Bratranci sú po starých otcoch najväčší úchyláci (9.kapitola)

Autor: Pavel Baričák | 17.9.2008 o 10:35 | (upravené 30.1.2019 o 7:50) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  3703x

Vyšiel som pred bránu hospitálu. Bol som konečne vonku z tej pevnosti strachu a ľudských obáv. Spomenul som si, ako som sa pri tej rieke modlil, aby som sa doň dostal a teraz som z neho paradoxne – stále nevyliečený – šťastne prch

X+

Mislane mi zapĺňala celé moje vnútro pokojom a teplom. Vybral som mobil a napísal jej správu: „Dnes ma pustili. Nevybehneme večer niekam na vínko? X.“ Bola po „ťažkej“ nočnej, ale dúfal som, že si večer nájde čas. Kým som prišiel na zastávku autobusu, prišla od nej odpoveď: „Prepáč, ale dnes mám už iný plán. M.“

V tom okamihu tajomná ruka kladivom rozbila slnečný kotúč na oblohe. Tá istá ruka zrazu chýbajúci zdroj tepla a pozitívnej energie šikovne nahradila oškúlenou stolnou lampou, nech ľudia moc nefrflú. Tá správa ma zronila. Emo postavičky boli v porovnaní so mnou trápni imidžáci. Mohol som im za drahé love dávať lekcie, čo je to pravé temno na duši. Mnohí z nich pochádzali z bohatých rodín, mohli by si tie moje školenia o tom, ako si umelo privodiť stav skľučujúcej depresie, ľavou zadnou dovoliť.

Došuchtal som sa na zástavku a sadol si na briežok vedľa nej. Prišiel mi autobus, ale nenastúpil som. O desať minút prišiel druhý, ale so mnou to nepohlo. Nechcelo sa mi nikam. Chcel som pri tej zástavke vykopať jamu.

 

Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Jankovská priznala vzťah s Kočnerom. Spomína aj Fica

Neskôr chce vypovedať o Bödörovi, aj Zoroslavovi Kollárovi.


Už ste čítali?