval a ani nepýtal peniaze (pokoj a harmóniu v duši iba hrajú, to som si overil, xixi), že ho fotím. Zaujímalo ho len, či mu donesiem fotky. Čakal som, že sanjásin si už nepotrebuje mastiť ego. 

Varanasi35

A ešte mi aj krásne zapózoval. Bohový je, nie? 

Varanasi36

"Holyman a Chrastaman".

Holyman: Jeden z najkrajších, ktorého som stretol. Nevedel po anglicky a tak sme sa na seba iba usmievali. Teda až mi masér, ktorý hneď vedľa neho masíroval ľudí priamo na ulici, nezačal prekladať. Pýtam sa ho: "Žiadne ženy?" Zavrtel hlavou. "Žiadne mäso, drogy či alkohol?" Zavrtel hlavou. "Pokoj?" Prikývol na súhlas. Odchádzam, reku konečne jeden prebudený a zrazu ma ťahá za ruku, nech mu kúpim cigarety. "Ale ale ale! Cigarety by svätý muž nemal!" Usmieval sa a tak som mu tie domáce cigaretky za 2 koruny (10 kusov) kúpil.

Chrastaman: Whisky ma na pláži Goa učil plávať vo vlnách. V správny okamih sa hodíte do vlny a ona vás nesie desať i dvadsať metrov. Raz som štrajchol o dno a vynoril sa z oceána krvavý. Pýtam sa ho: "Mám to veľa?" Whisky: "Hehe, Chrastaman, hehe." A bolo navarené...

varanasi38

Žobráci sú všade, kam sa len pohnete. Doporučujem si rozmeniť za vrecko mincí. Ušetríte viacej energie ako keď sa budete neustále vyhovárať, že už nemáte drobné.

varanasi39

varanasi39

Manželia.

Varanasi40

Varanasi36

A končíme ohňostrojom. Nič nie je náhoda a ja bez toho, aby som niečo plánoval, som sa vyskytol vo Varanasi práve na sviatok Diwali, čo je sviatok svetiel. Všade je vysvietené, vybuchujú ohňostroje, domáci vás ponúkajú sladkosťami... milé, nie? 

Končím výrokom: "Kto nebol v Indii, nikdy necestoval". Keď si znova nájdem čas, vypichnem z mojich trojtýždňových indických potuliek (Bombaj - Goa - Varanasi - Dilí - Dharamsala - Amritsar - Bikaner - Jailsalmer - Dilí) opäť nejaké slovíčka a fotky.

Buďte šťastní, Pavel „Hirax“ Baričák 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Haščáka dobehla Gorila, šéfa Penty obvinili z korupcie

V sídle finančnej skupiny zasahovali desiatky policajtov.

Stĺpček šéfredaktorky Beaty Balogovej

Haščák sa Gorily nezbavil, dnes už to potvrdzuje aj NAKA

Bolo by skôr prekvapivé, ak by Božie mlyny nezachytili Pentu.


Už ste čítali?