Panama / Costa Rica – „Podpaľačka“ (1.časť)

Autor: Pavel Baričák | 23.1.2008 o 1:08 | (upravené 14.5.2020 o 10:54) Karma článku: 11,01 | Prečítané:  17258x

Tak som ten môj posledný trip začal konečne spisovať. Muselo to do mňa vsiaknuť, vstrebať sa, musel som to prežiť do poslednej bunky môjho tela a až potom sa pohla ruka, že to odovzdá druhým. A ja vám sľubujem, že tento cestopis s

Papagáj (toť na obrázku), či tukan - obidve zvieratá sú symbolom Panamy...

X+Papagáj (toť na obrázku), či tukan - obidve zvieratá sú symbolom Panamy...

Streda, 21.11.2007

Martin. Sadám do auta. Bratislava. Vybavujem ešte nejaké veci a potom frčím smer Viedeň. Letisko. Pri odbavovaní batožiny sa ma pýtajú, či si prajem batožinu dopraviť priamo do Panamy City, alebo ju chcem vyložiť aj pri medzi pristáti v Madride. Odpovedám, že ju vôbec nepotrebujem a nech ju doručia rovno do hlavného meste Panamy. V hlave si obratom modelujem „postavičku nádeje bezproblémového doručenia“ môjho batoha, v ktorom síce nemám žiadne cennosti, ale životne dôležitý stan, spacák a karimatku. Dokonca som si ho nedal ani zaigelitovať a nevisí mi na ňom žiadna zámka. Batoh ma prosil, nech ho nešpatím a tak som ho vyslyšal.

– Nikdy to nerobím, prečo by som to mal robiť teraz? – ide mi v hlave dialóg.

– Čo si nepamätáš, ako ti veľa známych rozprávalo, ako ich kufre skončili na druhej strane planéty, len nie na ich dovolenke?

– Prestaň! Nebudem počúvať tieto negativistické somariny! Za dvadsaťštyri hodín sa zvítam s mojim batohom a nebude v ňom chýbať ani len jeden keksík! Mlč!

Čierna časť mojej mysle mlčí a neposlušne máva batohu, ktorý si v Paname City predstavuje prichádzať na gumenom dopravníku otvorený a vybrakovaný. Myšlienky letia dopredu a vidia ma, ako sa v džungli prikrývam obrovskými listami nejakej neznámej rastliny. Posledný krát ju varujem nech prestane s hlúposťami. Nastáva pokoj... Konečne!Už som chcel začať strieľať...

Sadám do oceľového vtáka a opäť sa po stýkrát stavujem sám so sebou, že táto megaťažká obluda s krídlami nemôže vzlietnuť. Je to predsa proti mojej logike a predstavivosti! Lietadlo sa mi smeje a hrdo prerušuje kontakt zo vzletovou dráhou. Letíme. „Hajzlík s motormi na rukách! Ako to robiš?!“

Tri hodiny a som v Madride. „Tak na letisku, čo má svoj vlastný podzemný vlak som ešte nebol,“ robím veľké „fííí“ v hlave. Je to vraj najväčšie európske letisko a ja musím uznať, že je spravené elegantne a pekne.

Letisková hala v madride

Letisková hala v Madride.

Vezú nás do hotela. Konečne sprcha a po troch dňoch bezspánku a hektických príprav, „nech moja firmička prežije aj bez pána“, konečne padám do postele. Nemám žiaden mobil ani hodinky a na recepcii som zabudol pripomenúť, nech ma zobudia o deviatej. Som lenivý vstať, zasa sa obliecť a ísť im to pripomenúť. Ani dotelefonovať sa tam neviem. Dávam si teda do biologických hodín pripomienku, nech sa o pol deviatej ráno zobudím. Nerobil som to už roky, ale snáď to bude fungovať aj ráno a dúfam, že som si túto mozgovú funkciu z hlavy častým nepoužívaním neodmazal.

 

 

Štvrtok, 22.11.2007

Papagáj, či tukan (toť na obrázku) - obidve zvieratá sú symbolom Panamy...

Zobúdzam sa o pol deviatej. Tvár mi horí. Je to reakcia na antimalariká Lariam. Beriem ich už dva týždne a podobnú reakciu som mal aj na Slovensku. Vždy jeden deň predtým, ako som mal zobrať ďalšiu piruľu, sa mi mení hlava a tvár na svrbiacu fakľu. Ešteže hotel je kvalitný a je tu aj nádobka s krémom. Šup ho na tvár, ktorá okamžite trojnásobne vzbĺkla. Behám po izbe ako napajedený astronaut a míňam radšej oblasť závesov, nech svojou tvárou nepodpálim hotel. „Tak fajn, let trvá štrnásť hodín, o zábavu budem mať postarané,“ vravím si v duchu.

Opäť letím. Vedľa sa na mňa usmieva sympatická mulatka. Asi si myslí, že som bohatý Nemec. „Som obyčajný Slovák, netras sa dievčatko,“ posielam jej romantický úsmev nacvičený z argentínskej tisíc dielnej novely, natočený špeciálne pre ľudí, ktorým sa nedostáva láska. Máme s mulatkou pre seba celú päťku sedačiek, nikto iný si do našej strednej rady sedačiek letenku nekúpil. Ja vám vravím, náhody neexistujú!

Tvár mi horí ako vatra. Sliedim po interiéri lietadla, kde sa nachádzajú hasiace prístroje, či protipožiarne čidlá. Tie lieky zaťažujú pečeň mnohonásobne viacej, ako Rus svoju pečienku na rybačke v Jakutsku. Idem za letuškou a pýtam sa jej mojou lámanou angličtinou, či nemajú nejaký krém. Trením rúk pantomimicky znásobujem moju túžbu. Asi si myslí, že chcem, aby mi vydrnkala, pretože jej grimasa vyjadruje zhrozenie. V pomykove mi podáva servítku. „Vedľa moja, na celej čiare vedľa, ale snaha sa cení,“ hovorím si v duchu. Na šťastie jej súdružka kolegyňa ma chápe a vysvetľuje jej (a pre istotu aj mne), čo vlastne chcem. „Ja dobre viem čo chcem, dievčinka! Otvor tú tubu a tlač!!!!“ Konečne mi vyrába slušné vyžratú húsenicu nejakej kozmetickej novinky na dlani a ja si ju gebrím na fejs, ale je to ako keby ste do ohňa vyliali kanister benzínu. Voniam síce ako osprchovaná Miska Honolulu, ale tvár ma varuje, že ak jej toto ešte raz urobím, opustí ma. „Vydržím, vydržím, neboj sa, len nech nevyzerám ako zo seriálu Aliens, keď sa celý olúpem. Už ti to nikdy nespravím tvárička moja prejediná, prisahám ti,“ šemotím si mysľou a zatláčam slzy bolesti do kútikov.

Sadám si, škerím sa na mulatku a ona na mňa – opáleného Germána. „Hovno moja! To sú antimalariká Lariam. Pamätaj si, keď nebudeš mať na solárko – Lariam! Dve tabletky do dlane, „ham“ a si ako červená ako klobáska na nedeľnej opekačke, ver mi!“ posielam jej telepaticky rady do života. Vyberám zošiť a píšem, pretože to je jediná cesta, ako zabudnúť na to, že duša Palacha sa reinkarnovala práve do mňa. Vždy, keď sa snažím zaspať, zjavuje sa mi pred očami tuba Panthenolu. A tak ju aspoň zdravím, snažím sa s ňou nadviazať mimozmyslový kontakt a pýtam sa jej, či letí spolu so mnou v tomto lietadle. Neviem, či je to náhoda, ale spojenie sa po tejto otázke vždy preruší. Čo vám budem hovoriť – trpím ako Tom pod údermi Jerryho kladiva!

Konečne už viem, aké to je, keď niekomu chýba dávka heroínu. Je to strašné!!! Škriabal by som sa po plafóne, ale nechcem zhodiť nemecký národ v očiach sympatickej mulatky, čo si k mojim stehnám zložila hlavu. „Aj by som ťa pohladkal – len tak z lásky „duša-duša“, nie z lásky „muž-žena“, ale nejde to! Čitala si od Stephana Kinga Podpaľačku? Nie? Buď rada, už by si si ku mne hlávku nezložila... kde som to skončil? Ááá, Panthenol, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v lietadle, tak i na zemi. Krém môj každodenný daj mi aj dnes a odpusť mi moje viny, ako i ja odpúšťam letuškám, a neuveď ma do pokušenia s prekrásnou mulatkou, ale zbav ma páľavy. Amen.“

Medzipristátie v Guatemale. Vybieham z lietadla ako štupeľ šampusu na Silváča. Motkám sa po Duty free shopoch ako najväčší maniak na krémy – voniam, skúšam konzistenciu a ak by predavačky chceli, som schopný si to začať prevaľovať aj na jazyku. Ako náhle ich prestáva baviť pozerať sa na škeriaceho sa debila, vytláčam si krém-vzorku ako profesionálny zlodej do servítky. „Ide totiž o život, slečinky!“ vysvetľujem úsmevom nekompletného človeka pokorne predavačkám. Nežalujte ma, že kradnem: „Už mi horia aj predlaktia!“

 

((Kopáči))
Keď som bol malý, rozprávalo sa medzi nami deťmi, že černoši nepracujú. Že sú strašne leniví. Dokonca aj komunisti rozšírili chýr, že zabili aj Waldemara Matušku, ktorý emigroval do štátov, lebo im tam spieval: Nesmíš sa práce bát, musíš pracovat... Už dávno tomu neverím. Ale pre mojich rovnako opantaných rovesníkov a zaujatých skínheadov, ktorí kliknú na tento report, som sem zavesil toto krátke inštruktážne a ideologicky motivované videjko. Neuveríte, ale pracujú! Videl som troch kopať zákop na letisku v Guatemale. Síce to bolo na štýl Čechov: Dejte mi lidi a já to udelám – teda dvaja mudrujú a jeden maká, ale bolo.

Benzín je dotankovaný, časť cestujúcich vystúpila, vzlietame a ja sa opäť čudujem, že ten plechový vták vzlietol, hmhm. Učil som sa princíp prúdového lietadla, ale žeby tie vrtule vyvinuli taký tlak vzduchu, že to pohne aj ťažkou obludou a ešte ju aj dostane do mrakov? Áno, dostal ju... zasa pretíname oblaky...

Tvár sa mi polepšila, ale je to len ústup z najhoršieho a tak sa zasa zahlbujem do písania.

– Nemali by ste toľko pracovať, – prihovára sa mi Mulatka-Panamčanka (už o tom nie je pochýb, letí tam kde ja!).

Všetko zlé je na niečo dobré. Aspoň cez tú červeň nevidí, že sa červenám z jej prihovorenia.

– Ale ja nepracujem. Ja písaním lietam, vy to nevidíte? – odpovedám jej so smiechom.

Smejeme sa spolu, letíme a páľava ustupuje. Je to len dôkaz, že každá bolesť raz ustúpi, verte mi. A tá, ktorá neustúpi, tá si vás rovno zoberie. Je len na vás, či sa dáte.

Konečne Panama City. Čakáme na batožinu. Moja nechodí. Niečo vo mne sa ukrutne smeje a niečo druhé začína byť nesvoje. Som jeden z posledných, ale nádej vo mne nezomiera. A potom sa zjavuje môj milovaný batoh! Je nepoškvrnený! Žiarim ako Edison, keď sa mu prvý krát rozsvietila žiarovka. Vrhám sa po ňom a zaujíma ma len lekárnička a Panthenol. Cápem si ho na tvár a s tou vrstvou to maniacky preháňam. Colníci si ma premeriavajú pohľadom: „Je ten Nemec normálny?“, ale mne je to jedno. Oheň uhasína, ako keď sa malí chalani vyštia do pahreby, páľava stráca adresu mojej tváre a rúk, nevie kam sa má vrátiť, všetko zlé je zažehnané! Obeta zabrala!!!

Ešte sa modlím, aby dorazilo šesť mojich spolubojovníkov, ktorý leteli cez Ameriku. Ja som na vybavovanie amerických víz nemal síl a náladu. A ani som nemal záujem, že mi bude niekto svietiť baterkou do konečníka, či som si tam neodložil omylom drogy a tak som letel iným letom ¬– mimo USA. Po necelých dvoch hodinách prilieta lietadlo z Atlanty a ja sa zoznamujem s piatimi sympatickými Čechmi a starým známym Maťom, kamarátom z môjho mesta Martin, ktorý ma na tento trip nahovoril. Žiarovka sa rozsvietila po druhý krát, pretože neviem po španielsky ani poďakovať. Zomrel by som tam bez nich, to mi verte...

Vychádzame z letiskovej haly a napriek tomu, že je niečo po polnoci, je tak teplo, ale hlavne vlhko, ako v skleníku. Do hotela valíme malým mikrobusom. Keď sa ubytovaváme v hoteli nachádzajúceho sa skoro v centre hlavného mesta Panamy, je niečo po jednej v noci. Maťo s Jiřím, s ktorými som na izbe, ma upozorňujú, nech si ešte vychutnám sprchu a záchod, že potom už môžem na takýto komfort ťažko zabudnúť. A tak si to vychutnávam. Starí psi povedali, vykonávam...

– Bol si na veľkej? Kde si hodil papier? – pýta sa ma Maťo.

– Zjedol som ho, – žartujem, – kde by som ho hodil, do misy, nie?

Smejú sa, ako keby som povedal nejaký vtip o Ficovi.

– V Latinskej Amerike sa použitý záchoďák nehádže do misy. Majú zle vyriešenú kanalizáciu. Odhadzuje sa do koša, – informujú ma a ďalej si ma doberajú.

– Ale veď ten ich papier je tenší ako servítka. Ešte som sa pozeral, či som si nevytieral prstami, čo som ho vôbec necítil. A prestaňte sa hrať na múdrych, ja som neprecestoval celú zemeguľu tak ako vy. Tiež sa vám nesmejem, že neviete, ako sa ladí najnižšia struna na sedemstrunnej gitare.

Spoločné smiechoty ustávajú. Ešte laškujeme, aký ozón musí byť v izbe, keď v takej celodennej páľave upratovačka nevynesie kôš. Radosť byť baktériou, či hubou v takomto prostredí, to vám poviem. Papkám ďalšiu tabletku Lariamu a pýtam sa jej, či sa za šesť dní budem opäť cítiť ako reklamný pútač na „horiaci krb“. Mlčí. A tak som ju z trucu zapíjam, nech sa vo mne aspoň utopí.

Konečne po Madride zasa zaspávam. Je tomu skoro 20 hodín, som total ustatko... odlietam, ale tentoraz do bezsennej noci...

 

Piatok, 23.11.2007

Vstávam a pozerám sa do zrkadla, či budem cez napuchnuté očné vačky niečo vidieť. Registrujem nejaký pohyb a farby, takže usudzujem, že niečo počas dňa uvidím. V porovnaní so včerajškom je to s tvárou lepšie, len som trošku napuchol. Dajte pečienke spánok a ona sa vám odvďačí.

Raňajkujeme praženicu a ja vybieham k moru, ktoré je asi 300 metrov od hotela.

Panama City - hlavné mesto Panamy. Pohľad na "mrakodrapovú" časť mesta...

a záber na "staré mesto.

No neodfoťte tú nádheru...

Náhodný bežec raňajšími ulicami Panama City.

Stavajú tie mrakodrapy nejako divne - najprv priečky, potom vonkajšie steny...

Robím pár záberov a konečne vyrážame do Dariénu. Je to ešte vcelku málo dotknutá džungľa medzi Panamou a Kolumbiou.

Ja proste takéto svetové zábery milujem! Upnite zrak na ľavú polovičku našej čarokrásnej planétky, konkrétne do stredu tenkého pevninského prúžika spájajúceho severnú a južnú Ameriku.

Ten oranžový štátik dole je Panama...

Hranicu medzi Panamou a Kolumbiou okupuje národný park Darién.

Zo Severnej Ameriky neexistuje žiadna pozemská cesta do Južnej Ameriky. Musíte letieť, alebo ísť loďou. Jediná cesta by sa dala prerúbať cez túto panenskú oblasť džungle. Niektorí exoti už nad týmto nápadom aj rozmýšľali, ale skončilo to na šťastie pri peniazoch, lebo by to nebol „sranda podnik“. Ja len dúfam, že tých 150 kilometrov nikdy nevyklčujú, aby tam vyliali diaľnice a preťali tú božskú prírodu na dve polovičky. Vedci varovali, že by to bolo koniec pre niektoré druhy zvierat, ktoré potrebujú pre svoj život prirodzený pohyb bez obmedzenia.

Zvonka tie autobusy vyzerali rozprávkovo...

... ale z vnútra už teda moc nie. "V tomto mám ísť cez 300 kilometrov?!? Nie!!!"

Prichádzame na busovú stanicu Panama City. Pripadám si ako v rozprávke. Sú tu holičstvá, kozmetiky, banky, obchodíky, ale hlavne sa na mňa usmievajú staré autobusy. Čo som v Disneylande? Sú pestro pomaľované, ako keby nemali chodiť do rôznych vzdialených časti štátu, ale iba rozvážať deťúrence po školách.

"Busneyland" na hlavnej autobusovej stanici v panama City.

Maliari šli do detailov...

Sadáme do tej čarovnej rachotiny a ja pri pohľade na šoférov velín neverím, že toto prejde tých necelých 400 kilometrov, ktoré máme dnes prejsť. A to sa vraj niekde asfaltka stratí a premení na kamennú cestu s tisíckou výmoľov.

Lístok nás stojí 9 amerických dolárov. V Paname platí americký dolár rovnocenne ako domáci panamský dolár. Papierové panamské doláre ani nie sú, iba kováky, ktoré majú rovnaký priemer, ako tie americké. Čím menší rozmer, tým menšia hodnota. Že ma mama ťahala v detstve po Bulharsku a Rusku, neviem si teraz na ten opak zvyknúť! Najdrobnejšie stotinky totiž mali najväčšiu hodnotu.

Vyrážame. Po chvíľke sa vodič začne otáčať cez dve plné čiary a zastavuje tak štyri jazdné pruhy. Žiaden problém mu to nerobí. Dokonca nikto ani netrúbi. No čo, pomýlil si smer, normálka, nie? Smejem sa. Ako keby som videl seba za volantom v Prahe.

Spoza okna pozorujem supov. Trhajú na ceste nejakú zdochlinu. Stojíme a posádka si kupuje od osamelého predavača pohár vody. A ideme a stojíme a ideme a stojíme... Nikto sa nerozčuľuje, všetko je tak, ako je. Žiaden cestovný poriadok. Nevieme kedy máme doraziť, nevie to ani vodič. Nik nič nevie, ale ideme. Pýtam sa sám seba, či ešte niečo viem a či ešte chcem niečo vedieť. Prichádzajú odpovede, prečo sa pýtam tak hlúpo. Je takto a hotovo.

Doporučujem do pozornosti vysmiatého pána ukazujúceho mi znak "Victory"...

Stredoameričania nie sú len tajuplní indiáni a prírodné národy. Sú to ľudia z mäsa a kostí, ktorých si pre ich úprimnosť a otvorené srdce obľúbite. Mentalita typu „Maňána“ je väčšinou predsudok, ale niektoré veci tu skutočne fungujú na ležérnom prístupe. Nejde tu napríklad úplne veriť všetkým cestovným poriadkom. Viď táto cesta do Dariénu – cestovný poriadok vlastne vôbec neexistoval – autobus zastavoval na kývanie ľudí stojacich pri ceste. A často zafunguje aj Murphyho pravidlo, že ak sa má niečo pokaziť, tak sa to skutočne pokazí. To som zažil dvakrát. Raz sa pokazil autobus a interiérom busu sa začal šíriť spálený olej. Vodič si vyhrnul rukávy, zobral do rúk kľúč – v mojich očiach nebolo väčšieho hrdinu, to mi verte! – otočil sa na nás, usmial sa a povedal: „Idem to spraviť.“ Šupol na asfaltku papierový kartón, ľahol si na cestu pod bus, špáral sa v ňom štvrť hodinu, potom sa vrátil, usmial sa na nás a povedal: „Nespravil som to. Musíte si presadnúť do ďalšieho spoja.“ Nikto nereptal, všetci sa pokojne zbalili a presadli do druhého spoja, kde sa nedalo potom ani pohnúť. Nikto nenadával, nikto sa nerozčuľoval, všetci prijali vec takú, ako prišla. Paráda! Druhý krát sme pre istotu rovno havarovali, hehe, ale to sa dočítate neskoršie. Musíte sa proste naučiť šetriť si nervy, nerozčuľovať sa keď niečo neprebehne rýchlo a hekticky tak, ako sme na to ako Európania zvyknutí. Jednoducho musíte rešpektovať temperament miestnych ľudí, ktorí veria, že práca je prostriedok k zaisteniu obživy, ale nie je nutné „makať“ do úmoru a na hranici fyzického vyčerpania, pretože ZMYSEL ŽIVOTA JE NIEKDE ÚPLNE INDE! Drobnosti sú malicherné a keď niekde nie vlastnou vinou stvrdnete, vedzte, že vždy sa nájde príjemná alternatíva. Takisto aj toto som zažil. Loď potrebná na naše cestovanie bola obsadená a ďalšia išla až za dve hodiny – a zrazu sa našla iná cesta a za pol hodinu sme svišťali inou loďou, síce iným smerom, ale svišťali. Slovíčko „stres“ je proste pre Stredoameričana neslušným pojmom a priam urážkou.

Chcete tričko za trinásť korún (pol dolára)? Nech sa páči, v chudobnej Paname si môžete vyberať do bezvedomia...

Vonka sa mihá panamský kolorit, pozerám sa na to a kŕmim svoje ezoterické telo. Je šťastné, naplnené pozitívom až k prasknutiu. Len tým, že vidí niečo nové, krásne, živé, zelené, usmiate, farebné, FAREBNÉ!!! Všade samá zeleň, chatrče s trstenicovými strechami a nekonečné more panamských vlajočiek. Oni sa z toho veľmo vytešujú! Majú od domu k domu naťahané špagáty, na ktorých visia desiatky panamských papierových štátnych vlajočiek. Aspoň vidíte, ako v nás tí komunisti zabili hrdosť k slovenskej vlajke. Alebo nie? Tak prečo ich u nás nikde nevidím. No dobre, už mlčím...

Mamima plus decuľo... Dali sa mi ochotne vyfotiť. No nie sú zlaté?

Čo ste doteraz čítali, píšem do bloku v autobuse mieriacom do Dariénu a neverím, že to po sebe ešte raz prečítam a nieto ešte prepíšem. Ten bus bol vyrobený asi v roku tri. Kamaráti ma znova upozorňujú, že zatiaľ ideme po dobrých cestách, že druhá polovička sa pôjde po prašných cestách a Panamerická diaľnica skončí. Neviem si to predstaviť, pretože už teraz skáčem štyridsať centi do vzduchu, výkyv tela zaznamenáva odchýlku tridsať stupňov na jednu ako aj na druhú stranu a pero vytvára na papieri úžasné jazyky cez celú stranu.

Šofér pustil nejaký film, kde sa stále strieľa. Reve to na celú rachotinu ako v nejakom hororovom dome a ja si uvedomujem ten priepastný rozdiel medzi tým, čo sa premieta za oknom a čo beží na tej špinavej malej obrazovke vo vnútri. Okolo nás sedia domáci indiáni, mulati, či černosi. Na matkách spia deti a nikomu ten burácajúci televízor a rachotiace samopaly nevadia. Aj by som sa čudoval. Má to tak byť. Keby tam šoférov pobočník pustil porno, stavím sa, že by to aj tak s nikým netrhlo. A keď sme pri interiéri autobusu, tak v špinavšom som sa neviezol. Čalúnenia sú potrhané, sedačky uvoľnené a všade je tak zažratá špina, že aj Majster Proper by sa rozplakal a zbabelo ušiel. Kamaráti ma opäť ubezpečujú, že išli tri dni v Indii v takom špinavom autobuse, že toto je čistý lux. Bičujem moju fantáziu, ale skutočne si to neviem predstaviť.

Tiež si "občas" vypijú... :-)

Zhruba každé dve hodiny stojíme a celý autobus musí von. Ukazuje vojakom so samopalmi pasy a domáci svoje papiere. Zaujímajú ich hlavne naše biele tváre, teda my - siedmi gringovia. A teraz vstupuje do deja poznámka autora, ktorý ju odmietol dať pod čiaru. Vraj by tam bola menejcenná: Gringo = nadávka pre bielu tvár. Niečo, ako keď vyslovíte „Neger“ na černocha. Pozor! Sú na to patrične urážliví a sú schopní vás za to uderiť do tváre! Radšej ich volajte „coffee“ (vyslovujte „kofí“), to majú radi. Teraz nesrandujem, skutočne je tomu tak. Ale ak mi nevaríte (v preklade „neveríte“) , choďte do Ameriky a hneď na letisku oslovte nejakého černocha:

– Hej, neger, kde sú tu toalety?

A možno poletíte rovno aj nazad. Ale s natrhnutým obočím a na päsťový pohon. Pohov! Poznámka autora skončila.

Samopalníci hľadia do pasov ako deti do rieky na raky a neustále sa nás pýtajú, kde sú Čechy. Kde je Slovinsko, to vedia. A prečo taká ostražitosť? Ideme do Dariénu, ktorý je širokou verejnosťou zatiaľ chápaný ako veľmi nebezpečná oblasť. Predtým tu boli bojové domorodé kmene, cimarronos (černošskí otroci, ktorí uprchli z pod nadvlády Španielov) a piráti. Teraz sú tu aj drogoví díleri, banditi a querilloví bojovníci zo susednej Kolombie. Hranicu medzi Panamou a Kolumbiou obsadili marxistické povstalecké skupiny kolumbijskej armády a teraz ich do pralesa vytlačujú paramilitantné komandy. Ale táto nebezpečná situácia sa odohráva iba vo vnútri Národného parku pri hraniciach s Kolumbiou a na východných okrajoch Kua Yula. Väčšinu provincií a turistické úseky Národného parku Darién sa dá navštíviť bez rizika, kde žiadne nebezpečné ozbrojené skupiny nepôsobia.

Tak prečo nás teda kilometer pred konečným mestom Metetí, kde máme spať, vojaci všetkých siedmich gringov nemilosrdne vykladajú aj s báglami z busu (ktorý odchádza) a vedú s nami dlhosiahle rozhovory? Vyzeráme ako Američania, ktorí si idú do rupsakov napchať spracovaný koks?

Hodinu do nás hučia. Chŕlia otázky ako kaťuša letiace svetielka za noci a ja sa obzerám po nejakom zrkadle, že sa pozriem, či vyzerám ako pašerák, či bandita. Tomáš – vodca nášho tripu, mi situáciu vysvetľuje veľmi krásne a jednoducho:

– Službu ma Pepík a ne Petr.

Smejem sa, ale potom mi úsmev mrzne na tvári. Zasa nikto z tých vojakov nevie, kde je Slovensko. Mám si to vytetovať na tvár? Ale na druhej strane som čoraz viacej hrdý na svoju rodnú hruď – to dobré a vzácne sa musí na svete hľadať, nie je toho veľa.

Púšťajú nás. Kráčame ten chýbajúci kilometer peši. Už je tma. Strašne prší a tak sa schovávame pod plechovú striešku jednej reštiky. Objavuje sa hostinská a napriek tomu, že je už neskorý večer, objavuje sa za desať minút na stole večera. Síce takú mikro makrelu typu „samá kosť“ som na tanieri ešte nevidel, ale som vďačný, že sa mám čím nakŕmiť.

Keď sme dojedli, zostala na stole taká kopa kostí, ako keby sme zjedli na posedenie malého pterodaktyla. V duchu sa pýtam, čo za mutantné zviera to v tom lese ulovili.

Kosti pterodaktyla

Zbytky po pterodaktylovi. Neverte vedcom, že toto zviera vyhynulo. Žije v blízkosti džungle Darién. 80% tela tohto vtáka tvoria kosti...

Platíme a vyrážame na hotel. Dostávame izbu vedľa troch hlučných černochov. Debatujú, či priam kričia tak náruživo, ako keby sa práve vrátili z nejakého futbalového zápasu a ich mužstvo vyhralo galaktický pohár. Stena, ktorá nás od nich delí, je snáď vyrobená zo študentského zošita, tak je všetko počuť. Do minúty odpadávam do snov, pričom ten prvý je o tom, že sa nado mnou skláňa nejaký temperamentný černoch a spevokrikom sa ma pýta, za koho som fandil ja... „Za Zem ty debil! Ale už mi daj pokoj... chcem s p a ť...,“ príjemne odfukujem do vlhkého tepla.

Hirax

 

Knižný cestopis "Úcta k prírode a úsmev ako zmysel života" je v tlačenej forme vypredaný, k dostaniu je iba e-pub verzia.

Cestopis obsahuje približne 130 plnofarebných fotiek a okrem autorovho autentického popisu písaného „priamo zo srdca", titul obsahuje aj teoretické časti o živote a zvykov spomínaných Indiánov (mýty a legendy, pytačky, svadba, pôrod, pohreb atď).

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Haščáka dobehla Gorila, šéfa Penty obvinili z korupcie

V sídle finančnej skupiny zasahovali desiatky policajtov.

Stĺpček šéfredaktorky Beaty Balogovej

Haščák sa Gorily nezbavil, dnes už to potvrdzuje aj NAKA

Bolo by skôr prekvapivé, ak by Božie mlyny nezachytili Pentu.


Už ste čítali?