Dostal som chuť, zahrať si na gitare
ale struny boli potrhané.
Ešteže tá píšťala bola na dosah ruky,
ale ten had sa len zaškeril a zmizol v stene.
„Kniha ma nikdy nesklamala,“ vravím si,
ale polepené strany od kakaa sa nedali čítať.
A tak som sa rozhodol, že ti napíšem báseň,
ale slová na obliečke sa rozpíjali.
Len mesiac tej noci mi je svedkom,
že som zostal ležať úplne bezradný...
... až kým si sa v polospánku neotočila,
neobjala ma a nezostala spať na mojom líci.
Počítal som tvoje pehy,
pokiaľ slnko nevyhnalo Lunu
a čudoval sa,
že som ťa mojimi slzami šťastia nezobudil.
Ach, ľudská duša,
prečo tak neoblomne hľadáš to,
čo vlastne máš.
A pritom stačí tak málo
– dostať o tretej ráno chuť zahrať si na gitare...
Hirax