Panama / Costa Rica - „Bojim bojim, necem umrieť“ (5. časť)

Autor: Pavel Baričák | 25.8.2008 o 0:39 | (upravené 14.5.2020 o 10:57) Karma článku: 10,34 | Prečítané:  10743x

V predposlednej časti mojich potuliek po Paname a Kostarike budeme kráčať na vulkán Baru, smiať sa z amerického ponímania sveta, kapitulovať z úžasne vyrovnaného latinskoamerického životného nadhľadu, raftovať po rieke Chiriquí, z

Utorok 4.12.2007

Vstávame, raňajkujeme, pokúšame sa zabukovať na druhý deň rafting (ale nedarí sa a tak si stretko v agentúre dohadujeme ešte aj na večer), berieme taxík a dávame sa zaviezť čo najbližšie k vulkánu Baru. Jedná sa o najväčší panamský vulkán. Je už neaktívny a taxikár nám dáva vale štrnásť kilometrov od vulkánu. Pozerám sa ma Jirku a očami sa ho pýtam, či si myslí, že dnes idem po tých dňoch blaženého oddychu šlapať tridsať kilometrov. Odpoveď neprichádza a tak ticho kráčam.

01NaseByvanickoVBoquete.jpg

Naše bývaníčko za 10 US dolárov na noc. Paráda, nie?

02SlnieckoAMesiacik.jpg

Milujem symbol "mesiačik - slniečko". Pozerám na stenu nášho privátu a oni sa tam na mňa usmievali. Ja to vravím - náhody neexistujú, tá izbietka si ma proste pritiahla...

03MesteckoBoquete.jpg

Pokojné mestečko Boquete ležiace pod úpätím sopky Baru.

Hneď na začiatku sa na nás prišli usmiať domáce princezničky. Sú úžasne hanblivé, ale nemajú šancu ujsť mi bez toho, aby som si ich nezvečnil. Musia patriť do etniky nejakých starých usadlíkov, pretože na takéto oblečenie, črty tvári a účesy sme narazili len v tejto oblasti. Za pár minút sa ale strácajú aj ľudské obydlia a posledný kontakt so živou osobou na dlhé hodiny je strážca parku, ktorému platíme mýtne tri a pol dolára za voľný výstup k vulkánu Baru.

04Princeznicky01.jpg

05Princeznicky02.jpg

Krásne sú, však? Vidíte a sú vyparádené ako keby mali ísť na nejakú oslavu. Lenže je obyčajný bežný deň... Sú čarovné každým životným okamihom.

06PodKopcomBaru.jpg

Vulkán Baru tajomne schovaný za obláčikom.

07Vstupne.jpg

Idete sa potiť na kopec a ešte musíte zaplatiť aj mýtne.

Šlapeme, potíme sa, nadávame a hromžíme. Pozitívne – vo vnútri sme šťastní, vieme to, len si to nechceme priznať. Konečne si dáme trochu do tela, no kto by sa netešil? Cesta je plná prachu a kameňov, nastáva očakávaná masáž pre chodidlá a kolená. Kráčame po úbočí sopečného masívu – úzkou, kamenistou, kľukatou cestičkou, ktorá úporne stúpa do majestátneho horského mlžného lesa s veľkými prerastenými lišajníkmi, orchideami a broméliami. Cestou sa otvárajú nádherné výhľady na údolie Caldera, roviny okolo mesta David a ostrovy v zátoke Golfo de Chiriquí. Vzduch redne a mlžný les pomaličky prechádza do zakrpatených krovín.

08Zaciname135.jpg

Tak a začíname tabuľovú seancu. Ja som tu sem všetky tie tabule zvestujúce nám priblíženie sa k vrcholu o pár stoviek kilometrov rozhodol dať všetky. Pre vás budú nudné, ale z úcty k mojim nohám sem patria. Oni totiž dobre vedia, akú radosť im po tom čase šľapania vždy spôsobili.

09Kotlinka.jpg

Údolie Caldera.

10Tabula12.jpg

Ešte 12 kilákov na vrchol. Pché, hračka!

11Hirax.jpg

Autor v "nezlomnej póze".

12Tabula11.jpg

11 kilometrov a pozriem si svet z oblakov. Už trošku dychčím, ale neviem sa dočkať...

Táto hora je obklopená siedmimi prastarými krátermi a korunovaná škaredou zmesou vysielačov. Jedine stĺpy a elektrické káble kazia celkový obraz narodený pre nedočkavého maliara krajiniek. Po ceste si fotím každú tabuľu, ktoré nám zvestujú info, koľko sme odhryzli z trasy pred nami. Keď dvíham oči k cieľu, celý vrchol Baru (3400 m) je pod ochranou hmly, ktorú domáci nazývajú bajareque. Netrvá dlho a vchádzame do nej, víta nás, prijíma a zahaľuje. Na druhej strane si berie svoju daň a okráda nás o pôžitok kochať sa z krajiny pod nami. Je proste pyšná, musím teraz skladať ódy už len na ňu.

13VMlhe.jpg

Za chvíľku budeme v tej hmle. To som ale nevedel, že vychutnávanie si výhľadu nám bude odobraté.

14Zahradka.jpg

15Kvietocky.jpg

16Tabula9.jpg

9 000 metríkov, paráda...

17Stlpy.jpg

Jedine ta elektrifikácia nám kazila listovanie v božskom albume.

18Tabula65.jpg

Ufff, od poslednej tabule sme sfúkli dva a pol kiláka. Nastalo veľké potešenie...

19EnergiaZoZeme.jpg

Energia zo Zeme. Návod je jednoduchý: dva káble zapichnete do zeme a pustíte práčku. Mala by ísť... :-)

21Kvietky.jpg

22HarryPoter.jpg

Outdoor for Harry Potter. Diel štyridsiaty siedmy.

Po čase stretávame jedného z Amíkov zo včerajšieho večerného autobusu. Keď sme sa pri mýtnom zapisovali do knihy návštev, videli sme, že spomínaná partia troch Američanov vyrazila jeden a pol hodiny pred nami. Nečakali sme, že ich dobehneme. Dnes môžeme vyjsť iba to, čo nám dovolí padajúca tma, takže s Jirkom máme dohodu, že o pol druhej poobede sa natvrdo otočíme, či to bude päť kilometrov od cieľa alebo dobijeme samotný vrchol. Amíci ale majú iný cieľ...

– Fucking bitch, what? – víta ma Američan nadávajúc na strmú cestičku a dychčí pritom ako doberman po hodinovom vychádzkovom behu. Odpovedám mu, že som zvyknutý, že u nás na Slovensku je veľa kopcov, že mi nerobí problém kráčať túto túru. Jediným problémom pre nás je čas, ale kvôli objednávaniu raftingu sme si nemohli dovoliť vyraziť skôr. A snažím sa, aby nevidel moje srdce cez vzdúvajúce sa tričko, ktoré má potrebu vyskočiť cez hrudný kôš do sveta, pretože bije od kráčania do kopca ako zbesilé. Proste hrdo hájim slovenské farby...

23JiriSAmikom.jpg

Jiří s Amíkom.

24KopecSaBlizi.jpg

Kopec, traja Amíci, Jiří a ja. Nikto iný tam nebol. Naše Tatry sú v porovnaní s týmto Václavák.

25Tabula5.jpg

phú... fučím ako lokomotíva, ale bojujem... phú

26SvahKrasny.jpg

27Krajina.jpg

295Tabula35.jpg

Tak vyššie som v živote nebol. 3097 metrov. Ja viem, že pre skúsených horalov je to smiešne číslo, ale ja som na seba pyšný.

Za pár minút dobiehame aj dvoch nadbehnutých Američanov. Pýtajú sa na svojho meškajúceho druha. Upokojujeme ich, že je pätnásť minút za nami a že ešte žije. Jirka ich spovedá, či sú pripravení vracať sa za tmy, ak majú teda pevný cieľ vyjsť až hore. O tomto neoblomnom zámere nás informovala ich „meškanka“. Nemajú žiadne jedlo, pitie a ani náhradné oblečenie. Majú na sebe iba kraťasy a krátke tričká, ktoré sa už dávno ligocú od potu. Prekvapujú nás, že majú aspoň dve baterky. Hmhm, no to sme skutočne nečakali. V duchu si myslíme svoje, jednoducho budú to mať ťažké.

30Domino.jpg

Dážď je čarovník. Vytvoril z obyčajných kameňov neobyčajné kocky domina..

31Konik.jpg

Jééj, aha mamičkáááá - koník!

28BytOveckou.jpg

Byť ovečkou. Len tak sa pásť vo výške tritisíc metrov. Ďaleko od ľudí, od tých, čo tak radi vypínajú svoje hrude do nebies, ale necítia zem pod nohami. Áno, tak to by som chcel - byť ovečkou. Dlhosrstou ovcou žviakajúcou trávičku v ktorej hlavičke nejdú žiadne myšlienky. Žije v prítomnosti, neľutuje minulosť, netrasie sa z budúcnosti...

32Hirax.jpg

My sa nakoniec dostávame do výške 3100 metrov, od cieľa nás delí tri a pol kilometra. Tak či tak, sme spokojní. Postupne cítime úbytok síl a tak jeme a oddychujeme, kým začneme zostupovať dole, aby sme stihli objednaný taxík, ktorý nás má čakať na dohodnutom mieste.

Kráčanie dolu má tiež svoje nedostatky. Ozývajú sa kolená a prsty v topánkach. Aj ten tuniak so zeleninou, čo som zjedol viac než od chuti, sa pýta von. Ešteže nás rozosmieva meškajúci Amík, ktorého stretávame dnes už po druhý krát a mešká za svojimi druhmi už asi viac než hodinu.

– Boli ste na vrchole? Čo sa už vraciate? – je zvedavý. Chcem sa ho spýtať, či je skutočne taký priblblý, alebo to len hrá. Nakoniec ma slušnosť primäla odpovedať mu normálne:

– Nevyšli sme to, veď by sme to tak rýchlo nestihli. Museli sme sa otočiť, lebo za chvíľočku bude tma, – vysvetľujem mu.

– To len my, stupídni Američania, sme sa rozhodli to vyjsť, čo? – smeje sa.

– Vyjsť sa to dá, ale je dobré sa na to aj pripraviť, – dodáva popod fúz Jirko.

Lúčime sa s americkým pohľadom na svet, že všetko ide easy a dúfame, že pre nich nebude musieť priletieť vrtuľník, lebo už na tom mieste, kde sme sa otáčali, bola slušná zima a pre istotu začalo aj popŕchať.

Písať niečo k prírode, k tej úžasnej pastve pre očí a dušu? Stačí sledovať uverejnené fotky. Tú veveričku parádnicu sa mi odfotiť nepodarilo, ale po ceste späť nás opäť čakali indiánske detské modelky, tak sme si ich znova zvečnili. Odmietnete foto, keď detské duše vybehnú na mólo? V bežných šatočkách, ktoré nosia každý deň. Sú princezné, ktoré sú krásne každým životným okamihom.

33Princeznicky01.jpg

34Princeznicky02.jpg

Sklamete usmiate princezničky, keď sa celý deň tešili na nás - na tých dvoch čudných bielych mužov keď sa budú vracať a ktorým môžu pózovať pred foťákom?

Konečne sme na dohodnutom mieste, ale taxíka nikde. Mešká už pätnásť minút a začíname mať strach, že budeme musieť zbuntošiť nejakého domáceho obyvateľa, aby nás zaviezol dole do mestečka. Neprepadáme však panike a keď sa zjavuje jeep s dvoma chlapcami (asi deti nejakých zbohatlých rodičov, ktorí si tu postavili výletné domčeky), dvíhame ruku a stopujeme ich.

Stíhame raftingovú agentúru, ktorá nám oznamuje, že síce k nám dvom nezohnali žiadnych ďalších odvážlivcov, ale že celý tím vyrazí aj kvôli nám dvom. V miestnosti je nejaký Holanďan (má okolo dvadsať) a Jirko ho začína provokovať, nech ide tiež. Celý neistý sa bráni, že nikdy neraftoval. Usmievam sa na neho a uisťujem ho, že ani ja nie, že to bude hračka a nech ide. Nakoniec súhlasí a mladá z kancelárie sa smeje Jirkovmu managerskému zdarnému úsiliu.

Sprcha a následné jedlo v lacnej reštike pre domácich má takisto svoje megačaro – desiatky čudných pohľadov na dvoch bielych votrelcov. Dokonca mi nevedia ani vydať z päťdesiat dolárovky. Majiteľ si ju otáča, ako keby som ju kreslil vlastnými rukami. Vraciame sa na bidlo s jedinou vidinou zaslúženého spánku. Veď už je osem hodín večer, treba ísť do snov...

 

Streda 5.12.2007

Vstávame skoro a sadáme do mikrobusu. Slovo drží aj Holanďan Piers a čaká nás pri jeho dome. Šoféruje viac než ukecaný Amík. Má tak okolo päťdesiatky a vyzerá ako nejaký herec zo seriálu Dallas – pekná košeľa, nekončiaci úsmev typu „zjedol som odistený granát a pozrite – žijem!“, Amícky prízvuk a nevtieravá ukecanosť. Jirko sa s ním slovne šermuje, ja sledujem cestu k rieke Chiriqui, ktorá sa nachádza pri hraniciach s Kostarikou.

Keď sa blížime k miestu nalodenia, musíme kapitulovať pred rozbahnenou cestou. Auto už ďalej nemôže a tak vykladáme veci. Tie najťažšie sa pokladajú na koňa a potom Amík začína prednášku. Zo začiatku ho celkom vnímam. Ale ako postupne pridáva do monológu rýchlosť, prestávam mu rozumieť. A ani nechcem. Lebo vo vzduchu lietajú slová ako: moc nebezpečné, zlomené ruky a nohy, vyrazený zob pádlom spolusediaceho, vypadnutie z člna, obrovské pereje, nikto sa nesmie ulievať – sme team!, keď sa budete topiť len žiadnu paniku atď. V duchu sa pýtam, prečo sa musím chytať každého ohňa, ktorý pri svojej životnej ceste stretnem. Za chvíľku mi môj rozum odpovedá, že každý musí niekde zomrieť. Upokojuje ma to a tak pol hodinku kráčam pokorne k rieke svojho osudu. Jirko už preraftoval už nejaké tie dravé rieky v južnej Afrike ako aj v Európe, teší sa ako malý chlapec. Upokojuje ma, že to bude v poriadku, ale z jeho tváre čítam, že aj jeho Amík celkom slušne zneistil.

36RozbahnenaCesta.jpg

Nedalo sa. Zapadlo aj nákladné auto zbierajúce po dedinách kanvy s mliekom.

35NakladanieNaKona.jpg

Dostávame vesty, prilby a sadáme do člna. K trom „turistom“ (ja, Jirka a Holanďan) pribudol ešte jeden kormidelník, ktorý má v rukách smerovanie člna plus ešte jedna postavička z firmy Panama Raffting, aby nás bol pár na každej strane. Čakám dlhosiahle školenie v praxi, ale na moje nemilé prekvapenie celý proces uvedenia panica do stavu začiatočníka netrvalo viacej ako tri minúty. Vôbec ma neprekvapili. Kto by strácal čas s budúci mŕtvolami.

37RiekaChirigue.jpg

Rieka Cheroque. Na fotke jej pokojná časť.

A už sa aj valíme. Jedná sa o rieku štvrtého stupňa. Najzložitejší je vraj šiesty, ale do toho sa púšťajú len ľudia, ktorí dostali kopačky od životných partnerov. Jirko mi tú poslednú obtiažnosť popisoval ako skoro kolmé padajúce rieky. Ale poďme späť do deja... Obrovské jazyky perejí si robia zálusk na náš gumený čln a päť ľudských postavičiek v ňom. Kam sa hrabú jazyky mäsožravej Adély z kultovej českej komédie?! Okolo nás to vrie ako v obrovskej práčke. Smejúce sa vlny, spenená voda, nárazy vĺn po obvode celého člna, neutíchajúce sprchy do našich tvári, kmitajúce pádla štartujúce na šialené povely zadáka: All forward! Hard!! Very hard!!! Boj o život, míňanie obrovitých skál veľkých ako mláďatá hrochov, tesnotky okolo skalných stien a potom po prekonaní strmáku spoločný šťastný húronský krik vítajúci víťazstvo „prežitia a zdolania“ znásobený buchotom vesiel skrížených nad našimi hlavami a potom následné samostatné plesnutie pádla o hladinu rieky každého z nás – to je radostný obrad odvážnych vodákov. Adrenalín, radosť z pohybu tela, dotknutia sa nebezpečenstva v kaňonoch pokreslenými krásnymi maľbami prírody v blízkosti divokých zvierat, v objatí nekonečnej spleti drevín, kriakov, rastlín, čistej naturálnosti, rozprávkových vodopádov, pritekajúcich potôčikov, proste v jednom z trilióna pozemských rajov nachádzajúcich sa na našej úžasnej modrej planétke. Uvedomujem si, aký som šťastný a cením si to o to viacej, že som nepotreboval k dosiahnutiu tohto stavu žiadnu pochvalu, víťazstvo, výhru, peniaze, postavenie, alkohol či inú drogu. Stačilo iba otvoriť oči, srdce a nasadnúť do člna...

38.jpg

(foto kánoista)

Padáme cez jednu strž do druhej a pred každou sa nám dostáva odborného pomenovania: brazilská trojka, mexická štvorka atď. Znejú sexisticky, ale opak je pravdou. Tu sa súloží z balvanmi vytvárajúcimi obrovské nadržané vodné pereje s chuťou zjesť nás. Sprvoti sme obidvaja nováčikovia vystrašení, ale po štvrťhodine mi dochádza, že stále žijem a asi ani toto nebude moja konečná životná stanica. Vnímanie sa uvoľňuje a môj mozog mi dovoľuje čoraz viacej sledovať bežiacu prírodu okolo mňa. Žiaľ, foták zobrať nehrozilo. Som rád, že sa stíham v krízových situáciách zachytiť popruhu, ktorý je jediným spojítkom so životom na člne a nie to ešte štelovať fotoaparát. Fotím si to teda aspoň do hlavy a už sa teším, ako budem celú noc vyvolávať zábery. A asi by ani fotiť nešlo, lebo každou chvíľkou dostávam do tváre slušné porcie vody. Dal som na Amíkovu radu a okuliare si nechal v dodávke. Mám o problém menej – nemusím si ich stále utierať, ale na druhej strane stále žmúrim, aby som sa vyhol vylievajúcich sa kýbľom vodnej smršti do našich tiel. Proste človek je tvor večne nespokojný. Jirko si ale kúpil jednorazový fotoaparát špeciálne uspôsobený aj na fotenie pod vodu, takže pár záberov sa podarilo uskutočniť...

391.jpg

(foto kánoista)

Jediný krát vystupujeme z člna pred prekážkou stupňa štyri plus. Vraj náš čln je na zdolanie tej padajúcej vodnej strže malý. A možno nám nechceli povedať pravdu o tom, že sme obyčajní amatéri a oni si nezoberú na zodpovednosť smrť bielych tvári. Čln sa teda vyberá z rieky a vodcovia ho z brehu ťahajú lanom. Obchádzame obrovskú skalu a ja si namýšľam, že by to bolo asi menej riskantnejšie prejsť to po vode cez ten vodopád.

392.jpg

(foto kánoista)

V polovičke splavovania parkujeme na krásnej čistinke. Rozkladá sa stolík a obedujeme. Kecám s Holanďanom o jeho krajine, o Slovensku, o cestovaní, o jeho terajšom a mojom bývalom vegetariánstve, o živote. Je v pohode...

Druhá polovička raftu už nie je taká nebezpečná ako tá prvá. Možno je to nadobudnutými skúsenosťami, možno pohodou, ktorú navodili traja domáci starajúci sa o nás. Jeden z nich nás pozorne prenasleduje z kanoe (ide mu to výborne, ako keby sa narodil s veslom v ruke), to keby sme náhodou niektorí z nás neurobili z člna do vody „čľup“ a názorne všetkým zo strachu o svoj smiešny život nevytvorili ukážkoviú paniku. A práve ten z kanoe sa stále s našim kormidelníkom zo srandy špliecha vodou. Tretí domáci za nimi nemešká a zhadzuje Jirka a následne na to aj Holanďana z člna do vody. Samozrejme v oblasti pokojnej hladiny a po jednoduchom triku: Pozrite, tam je opica na strome!

41UkazovatelPrirody.jpg

Ukazovateľ prírody.

A keď sme už pri tej faune, je to práve on, ktorý nás vždy dopredu upozorní, čo by náš európsky zrak nikdy nepostrehol – stočeného hada na konári míňajúceho naše hlavy, malú opičku (kam sa hrabe ZOO v Bojniciach s päťdesiatimi uväznenými opicami v porovnaní s touto jedinou malou, hravou, šantiacou a šťastnou opičkou?), či sledovanie nejakého pre mňa neznámeho pol metrového zvieraťa prchajúceho do krovín.

40Kanoista.jpg

Neznámy hrdina - kánoista. Pozeral som teraz olympiádu, či sa tam nemihne s dresom Panamy, ale nevidel som ho. Asi som ho prehliadol.

Splavili sme vraj dvadsať sedem kilometrov. Teda toto nám oznamuje vysmiaty päťdesiat ročný Američan čakajúci nás na dohodnutom mieste pri džípe. Už mu neverím ani slovo, aj s tým nebezpečenstvom to prehnal do nebies. Piers mal ale v batohu schovaný GPS a ukazuje mu, že to bolo len 22 kilometrov. Američan sa ale nevzdáva a milo sa s ním háda, že tá jeho škatuľka sa musela po ceste pokaziť. Smejem sa. Múdry prístroj taktiež zaznamenal, že sme išli najrýchlejšou rýchlosťou 20 km za hodinu. Je to možné, cítim sa mladšie. Einsteinovu teóriu relativity neoklamete...

42Partia.jpg

Partia dňa. Možná smrť zbližuje.

Večer pijeme pivo v Zanzibar bare. Najdrahšie na aké sme zatiaľ narazili – dva doláre za pol litra. Ale je lahodné, mňam mňam... A potom večeriame a príjemne unavení kráčame do hajan.

Myslím si, že zaspím ako dudok, ale omyl je pravdou. Antimalariká Lariam opäť trápia moje telo. Hlava ma svrbí ako keď svrab týra pustovníka. Jirko už dávno slastne odfukuje a ja si chodím sprchovať hlavu studenou (čo by som dal za ľadovú!) vodou do kúpeľne. Nezaberá ani Panthenol, či Fenistil. Som odsúdený nespať a trpieť. Špekulujem a nakoniec o jednej v noci vďaka namočenému tričku omotaného okolo mojej horiacej gebene odpadávam aspoň na pár hodín do polospánku.

Ak budem musieť ešte niekedy v živote brať tieto zabíjače pečienky (antimalariká sú vraj tridsať krát väčší zaberák ako alkohol), skúsim radšej Malarone. FX Doležal písal, že mal po Lariame aj halucinácie a psychické zmeny vedomia (po čom on nie, všakže, hehe?). Ale musím uznať, že mal pravdu. O piatej ráno opäť rozmýšľam nad sebevraždou...

 

 

Štvrtok 6.12.2007

 

Odchádzame z Boquete, z mestečka, ktoré som si vďaka jeho atmosfére zamiloval. Má svoj dych, čaro a energiu napriek tomu, že sa tu vyskytuje množstvo turistov a snobov z celej Panamy.

43SmetiakZReklamnehoBanneruBoquete.jpg

Reklamný "smetiak" v Boquete.

44BusovaStanicaDavid.jpg

Autobusová stanica v Davide.

45Kuriatka.jpg

Kuriatka na predaj (stále busová stanica David) .

46KuriatkaPodZiarovkou.jpg

Keď nie je mamina, aj žiarovka postačí. Škoda, že u ľudí sa to aplikovať nedá.

Valíme do Davidu, kde presadáme na spoj do mesta Changuinola, odtiaľ do prístavu a konečná zastávka je mestečko nesúce meno Bocas Del Toro. V diaľkovom autobuse smerujúcom do Changuinola sa odmietam „tešiť“ z domorodej temperamentnej muziky, ktorá reve z reproduktorov. Nasadzujem si sluchátka, hrá mi Wohnout a potom Volant. Radujem sa z farebného kinofilmu pusteného za sklom busu a fotím si obrazy, ktoré maľuje šofér vďaka odrazovej fólii nalepenej na skle premiestňovadla.

47Obraz1.jpg

48Obraz2.jpg

49Obraz3.jpg

50Maliar.jpg

Tri obrazy od autora vodiča (zachytený v spätnom zrkadielku)

Vnútrajškom busu sa začína šíriť štipľavý dym zhoreného oleja. Zastavujeme. Šofér sa postavil a s typickou latinskoamerickou pohodou a úsmevom vyslovil nádej:

– Idem sa to pokúsiť opraviť.

Behom minúty leží na kartóne pod motorom. Občas sa zjavuje v interiéry s nejakým kľúčom v ruke, ale ani vďaka nemu nevyzerá ako technik zo stajne Ferrari, naopak – špinavý je sťaby baník po šichte, ale úsmev z tváre nespúšťa. Títo domáci sú vraj v opravovaní motorov machri a tak som zvedavý, či sa ešte pohneme.

51Opravovanie.jpg

Miesto opravy.

Pohli sme sa, ale všetci von z autobusu a aj s batožinami. Máme počkať na druhý bus, ten náš je nadobro „čau“. Prekvapuje ma pokoj všetkých domácich. Pokorne vystúpili, nikto nefrfľal, nehundral, nenadával. Stať sa to na Slovensku, žalospevy, vyhrožovania a nadávky by nemali konca kraja. No tu nie, tu si každý našiel svoj tieň a v pokoji všetci ako jeden čakáme na nasledujúci spoj.

52PoprosimVystupit.jpg

Neprejde ani štvrťhodinka a vchádzame do nasledujúceho autobusu. Ledva sme sa do neho napratali. Je oveľa menší ako ten náš pokazený, ale nakoniec všetci sedíme. Kolená mám síce na brade, ale som rád, že už zasa fičíme a tachometer zväčšuje číslo ubehnutých kilometrov. Krútime sa do kopcov ako had po lesnej cestičke. Po ceste zbierame školákov oblečených v modrých uniformách, ktorí stoja na krajniciach a zastavujú náš diaľkový spoj zdvihnutím ruky. Za pár kilometrov vystupujú a sypú vyberačovi cestovného drobné do dlane. Pre mňa ako Európana celkom slušný „hurá“ systém, ale tu funguje. Pred druhou poobede vodičov parťák zbiera po autobuse posledné peniaze, čo je znak, že sme pred konečnou zastávkou. Máme za sebou ďalších 250 stredoamerických kilometrov, už len posledné presadnutie do loďky a sme v Bocas Del Toro.

Prístav je skutočne úchvatný. Z väčšej diery som sa teda ešte neplavil. Jirkovi sa chce na záchod a keď sa za desať minút zjavuje s vedrom a naberá s ním z mora vodu na osobné spláchnutie, viem, že je všetko v najlepšom poriadku. Snáď mal aspoň záchodovú dosku...

53Pristav.jpg

Prístav?

54BocasDelToroZOceana.jpg

Bocas Del Toro - za chvíľku pristávame.

Plavíme sa slabú štvrťhodinu, vystupujeme na ostrove, hľadáme si hotel, ubytovávame sa a vyrážame nájsť agentúru, ktorá nás zajtra povodí po miestach, ktoré sa oplatia vidieť a postúpať nohami. A koho nestretávame – slávnu trojku Američanov. Smejú sa hneď, ako nás vidia. Veselo a spontánne, tak ako to vedia len tieto veľké deti. Chlapci amerikánsky majúci tak okolo 30-tky nám rozprávajú, ako na vulkáne Baru ledva došli tam, kde sme sa my otočili. A že potom slušne zmokli, bola im zima, kráčali rýchlo dole a keď tam už konečne za tmi boli, túžili si zavolať taxík. Ale čo osud nechcel – nebola tam mobilná sieť a tak museli kráčať ďalšie kiláky (asi desať) do mestečka peši. Vraj na izbu dorazili až okolo jednej v noci. No tak vidíte, nie je všetko easy, smejem sa im. A vraj stále spomínali na môj zvonivý smiech, ktorý si vysvetľovali tak, že som sa im rehotal akí sú hlúpi.

– Ale kdeže priatelia moji, to by som si ani v duchu nedovolil. Ja sa tak smejem neustále, – odpovedám im, aby zostali pokojní. Nemám síl im vysvetľovať môj pohľad na americké zmýšľanie.

Pýtame sa ich na nejakú cestovnú agency. Obratom nám odporúčaujú dvoch domácich típkov, ktorí ich vraj celý dnešný deň prevážali po okolí. Dohadujeme sa s nimi čo chceme vidieť (delfíniu zátoku, šnorchlovať by sme radi, koralmi sa kochať, nejakú tú krásnu pláž by sme radi zhliadli atď), ukecávame sumu a slušne od nich odmietame kúpiť drogy, ktoré nám ponúkajú. Aby ste boli v obraze – Bocas Del Toras je mesto mladých, samá Jamajka, surferi (objavil som dva super obchody s kvalitným surf & board oblečením), dredy a nápisy v niektorých reštauráciách „Nevstupovať s drogami!“ mi hneď dávajú za pravdu, že tu asi veľa mladých šľape po tráve... prepáčte: na tráve.

550Posta.jpg

Hľadali sme s Jiřím poštu. Pýtali sme sa na ňu asi desiatich ľudí. Trikrát sme okolo nej išli, nevideli sme ju. Čakali sme nejakú honosnú budovu, žiaľ, bolo to len také malé odrôtované okienko v stene. Pýtame si známky. Nie sú, - prichádza odpoveď. Budú zajtra? - vyzvedám. Nie sú už pol roka. Prídu zhruba za mesiac, - odpovedá mi ženský hlas schovaný v tieni miestnosti. Pozeráme na Jiřího, či som dobre rozumel. Tetuša sa už spätne začítala do svojho časopisu. No rozčúlite sa? Známky budú predsa až za mesiac, klídek Paľkóóó...

551Psickovia.jpg

Zdochíňajúci psíkovia na obedňajšom úpeku.

Ideme sa kúpať. Tak toto je ten ospevovaný Karibik? Ufff, žiadne vlny. Asi sme v nejakej mĺkvej zátoke. Zajtra dávam Karibiku ešte jednu šancu, ináč vyhlásim Pacifik za jednoznačného víťaza v súťaži o krajší oceán. Na pláži hrajú domáci futbal a ja mám neudržateľnú chuť vstať a zakopať si s nimi. Malý Paľko vo mne proste nikdy nezomrie.

56NahrajteMiTuMicudu.jpg

Nahrajte mi tú mičudu, chcem malý Paľko si ce kopnúť!

57ZeleznicaVPaname.jpg

Jediná železnica, ktorú som v Paname videl.

Večer sa ideme najesť a prechádzame sa mestečkom, kde by mohli z fleku a bez vážnejších kulisových úprav začať točiť hocijaký western. Čím viacej pribúdajú dni od vstupu na panamskú pôdu, kráčame k čoraz vyvinutejšej civilizácii, väčšiemu turistickému ruchu, do náručia komerčnejších oblastí, drahším cenám, prešpekulovanejším obchodným kalkuláciám a rozvinutému turizmu. Pletené košikárske veci z rúk indiánov Emberá tu dostať už za štvornásobné ceny.

61BocasVNoci.jpg

Bocas Del Toro v noci.

A ďalších pár dojmov: strašne málo ľudí tu vidím fajčiť cigarety. Keď sme boli u indiánov, chápal som to, že sa ešte nedali zmagoriť civilizačnou pliagou reklamy a byť „in“. Skôr som čakal nejaké ich domáce „horľaviny“, či prírodné drogy, ale nakoniec nič neprišlo. Ale keď sme išli ďalej Panamou, moja amatérsky odsledovaná štatistika fajčenia z ulíc sa nezhoršovala, počet začiernených pľúc nepribúdal. Som milo prekvapkaný.

58CitPreArchitekturuCintorin.jpg

Cit pre architektúru majú skutočne vycibrený. Na zábere je cintorín.

59Vianoce.jpg

Vianoce prežívajú do každej svojej bunky. Oni tie ozdoby snáď ani počas roka nedajú dole.

60TuUvezniliBohaVKoncentraku.jpg

Boh uväznený v koncentráku za ostnatým drôtom. Chcel by som vedieť, čo mu ide v duši (som nevedel, čo mám použiť za slovíčko - ale veď vy viete, čo som myslel :-) ), keď sa na to z tej svojej dimenzie pozerá.

Koniec mudrovaniu, ideme späť. Dnes si mám dať ďalšiu tabletku Lariamu. Rozmýšľam, či si vyberiem maláriu (komárov sme videli pramálo, ale keďže mám krv sladkú ako riť a napriek častému parfumovaniu sa Offom som doštípaný viac ako pripúšťa výkladový slovník na jedného priemerného občana), alebo zjem tú hnusnú tabletku a budúcu stredu mám o „príjemnú“ noc postarané . Vždy za šesť dní od „ham“ sa totiž pečienka hlási extrémnym svrbením vnútorných strán paží a hlavy o slovo. A to akurát letím domov. No čo, snáď ma tie palubné protipožiarne senzory prehliadnu.

 

Piatok 7.12.2007

 

Je čas výletu. Sme dohodnutí s Chorkém (ako sa nám predstavil) a jeho drugom na deviatu hodinu rannú pred našim hotelíkom. Čakáme na verande. Nechodia. Kurňá, dostali od nás zálohu. Snáď nie sú až také haraburdy, že by sa im oplatilo prísť k desiatim dolárov takýmto nízkym spôsobom?

Sú. Neprišli. A možno sa včera iba moc dofetovali a teraz ešte spia. No nič, riešime druhú variantu a ponáhľame sa do prístavu nájsť inú agentúru na celodenný výlet, lebo do desiatej hodiny rannej odídu všetky člny a môžeme sa ísť tak akurát kúpať.

Náhradných sprievodcov máme do piatich minút a ešte lacnejšie ako od „Drugs Chorché Agency“. Posádku tripového člnu tvoria tri americké páriky, jeden francúzsky a jeden československo homosexuálny (ako asi pre zamilované páry vyzeráme). Prší a ostrý dážď v súčinnosti s protipohybom rýchlo letiaceho člna nám preniká až na kožu. „Paráda, ak takto bude celý deň, tak som celý happy“, uvažujem si v duchu. Zhruba za pätnásť minút sa dostávame do oblasti, kde by mali byť delfíny. Hladinu mora križuje okolo šesť nám podobným nadržaných člnov plných turistov túžiacich vidieť plutvu tohto krásneho morského cicavca vyššie ako je výška hladiny. A zrazu „plesk“ a jedno z milých zvieratiek vyskočí zo slanej vody. Obratom sa všetky loďky ženú k inkriminovanému miestu.

– Bol to delfín, alebo zaplatený potápač s pripnutou plutvou? – pýta sa jeden Amík sprievodcu.

Prideľujem mu jeden bod, prekvapil ma. Delfíny sa vynárajú čoraz častejšie, ale vždy osamotene – zasa si nemyslite, že sme v delfináriu plnom cvičených delfínov. Kde-tu preletí nad hladinou aj dlhá a úzka ryba. Celé to divadlo mi pripadá milo bizarne. Ešteže sa tie delfíny z našich člnov tešia, lebo by som si už úplne pripadal ako nejaký US turista. Ale na druhej strane – radšej vidieť jedného, ale slobodného deflínika tešiaceho hrajúceho a plávajúceho si pomedzi člny, ako tlieskať jeho desiatim vydrilovaným zajatým druhom v uzavretej aréne plnej hladných divákov.

62DelfiniaZatoka.jpg

Zátoka delfínov.

67Molo.jpg

Premiestňujeme sa k ostrovu Isla Bastimentos, na ktorom sa nachádza národný park Marino Isla Bastimentos. Dostávame šnorchle a „čľup“ ho do mora. Na egyptské podmorské divadlo sa to síce nechytá, ale aj napriek tomu som potešený opäť obdivovať mini koralové mestečká, či rôzne nádoby a neuveriteľné tvary, ktoré dokážu koraly vytvoriť. Pomedzi tieto vesmírne skulptúry si voľne plávajú desiatky rýb a rybičiek. Naše potopené tváre im nevadia, sú asi na podobné priblblé tupé výrazy zvyknuté.

Po necelej hodine máme toho všetci dosť. Ležíme na drevenom móle a slníme sa. Kotúčik je spaľujúci – ááá, zabudol som vám povedať, že oblaky sú už dávno preč. Ráno pršalo, ale teraz je obloha čistá ako nebeská lúka. Proste podnebie pri rovníku sa mení obratom. Asi po pol hodinke poludňajšieho slnenia musíme ale všetci kapitulovať, nedá sa na tom úpeku vydržať. Jiří je vytočený z afektovanej Američanky, ktorá sedí za stolom s tromi debatujúcimi kamarátmi necelé tri metre od nás. Hlasno „spíkuje“ po svojom, teda ako keby mala zemiak v hube. Ide jej to výborne a ja sa smejem na mojom českom druhovi, ako rýchlo ho tá dievčina pripravila o harmóniu a celý je z nej nervózny.

64RybkyZltobarevne.jpg

65Pichliac.jpg

66FlaskacPodmorsky.jpg

Toto zviera som hľadal v atlase, ale nenašiel som ho. Kto ho poznáte, napíšte mi. Celý čas, čo som ho pozoroval, sa nehýbalo. Asi spalo.

Všetci z nášho turnusu zachádzame za roh do reštiky, ale my s Jiřím si dávame iba pivo. Chceme sa najesť až v národnom parku. Hodinku sa rozprávame a nebyť jedného tučného turistu, pod ktorým sa zlomila umelohmotná stolička, tak tam asi zaspíme. Vchádzame do Národného parku Red Frog, kde sa platí vstup dva americké doláre. Prechádzame peši celou tou prírodnou nádherou na druhú stranu ostrova k čarovne peknej pieskovej pláži. Po ceste nám dvaja malí chlapci ukazujú jednu zo žabiek, podľa ktorých je táto časť parku pomenovaná. Fotíme si ju. Má tak do dvoch centimetrov a držia ju len tak v lopúchu. Prečo moje strachovanie? Tieto žabky sú totiž prudko jedovaté, vraj stačí jeden dotyk. Čím sú farebnejšie, tým viacej obsahujú jedu. Ako je ta príroda úžasne vymyslená – keď niekde zoberie, vráti to inde. Cvakám spúšť pár centimetrov od jej očí a dúfam, že si to tá malá potvorka práve teraz nerozmyslí a neskočí mi do prstov.

70Zabicka.jpg

Tá žabka mala maximálne dva centimetre. Šiel som na makro. A so strachom :-)

68NPark01.jpg

69NPark02.jpg

Národný park Red Frog.

Jeme výborne pripravenú rybu s ryžou a zeleninou. Kuchár je rastafarián ako sa patrí. Chválim ho za obed a on mi za to ukazuje svoje nádherné černošské zuby. Ideme si zaplávať a rozlúčiť sa s Karibikom, už do neho zasa tak skoro nevstúpime. Zajtra totiž valíme do Kostariky. A víťazstvo som nakoniec pridelil Pacifiku (prepáč Karibik, ale to on ma zbavil oceánskeho panictva a na to sa nezabúda).

72Kuchar.jpg

Môj karibský osobný rastkuchár, ktorý...

71NapapanyStastnyHirax.jpg

... ma urobil šťastným...

73KrabikVystraseny.jpg

Bol tam... sám, pri strome... celý vystrašený. Vravím mu: Krabík, neboj sa ma. Ja ti neublížim. Ja si ťa len odfotím, sľubujem ti to. A teraz úsmev, oki? Džem!

74KaribickaPlaz.jpg

75ZeBySomSiVymenilFotkuNaBlogu.jpg

Že by som si vymenil fotku na blogu? Áno, áno, ja viem, to už tu bolo :-)

Večer je klasický – sprcha, krémovanie sa po zničujúcej páľave, večera v miestnej reštaurácii, nákupy, dve večerné pivká v rasta-americkom pube plnom opitých amerických študentov na prázdninách. Jiří sa smeje z mladých, ktorí sú doobliekaní na „afro-ska-punk-emo style“ a ja sa mu bojím priznať, že doma chodím iba do takýchto podnikov. Konečne spánok...

76ZivotJeKrasny.jpg

Svet aj život je krásny. Stačí ho začať žiť.

 

Autori záberov:

Kánoista = neznámy panamský hrdina cvakajúci nás jednorázovým Jirkovým foťákom

A kde nebol uvedený autor, tak moje veličenstvo Hirax :-)

 

Knižný cestopis "Úcta k prírode a úsmev ako zmysel života" je v tlačenej forme vypredaný, k dostaniu je iba e-pub verzia.

Cestopis obsahuje približne 130 plnofarebných fotiek a okrem autorovho autentického popisu písaného „priamo zo srdca", titul obsahuje aj teoretické časti o živote a zvykov spomínaných Indiánov (mýty a legendy, pytačky, svadba, pôrod, pohreb atď).

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Haščáka dobehla Gorila, šéfa Penty obvinili z korupcie

V sídle finančnej skupiny zasahovali desiatky policajtov.

Stĺpček šéfredaktorky Beaty Balogovej

Haščák sa Gorily nezbavil, dnes už to potvrdzuje aj NAKA

Bolo by skôr prekvapivé, ak by Božie mlyny nezachytili Pentu.


Už ste čítali?