Tak nakoniec tie Vianoce prišli (Paríž, 2.deň)

Autor: Pavel Baričák | 3.9.2007 o 9:24 | Karma článku: 10,11 | Prečítané:  7105x

Sníva sa mi, že je obrovské zemetrasenie. Budím sa na strašný hluk. Podobný si pamätám jedine keď v našom paneláku menili strechu a staré škridle začali hádzať o siedmej ráno rovno do traktorovej vlečky, ktorú zanechali kde inde, ako tesne pod mojim oknom. „To si nevšímaj, každý pondelok chodia smetiari,“ vraví Barborka. „Smetiari? Pouliční grázli to boli, čo trieskali železnými tyčami od šiestej hodiny ráno do odtokových rín! Neklam ma!“ Neodpovedala a ja som pochopil, že v nedeľu tichučká parížska ulička nachádzajúca sa v centre mesta sa ráno v každý pracovný deň dokáže zmeniť na beštiu trhajúcu spánok na márne kusy. Slečna sa vyspnikala do ružova. Okno jej spálne sídliacej na druhej strane domu totiž ústi do vnútorného dvorčeka. Začal som v tom hľadať úmysel.

21Louvre.jpg

Louvre – vchod z nádvoria cez sklenenú pyramídu. Dá sa prísť aj z dola, z metra...

Barborka odchádza do práce, ja za nástrahami veľkomesta. Nasadzujem si slúchadlá, volume vypekám na maximum a na prvej križovatke toho okamžite ľutujem. „Pŕŕ, tak toto nie je Írsko, kde vás zoberú na policajnú stanicu za to, že ste vkročili na červenú,“ vravím si v duchu. Vládne tu pravidlo rýchlejšieho a smelšieho. Na to som zvyknutý a tak začínam chodiť cez križovatky výhradne na červenú, vtedy mi zázračne vychádza krok. Kým som došiel do modly umenia – svetového múzea Louvre, len raz som opomenul pravidlo cestnej anarchie a vkročil chybne na mŕtve zvieratko namaľované bielou farbou na prechode a skoro ma prešlo auto. Pre istotu s nápisom „Police“. Cúvol som vystrašene na krajnicu a kukol, či na semafore skutočne svieti zelený panáčik prikrčený v chôdzi (vo Francii sú vyhotovení ináč, takí uponáhľanejší). Oko potvrdilo „green“. Usmial som sa na mobilnú hliadku a v pohľade im potvrdil, „že všetko chápem“ a že druhý krát už nepochybím. Rukou ma posmelili, že môžem prejsť. Krásne gesto, skoro som sa rozplakal...

22Sloboda.jpg

Obraz od Eugéne Delacroix „Sloboda vedúca ľud“. Dá sa sloboda nakresliť výstižnejšie?

Vošiel som do Mekky výsledkov kopnutia múz do myslí svetových sochárov, maliarov a iných umelcov z celého sveta. Lístok ma vyšiel 16 Euro (budem tie ceny písať len kvôli tomu, aby si tí, čo v hlavnom meste Francúzska nikdy neboli, spravili ako-taký obraz).


23VelkyObraz.jpg

Taký "menší" obraz...

Aby som sa tu moc nerozpisoval, opíšem to v skratke. Štyri poschodia, každé zamerané na iné časové obdobie. Najstaršie umelecké artefakty sú v podzemí, najčerstvejšie diela (minimálne sto rokov staré) sa nachádzajú na samom vrchu. Keďže ja som skôr na modernu, na moje nešťastie sa to končí niekde na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia. A tak zo začiatku pozerám na sochy a na neuveriteľné malé mužské penisy. Bol by som nerád, aby čitateľky nadobudli dojem, že tento článok píše nadutý a povýšenecký zástupca silnejšieho pohlavia, ale toto fakt slečny prepáčte – 5 cm bol najväčší a to je skutočne málo na to, aby aj „šašek technik“ zahral nejaké divadlo. Buď sa dobou tento orgán zdokonalil podľa princípu: čím viac niečo používaš, tam začne telo a príroda dávať väčšiu energiu a silu a zdokonaľovať to, alebo pod hrozbou vtedajšej morálky sa umelci radšej držali neutrálnej varianty malého prirodzenia nejakého postihnutého muža. Alebo živé predlohy akurát vyšli z chladného mora, hmhm, neviem. No nič, chytám sa za nohavice, či je všetko v poriadku a pokračujem v túre.

24Pindur.jpg

Jedne z pinďúrov. Tento som si ale nafotil v Musée d´Orsay. Tam to bolo tiež o tom istom...

27Chlapec.jpg

Chlapec

Ďalší fakt, ktorý ma upútal, bol Ježiš Kristus. Je všade po stenách v rôznych podobách, polohách, s bradou, bez, s dlhými vlasmi, smutnými očami (kurňáá, že by sa tento svätec nikdy neusmial, neverím!), žijúci, umierajúci či mŕtvy. Je ho tam na stovky. Áno, ten Ježiš Kristus, ktorý je všade tam, kde sa udialo nešťastie. Ale keď sa tá krivda reálne deje, teda v čase t = 0 ms, tak nikdy nie je prítomný. Na dverách mu visí tabuľa: „Som na obede. Môžem meškať, palacinky totiž milujem!“ Ale človek sa nevzdáva a tak mu volá bezradne s nádejou na mobil. Tam ho však zroní odkazovač: „Ježiš Kristus je mimo dosahu siete. Skúste sa modliť neskôr!“ Kým však špekulujete a prosíte o pomoc, to zlé sa stane a Ježiš znenazdajky vychádza spoza opony. A my mu padáme ku kolenám, vyplakávame sa mu, prosíme ho o pomoc a modlíme sa k nemu o silu a radu. A on pokorne počúva a keby sme zjedli hubičky, tak sa nám zmení pred očami na jedno veľké obrovské ucho. Otvára nám naše aj svoje srdce, kde je milión komôriek, pre každého kajúcnika jedna osobitná kajuta na rozmlúvanie s Bohom. No nič, končím radšej túto rúhačskú úvahu (veď vy to milý veriaci všetci o mne viete, že vás milujem, tak pustite ten kameň z ruky!).

25Jezis.jpg

Jedno z mnohých „smutných“ vyobrazení Ježiša Krista.

Po pár hodinách sumarizujem, že už nevnímam. Určujem si teda cieľ, pozrieť aspoň najhlavnejšie bašty tohto megalomanského zámku umenia. Cielim k Mone Líse. Je obklopená davom ľudí. 90 percent sú japonskej národnosti a každý si musí spraviť minimálne dvadsať vydarených záberov. Od plátna nás delí pár metrov a bezpečnostné laná sú milosrdné len k deťom. Snažím sa usporiadateľom vysvetliť, že som veľké dieťa, ale tí záporne krútia hlavou. A tak sa na Lisu aspoň usmievam, keď sa aj ona na mňa. Veru smajlíkuje sa tak tajomne a fičúrsky, neklamali tie chýry o nej. Potom pokračujem v chodení po nekonečných chodbách, kde zablúdiť je asi tak ťažké, ako spadnúť opitý z rebríka.

26MonaLisa.jpg

Leonardo da Vinci „Mona Lisa“. Bližšie sa mi už ísť nedalo...

Znenazdajky stojím pred oknom a pozerám sa na dve baby vyvaľujúce sa na tráve pred Louvrom. Pohľad na ne ma teší viacej, ako sa otočiť a skúmať ďalší, v poradí tisíctristý biblický námet. Uzatváram to teda, že je čas odísť a tak okolo piatej poobede z toho veľdomu utekám, pretože lýtka nám z chodenia už ako Jožko Pribiklinec. Rada: odporúčam každému Slovákovi, aby do tohto múzea neliezol po opici! Lavičiek a stoličiek je tam síce mnoho, ale odtiaľ až tak silné umelecké dojmy nenachytáte.

28ObrazyObrazyObrazy.jpg

Obrazy, obrazy, obrazy...

Jedna z mnohých obrovských sál v Louvre.

Stretávam sa s Borkou. Má do šiestej voľno. Sadáme na kávu (dva kusy 12 Euro) a zmrzlinu Haagen-Daz (dva kusy 10 Euro). Ako som pred dvoma rokmi túto zmrzku skúsil, už som jej zostal verný. Je to najlepšia zmrzlina, aká mi kedy prešla hrdlom.

29HaagenDazs.jpg

Zmrzlina Haagen Dazs na Champs-Elysées.

Potom sa naše cesty opäť rozdeľujú. Niekto ide do roboty, niekto k Eifellovke. Predo mnou kráčajú dve černošky. Jedna má tašku Lonsdalle, druhá bundu Fredd Perry. V mysli sa mi okamžite vybavujú slovenskí pravicoví skinheadi. Vďaka tomu, že Paríž je ako každá iná svetová metropola silne multinárodnostné mega mesto, stretli by tu dôvod na bitku každých dve sto metrov. Buď by ich zabili všetci tí, čo majú kožu tmavšiu ako je tá ich „hrdá“ biela, alebo by museli postaviť svoje smiešne zmýšľanie pred tvrdé konečné prehodnotenie. V každom prípade – v Paríži stráca slovné spojenie „rasovo zmýšľajúci človek“ slovný význam. Naraziť na bozkávajúci pár: černoch – beloška, alebo arabka – beloch, nie je tak ťažké, ako za socializmu kúpiť v obchode Opusu platňu Karla Kryla.

291Eiffel.jpg

Veža Eiffel - krásavica pri Seine.

Prechádzam most, posledný parčík a potom pomaličky dvíham tvár k veži zo železa. Akurát ju rozsvietili a ja si až teraz uvedomujem, že som v Paríži. Úchvatný pocit! V návale strachu, že sa možno za pár sekúnd prepadne pod zem, vyberám foťák a ukazujem, čo som sa naučil od Japoncov. Začína blikať a som ako vajíčko. Úplne na mäkko. Vybavuje sa mi príhoda z obdobia, kedy ju pri príležitosti Medzinárodnej výstavy v roku 1889 postavili a po jej skončení ju mali demontovať. No nakoniec tomu tak nebolo – zostala stáť a domáci sa za ňu hanbili. Dokonca vtedajší premiér vyhlásil, že na ňu nikdy nevstúpi. No a keď ho na nej nakoniec odfotili, vyhováral sa, že je to jediné miesto, odkiaľ ju nevidí. Hold, veta hodná politika. Pán Borovička venoval jednu svoju kapitolu vo svojej faktografickej knihe o najväčších podvodníkoch sveta práve Eiffelovke, kde ju nejaký šikovný šmelinár predal naraz trom parížskym zberným surovinám. Samozrejme na železo. A oni mu tie zálohy slepo vyplatili. A tak pozerám na tých 7000 ton Fe a predstavujem si, ako by som si za ne žil...

292NotreDAmeZaNoci.jpg


Katedrála Notre Dame za noci – osvetlená apsida (fotené z obrazu).

Ak si myslíte, že deň skončil, ste na omyle. Skončila sa akurát tak Barborkina večerná smena. Má energiu ako tigrica pripravená k páreniu a tak sadáme ešte o polnoci do metra a smerujeme k nočnému Notre-Dame. Po minútach masturbácie na rozsvietený chrám vchádzame do blízkej disko krčmy. Husto nafajčený pub, muzika reve ako zomierajúci býk, sedemnástky naťahujú v rytme disko-mjuzik ruky k lampám a ukazujú ľadviny s kerkami. Sadáme a objednávame si nejaké drinky. Všetky nápoje tam nosia zo zapálenými prskavkami. Pred nos mi dopadá nejaký modrý miešaný nápoj. Modlím sa, aby v tom nebolo cítiť okenu. Vedľa mňa chlapíkovi vstrekuje čašníčka so škraboškou na tvári obrovskou striekačkou do úst nejaký alkohol. Mraští ho ako sloniu kožu. Pripadám si ako v nejakom pekle preplnenom zmaturovanými študákmi s obrovskou chuťou zabávať sa, napriek tomu, že je pondelok. Po polhodinke unikáme k baru zaplatiť. Barmanka nám cez hluk odkazuje, že si musíme počkať na čašníčku, ktorá nás obsluhovala. Potom sa snaží revom trafiť do refrénu práve bežiacej hitovky a trieska pritom ako šialená popolníkom o pult.

– Myslíš si, že na niečom šlape? – pýtam sa Barborky.

– Nie, prečo? Iba si robí svoju prácu, – odpovedá mi pokojne.

– To by som raz chcel..., – dodávam zasnene.

– Čo?

– Trieskať do baru popolníkom, bľačať ako zmyslov zbavený a ešte za to brať aj peniaze.

Som uchodený, ledva sa hýbem. Borka ma klame, že to nie je až tak ďaleko. Metro už po jednej v noci nechodí a ja len smutne pozerám do mapy, aký kus musíme ešte uraziť. Na pol ceste naše zaspaté kroky obveseľuje opustená taška. Vrháme sa na ňu s radosťou, ako dieťa v januári na nanuk.

– Aké sú mi tie brýle? – pýta sa ma Borka po tom, ako si nasadila obrovské čierne okuliare na pol hlavy.

– Vyzeráš v tom ako mucha Puk, – rehocem sa.

– Takže dobré... Jéééj, túto podrobnú mapu Paríža som si chcela kúpiť, – raduje sa úlovku moja kamarátka. No a keď ešte následne objaví čiernu bundičku a jej zime je odzvonené, Vianoce už tento rok nemusia ani chodiť.

Ja si nesiem nejakú osušku. Je ešte zabalená v igelite, takže prítomnosť neviditeľných zvieratiek je vylúčená. Ale neradujem sa dlho. Po kilometri kráčame okolo bezdomovca, spiaceho na lavičke pri Seine. Zastavujeme sa a ja vravím Borke, že by som mu tú osušku aj dal, ale že sa ho bojím. Nakoniec sa ale prekonávam a kráčam tých desať metrov k nemu. Keď som na dva metre od neho, strháva sa a vystrašene na mňa pozerá. On sa bojí mňa, ja jeho. Pohybom ruky mu naznačujem, že mu chcem niečo dať. Reaguje inštinktívne, ako práve zobudená šelma. Hádžem mu darček a on si ho obratom strká pod kabát. Kráčame preč, ale po pár metroch sa otáčame k tej lavičke, kde nejaký tieň trhá igelit. „Tak nakoniec tie Vianoce prišli,“ hreje nás niečo vo vnútri sŕdc...

293Dovidenia.jpg

Buďte na príme...

 

Hirax

 

 


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Haščáka dobehla Gorila, šéfa Penty obvinili z korupcie

V sídle finančnej skupiny zasahovali desiatky policajtov.

Stĺpček šéfredaktorky Beaty Balogovej

Haščák sa Gorily nezbavil, dnes už to potvrdzuje aj NAKA

Bolo by skôr prekvapivé, ak by Božie mlyny nezachytili Pentu.


Už ste čítali?