Za hodinu boli všetky tri nad posteľou svojej zomierajúcej mamky. Tri sestry, ktoré sa poruvali o dedičstvo ešte skôr, ako sa ich rodičia skutočne pominuli. Prestali sa rozprávať, navštevovať, dokonca aj stretávania švagrov boli manželkami zatrhnuté. Mama z toho ochorela. Bolo to čoraz horšie až nastala situácia, kedy jedna z nich (ktorá sa o mamu starala) dostala v nemocnici na svoju otázku aj odpoveď:
– Pán doktor, aké je to vážne?
– Poviem vám to otvorene... ak sa dožije hodiny-dvoch, bude to zázrak. Viac nečakajte, – odvetil jej citlivo lekár.
Štvrťhodinu nad ňou mlčali. Nad mamou, ktorá ledva dýchala, nerozprávala a zavretými trhajúcimi viečkami im neprestajne dokazovala, že sa ešte nemieni vzdať, že túži žiť a chce ešte neraz precítiť šumenie životného vetra. A potom sa všetky tri rozplakali, začali sa objímať, ospravedlňovať sa, padali slová omluvy, pokory a pochopenia súvislostí. Ich muži stojac vzadu v tichosti ešte plnohodnotne nepochopili, čo sa vlastne udialo. Len akosi podvedomky tušili, že nastalo veľké obrodenie a celý mrak „prekliatia“ ich rodín vďaka vysnívanému majetku sa možno potrhá a zasvieti slnko pochopenia.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu