Obrovské víťazstvá sa dejú až po tisícke prehier (Paríž, 1.deň)

Autor: Pavel Baričák | 28.8.2007 o 9:37 | Karma článku: 10,11 | Prečítané:  7094x

Report z môjho pobytu v Paríži uverejňujem s nejakým meškaním. Nebolo času na písanie v reálnom čase, preto také echo. Nie je to klasický cestopis na aký ste možno zvyknutí, ale veď posúďte sami... Viedeň. Letisko. Tridsať minút do odletu vchádzam do haly na odbavenie. Chvíľku zmätkujem, ale nakoniec vďaka tomu, že všade chodím neskoro a som tak slušne vyzbrojený voči časovému a nervovému stresu, sadám pokojne do lietadla. Vzlet, spánok, letušky, praženica s chlebom, džús, spánok, sused Arab ide na vecko, spánok.

Zrazu buchotanie lietadla spôsobené nešikovnosťou pilota pri pristávaní a tak sa tlieskanie nekoná. Som spokojný, vždy sa pri ňom cítim nesvoj. Tiež mi nikto nikdy netlieska, keď svoju prácu vykonám podľa očakávania.

Víťazný oblúk – Champs-Élysées.

Kamarátka Barborka, u ktorej mám vybavenie spanie, ma našťastie čaká na letisku. Neviem po francúzky totiž ani slovo. Teda okrem výrazu „milujem ťa!“. Býva na Champs-Elysées (Šanzelizé), v štvrti, kde by ma bývanie stálo minimálne 120 Euro na deň, takže som jej moc povďačný a bez okolkov sľubujem, že aj riad budem umývať. Vystupujeme z metra priamo pri Víťaznom oblúku. Padá mi sánka. V duchu sa obratom ospravedlňujem všetkým cestovaniu chtivým ľuďom, ktorí žili počas železnej opony a nemohli uvidieť to, čo sa oku žiadalo.


Začínajúci zhluk postavičiek...

Všade je kopec ľudí. Asi ma prišli privítať. „To ste nemuseli ľudkovia,“ usmievam sa na všetkých. Naprávam si pritom nohavice, nech vidia, že som sedlák z Martina, jedného mestečka v prekrásnej kotlinke v strednej Európe (neviem teda, prečo sa ma za hranicami stále veľa ľudí pýta, či Slovensko patrí k Rusku). Alebo je všetko ináč a tak sa pre istotu pýtam:

– Čo je tu dnes jarmok?

– Nie, dnes sa tu koná posledná etapa Tour de France. Dá sa povedať, že máš šťastie.

O šport sa zaujímam, ako Pepek námorník o rezeň, takže teatrálne otváram ústa a ironicky hrám scénku, ako mi to vyrazilo dych.

Program na zabitie chvíľ čakania.

Námestie je plné policajtov, akoby mal prísť Fico, Slota a Mečiar a povedať všetkým prítomným, že Francia sa stáva odo dneška novou kolóniou Slovenska. Všade bariéry a jasajúce tváre reagujúce na tancujúce mažoretky na pojazdných reklamných autách. Cyklisti ešte ani len nevyrazili a tu už frčí predaj tričiek a reklamných predmetov s logami pretekov a ich sponzorov. Mením francúzske porekadlo na kapitalistické: Za všetkým hľadaj peniaze.


Predajňa Louis Vitton.

Narýchlo sa vybaľujem a ideme sa orientačne prejsť. Som dosť zničený, pretože som priletel rovno z jedného festivalu a tak som toho moc nepospal. Kde tu ma Barborka ťahá za ruku: „Aha, tu je obchod Louis Vuitton. Stavali ho štyri roky. Je to hlavné mesto prepychu pre snobov,“ informuje ma. Vchádzame dnu a ja si v duchu dávam sľub, že ak budem niekedy omylom bohatý, nikdy nedovolím svojej žene kúpiť si červený gýčový kufor za tisíc Euro len kvôli tomu, aby jej susedky spravili jednohlasné „Ouuu!“ (a potom ju mesiac ohovárali).


Skromný strop v predajni Loius Vitton. Nad hlavou vám visí snáď tisícka pochrómovaných trubiek. No vešať by som ich nechcel...

Preslávená reštaurácia Fouguets nachádzajúca sa na Champs-Elysées, hneď oproti predajni Loius Vitton.

Slávny ľudia, čo papali v reštaurácii Fouguets (Delonove filmy mám rád, ale nechápem, prečo je do tej dlažby vyrazený dvakrát...).


Louvre pod ochranou obláčikov...

Kráčame k Louvru. Cestou narážame do tisícky turistov. Ako ináč – japonských. Oni totiž asi nemusia pracovať, lebo ináč neviem, kde sa všade berú. Hlavne tam, kde priletím ja. Asi ma sledujú. Sú totiž všetci rovnakí, spoznávam ich, neoklamú ma! Na druhej strane som potešený, že nepočujem češtinu. Aby ste si nemysleli – ja ich mám skutočne rád. Mám u susedov mnoho kamarátov, dokonca som sa tam narodil a žil prvých sedem rokov svojho života, ale spojenie Čecha so slovíčkom turista je nebezpečné. Oni všetko vedia (hlavne kde je čo najlacnejšie) a tvária sa pritom, ako keby boli všetci majitelia najväčších svetových korporácii pobývajúci na dovolenke. Veď aj preto si jedlo a pitie vždy donesú na celý pobyt so sebou, všakže. Jedine to pivo chápem a ospravedlňujem (keď píšem pivo, dúfam že všetci si to vysvetľujete správne – Plzeň). A ak sa im nebodaj stane nejaká krivda, napríklad im v hoteli dajú o jednu posteľ menej, hneď to vedia dať tvrdým spôsobom okamžite na javo. Alebo je to kladná vlastnosť vedieť bojovať za svoje práva? To len my „blbí Slováci“ nikdy nič nepovieme, ale iba hundreme večer pri pive, aj keď nás omylom nasťahujú do špinavej maringotky a mali sme pritom rezerváciu na päť hviezdičkový hotel? No proste slovíčka Made in Czech Republic: „ty vole, ty krávo, ty pí.o“ moc nemusím.


Nový Grand Louvre. Všimnite si toho vysmiateho chlapíka s tou obrovskou škatuľou v ruke. Pýtam sa ho: „Čo v nej máte?“ A on sa usmial a odvetil: „Svokru“.

– Na tú guľu pôjdeme, – vraví mi Barbora.

Na to zubudni! – odpovedá za mňa syrová zapekanka rozvaľujúca sa v mojom žalúdku.

– Pôjdeme, – nepočúva ma Barbora a zasnene sa kuká na to Perpetum Utrpenue.

– Slečna, vy ste moja vychovávateľka? – nevzdáva sa zapekanka.

– Nie, ale pôjdeme.

– Ste moja mama, manželka či môj osobný Guru?

– Nie, ale pôjdeme.

– Dobre, tak pôjdeme, – prekvapuje ma odpoveď zapekanky. Asi sa jej zachcelo opaľovať sa čo najskôr na trávičke.

– No to určite! Si spadol na hlavu, nie!?! – obráti sa na mňa zhrozene Barbora.

– Do pekla, ja som zabudol – veď ty si žena! Nevieš čo chceš...

– Dostala som ťa, dostala som ťa! Pôjdeme na guľu, pôjdeme na guľu!!!

Z ohováračskej úvahy ma vytrháva chaos vyvolávajúca rodinka. Dve deti chcú vkročiť do križovatky, aby nasledovali svojho otecka tancujúceho pomedzi rozbiehajúce sa autá, ale ich rázna mamina ich pevne drží za ruky. „Kam jdeš Pepo?“ kričí za ním. A je to tu!

„Poďme iným smerom Barborka,“ smerujem priateľku preč, „už len Poliaci mi tu chýbajú.“ Na šťastie tí sú v Dubline, teda všetci to tvrdia.


Obrátená pyramída v podzemí Carrousel (keď som tam tú hlavu vopchal, prvá myšlienka na seba nenechala dlho čakať: „Ty debil, teraz sa tá horná pyramída určite odtrhne!!!“ Och, ty ľudský strach, spíš ty vlastne niekedy?).

Vchádzame do vestibulu v Louvre. Pchám si hlavu medzi dve protibežné pyramídy, Barbora ma fotí. Inšpiroval som malého černoška, ktorý to po mne opakuje. Otec čierny ako záhradná hadica veselo cerí biele zuby (nehovorte mi nič o zázračných zubných pastách!) a pyšne cvaká spúšť. Moja mama by ma zabila. Raz ma pustila ako malého chlapca v Bulharsku prebehnúť sa po schodoch a odvtedy mám na tvári štyri štichy.

Som perfekcionalista. Barborke som nakázal vyhnať všetkých ľudí, aby mi nekazili záber...

Reštaurácia "Cultuire Bierre". Hore sa je reštaurácia, dole moderný bar.

Nechávame sa nalákať názvom baru Culture biere (Kultúra piva) a sadáme na pivný mok. Za dve pivá a dve tequlily platím dvadsať osem Euro a zakazujem si odteraz všetko prerátavať na slovenské koruny. Chcem nechať tringelt, ale Barbara ma zastavuje. Ten sa vraj dáva až na koniec. Hmhm, divný zvyk. Všetko chutí nejako sladko. Pivo, citrón, dokonca aj tá soľ. Prisadajú si traja mladí ľudia a začínajú debatu v polštine. Uvedomujem si, že všetci gazajbárti tváriaci sa, že poznajú svet, klamú. Hovorím vám – nie sú všetci v Dubline, verte mi! Pár ich je aj v Paríži!! Platíme, nechávame díško a odchádzame. Nie kvôli našim novým susedom – som proste unavený a ešte sa musíme zastaviť v španielskej reštike, kde si Barborka počas vysokoškolských prázdnin privyrába. Chce mi predstaviť jej marockých, alžírskych a iných cudzokrajných kolegov, s ktorými pracuje.



Toto video je technicky nepodarené, ale pre mňa má obrovskú cenu. Pár sekúnd zdržania a vôbec by sa nenarodilo. A teraz sa vcíťte do tých čakajúcich ľudí popri cestách. Na tento pohľad trvajúci okamih čakali hodiny... Takže tu sú posledné metre tohtoročných "drogových pretekov"...

Nedočkaví ľudia popri cestách zatiaľ zhustli. Nakláňame sa cez dav a zábrany. Vrava prerastá do kriku. Tuším niečo nečakané a tak vyberám foťak. Z ničoho nič sa vynára peletón. Cyklisti letia ako šípy. Smejeme sa, že sme nemuseli čakať toľko hodín a aj tak sme videli. Ešte tlieskame poslednému sólovému opozdilcovi, ktorý viac ako minútu mešká za celou tou megarýchlou hordou mužov s vytrénovanou kondíciou na dvoch kolesách. V mojich očiach je najväčší hrdina. Len kvôli tomu, že došiel aj cez tú hanbu. Obrovské víťazstvá sa dejú až po tisícke prehier.

Barborka s jej kolegom – černochom kuchárom Sambom – pred španielskou reštauráciou Casa Tina kde brigáduje. Samba bol stále vysmiaty ako lečo a varil ako drak. Oficiálne som mu oznámil, že keď už budem tým milionárom, stane sa mojim dvorným kuchárom. Zasmial sa. Bral som to ako súhlas.

Vchádzame do maličkej a útulnej reštaurácie. Spálený olej a vôňa rýb okupuje ovzdušie. Všetci jej kolegovia ma zdravia: Sava, Sava, Sava... Slušne odpovedám: Seruz, seruz... „Pýtajú sa ťa, ako sa máš,“ vysvetľuje mi hostiteľka. Jej alžírska kolegyňa mi tlačí líce na líce a imaginárne ma bozkáva. Snažím sa Barbore naznačiť, nech jej preloží, že nebudem bozkávať nikoho, ku komu nič necítim. Opakovane sa mi dostáva odpoveď, že je to tu taký zvyk. Všetci sú moc milí a usmiatí, takýchto ľudí vídam rád. Šéf je na dovolenke a tak dostávame kalamáre a sangriu zdarma.


Víťazný oblúk po zotmení.

Po čase vidím už len posteľ a tak ideme domov. Tam, kde bola na ceste tisícka zábran, nie je zrazu nič. Po ceste prúdia autá, ako keby sa tu pred hodinkou nič nedialo. „Sú strašne organizační a do všetkého čo robia, dávajú celé srdce,“ informuje ma Barborka. Nedá mi nič iné, len ťažko súhlasiť. Kráčame domov – tam, kam odišiel aj celý ten dav zvedavcov. Zanechal za sebou len hŕstku bezdomovcov. Materiálny bordel pracovné čaty upratali, živé svedomie civilizovanej spoločnosti nie. Skončil sa víkend, na druhý deň začína prvý pracovný deň. Zajtra do toho Louvre skutočne vkročím a prejdem si ho – tak znie môj plán. Buďte na príme...


Moja maličkosť. Za mnou ruské koleso „Paris Eye“ nachádzajúce sa pri Louvre (to som ho tak ja nazval, nebite ma!) .

 

Hirax

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Haščáka dobehla Gorila, šéfa Penty obvinili z korupcie

V sídle finančnej skupiny zasahovali desiatky policajtov.

Stĺpček šéfredaktorky Beaty Balogovej

Haščák sa Gorily nezbavil, dnes už to potvrdzuje aj NAKA

Bolo by skôr prekvapivé, ak by Božie mlyny nezachytili Pentu.


Už ste čítali?