Zrazu buchotanie lietadla spôsobenénešikovnosťou pilota pri pristávaní a tak sa tlieskanie nekoná. Somspokojný, vždy sa pri ňom cítim nesvoj. Tiež mi nikto nikdy netlieska, keďsvoju prácu vykonám podľa očakávania.
Víťazný oblúk –Champs-Élysées.
Kamarátka Barborka, u ktorej mám vybavenie spanie, manašťastie čaká na letisku. Neviem po francúzky totiž ani slovo. Teda okremvýrazu „milujem ťa!“. Býva na Champs-Elysées (Šanzelizé), v štvrti, kde by mabývanie stálo minimálne 120 Euro na deň, takže som jej moc povďačný a bezokolkov sľubujem, že aj riad budem umývať. Vystupujeme z metra priamo priVíťaznom oblúku. Padá mi sánka. V duchu sa obratom ospravedlňujem všetkýmcestovaniu chtivým ľuďom, ktorí žili počas železnej opony a nemohliuvidieť to, čo sa oku žiadalo.
Začínajúci zhlukpostavičiek...
Všade je kopec ľudí. Asi ma prišli privítať. „To ste nemuseliľudkovia,“ usmievam sa na všetkých.Naprávam si pritom nohavice, nech vidia, že som sedlák z Martina, jedného mestečka v prekrásnej kotlinkev strednej Európe (neviem teda, prečo sa ma za hranicami stále veľa ľudí pýta,či Slovensko patrí k Rusku). Alebo je všetko ináč a tak sa pre istotupýtam:
– Čo je tu dnes jarmok?
– Nie, dnes sa tu koná posledná etapa Tour de France. Dá sapovedať, že máš šťastie.
O šport sazaujímam, ako Pepek námorník o rezeň, takže teatrálne otváram ústaa ironicky hrám scénku, ako mi to vyrazilo dych.
((Video01))
Program na zabitiechvíľ čakania.
Námestie je plné policajtov, akoby mal prísť Fico, Slotaa Mečiar a povedať všetkým prítomným, že Francia sa stáva odo dneškanovou kolóniou Slovenska. Všade bariéry a jasajúce tváre reagujúce natancujúce mažoretky na pojazdných reklamných autách. Cyklisti ešte ani lennevyrazili a tu už frčí predaj tričiek a reklamných predmetovs logami pretekov a ich sponzorov. Mením francúzske porekadlo nakapitalistické: Za všetkým hľadaj peniaze.
Predajňa Louis Vitton.
Narýchlo sa vybaľujem a ideme sa orientačne prejsť. Somdosť zničený, pretože som priletel rovno z jedného festivalu a taksom toho moc nepospal. Kde tu ma Barborka ťahá za ruku: „Aha, tu je obchodLouis Vuitton. Stavali ho štyri roky. Je to hlavné mesto prepychupre snobov,“ informuje ma. Vchádzame dnu a ja si v duchu dávamsľub, že ak budem niekedy omylom bohatý, nikdy nedovolím svojej žene kúpiť sičervený gýčový kufor za tisíc Euro len kvôli tomu, aby jej susedky spravilijednohlasné „Ouuu!“ (a potom ju mesiac ohovárali).
Skromný stropv predajni Loius Vitton. Nad hlavou vám visí snáď tisícka pochrómovanýchtrubiek. No vešať by som ich nechcel...
Preslávená reštauráciaFouguets nachádzajúca sa na Champs-Elysées, hneď oproti predajni Loius Vitton.
Slávny ľudia, čopapali v reštaurácii Fouguets (Delonove filmy mám rád, ale nechápem, prečoje do tej dlažby vyrazený dvakrát...).
Louvre pod ochranou obláčikov...
Kráčame k Louvru. Cestounarážame do tisícky turistov. Ako ináč – japonských. Oni totiž asi nemusiapracovať, lebo ináč neviem, kde sa všade berú. Hlavne tam, kde priletím ja. Asima sledujú. Sú totiž všetci rovnakí, spoznávam ich, neoklamú ma! Na druhej stranesom potešený, že nepočujem češtinu. Aby ste si nemysleli – ja ich mám skutočnerád. Mám u susedov mnoho kamarátov, dokonca som sa tam narodil a žilprvých sedem rokov svojho života, ale spojenie Čecha so slovíčkom turista jenebezpečné. Oni všetko vedia (hlavne kde je čo najlacnejšie) a tvária sapritom, ako keby boli všetci majitelia najväčších svetových korporáciipobývajúci na dovolenke. Veď aj preto si jedlo a pitie vždy donesú na celýpobyt so sebou, všakže. Jedine to pivo chápem a ospravedlňujem (keď píšempivo, dúfam že všetci si to vysvetľujete správne – Plzeň). A ak sa im nebodajstane nejaká krivda, napríklad im v hoteli dajú o jednu posteľ menej,hneď to vedia dať tvrdým spôsobom okamžite na javo. Alebo je to kladnávlastnosť vedieť bojovať za svoje práva? To len my „blbí Slováci“ nikdy ničnepovieme, ale iba hundreme večer pri pive, aj keď nás omylom nasťahujú došpinavej maringotky a mali sme pritom rezerváciu na päť hviezdičkovýhotel? No proste slovíčka Made in Czech Republic: „ty vole, ty krávo, ty pí.o“moc nemusím.
Nový Grand Louvre. Všimnitesi toho vysmiateho chlapíka s tou obrovskou škatuľou v ruke. Pýtam sa ho:„Čo v nej máte?“ A on sa usmial a odvetil: „Svokru“.
((Gula))
– Na tú guľu pôjdeme,– vraví mi Barbora.
– Na to zubudni! –odpovedá za mňa syrová zapekanka rozvaľujúca sa v mojom žalúdku.
– Pôjdeme, – nepočúvama Barbora a zasnene sa kuká nato Perpetum Utrpenue.
– Slečna, vy ste mojavychovávateľka? – nevzdáva sa zapekanka.
– Nie, ale pôjdeme.
– Ste moja mama,manželka či môj osobný Guru?
– Nie, ale pôjdeme.
– Dobre, tak pôjdeme,– prekvapuje ma odpoveď zapekanky. Asisa jej zachcelo opaľovať sa čo najskôr na trávičke.
– No to určite! Sispadol na hlavu, nie!?! – obráti sa na mňa zhrozene Barbora.
– Do pekla, ja somzabudol – veď ty si žena! Nevieš čo chceš...
– Dostala som ťa,dostala som ťa! Pôjdeme na guľu, pôjdeme na guľu!!!
Z ohováračskej úvahy mavytrháva chaos vyvolávajúca rodinka. Dve deti chcú vkročiť do križovatky, abynasledovali svojho otecka tancujúceho pomedzi rozbiehajúce sa autá, ale ichrázna mamina ich pevne drží za ruky. „Kam jdeš Pepo?“ kričí za ním. A jeto tu!
„Poďme iným smerom Barborka,“ smerujem priateľku preč, „užlen Poliaci mi tu chýbajú.“ Na šťastie tí sú v Dubline, teda všetci totvrdia.
Obrátená pyramídav podzemí Carrousel (keď som tam tú hlavu vopchal, prvá myšlienka na sebanenechala dlho čakať: „Ty debil, teraz sa tá horná pyramída určite odtrhne!!!“Och, ty ľudský strach, spíš ty vlastne niekedy?).
Vchádzame do vestibulu v Louvre. Pchám si hlavu medzidve protibežné pyramídy, Barbora mafotí. Inšpiroval som malého černoška, ktorý to po mne opakuje. Otec čierny akozáhradná hadica veselo cerí biele zuby (nehovorte mi nič o zázračnýchzubných pastách!) a pyšne cvaká spúšť. Moja mama by ma zabila. Raz mapustila ako malého chlapca v Bulharsku prebehnúť sa po schodoch a odvtedymám na tvári štyri štichy.
Som perfekcionalista.Barborke som nakázal vyhnať všetkých ľudí, aby mi nekazili záber...
Reštaurácia "Cultuire Bierre".Hore sa je reštaurácia, dole moderný bar.
Nechávame sa nalákať názvom baru Culture biere (Kultúrapiva) a sadáme na pivný mok. Za dve pivá a dve tequlily platímdvadsať osem Euro a zakazujem si odteraz všetko prerátavať na slovenskékoruny. Chcem nechať tringelt, ale Barbara ma zastavuje. Ten sa vraj dáva až nakoniec. Hmhm, divný zvyk. Všetko chutí nejako sladko. Pivo, citrón, dokonca ajtá soľ. Prisadajú si traja mladí ľudia a začínajú debatu v polštine.Uvedomujem si, že všetci gazajbárti tváriaci sa, že poznajú svet, klamú.Hovorím vám – nie sú všetci v Dubline, verte mi! Pár ich je ajv Paríži!! Platíme, nechávame díško a odchádzame. Nie kvôli našimnovým susedom – som proste unavený a ešte sa musíme zastaviť v španielskejreštike, kde si Barborka počas vysokoškolských prázdnin privyrába. Chce mipredstaviť jej marockých, alžírskych a iných cudzokrajných kolegov,s ktorými pracuje. ((Video03))
Toto video jetechnicky nepodarené, ale pre mňa má obrovskú cenu. Pár sekúnd zdržania a vôbecby sa nenarodilo. A teraz sa vcíťte do tých čakajúcich ľudí popri cestách.Na tento pohľad trvajúci okamih čakali hodiny... Takže tu sú posledné metre tohtoročných "drogových pretekov"...
Nedočkaví ľudia popri cestáchzatiaľ zhustli. Nakláňame sa cez dav a zábrany. Vrava prerastá do kriku. Tušímniečo nečakané a tak vyberám foťak. Z ničoho nič sa vynára peletón.Cyklisti letia ako šípy. Smejeme sa, že sme nemuseli čakať toľko hodína aj tak sme videli. Ešte tlieskame poslednému sólovému opozdilcovi, ktorýviac ako minútu mešká za celou tou megarýchlou hordou mužov s vytrénovanoukondíciou na dvoch kolesách. V mojich očiach je najväčší hrdina. Len kvôlitomu, že došiel aj cez tú hanbu. Obrovské víťazstvá sa dejú až po tisíckeprehier.
Barborka s jejkolegom – černochom kuchárom Sambom – pred španielskou reštauráciou Casa Tina kdebrigáduje. Samba bol stále vysmiaty ako lečo a varil ako drak. Oficiálnesom mu oznámil, že keď už budem tým milionárom, stane sa mojim dvornýmkuchárom. Zasmial sa. Bral som to ako súhlas.
Vchádzame do maličkej a útulnejreštaurácie. Spálený olej a vôňa rýb okupuje ovzdušie. Všetci jejkolegovia ma zdravia: Sava, Sava, Sava... Slušne odpovedám: Seruz, seruz...„Pýtajú sa ťa, ako sa máš,“ vysvetľuje mi hostiteľka. Jej alžírska kolegyňa mitlačí líce na líce a imaginárne ma bozkáva. Snažím sa Barbore naznačiť,nech jej preloží, že nebudem bozkávať nikoho, ku komu nič necítim. Opakovane sami dostáva odpoveď, že je to tu taký zvyk. Všetci sú moc milí a usmiatí,takýchto ľudí vídam rád. Šéf je na dovolenke a tak dostávame kalamárea sangriu zdarma.
Víťazný oblúk pozotmení.
Po čase vidím už len posteľa tak ideme domov. Tam, kde bola na ceste tisícka zábran, nie je zrazunič. Po ceste prúdia autá, ako keby sa tu pred hodinkou nič nedialo. „Sú strašneorganizační a do všetkého čo robia, dávajú celé srdce,“ informuje maBarborka. Nedá mi nič iné, len ťažko súhlasiť. Kráčame domov – tam, kam odišielaj celý ten dav zvedavcov. Zanechal za sebou len hŕstku bezdomovcov. Materiálnybordel pracovné čaty upratali, živé svedomie civilizovanej spoločnosti nie.Skončil sa víkend, na druhý deň začína prvý pracovný deň. Zajtra do toho Louvreskutočne vkročím a prejdem si ho – tak znie môj plán. Buďte na príme...
Moja maličkosť. Zamnou ruské koleso „Paris Eye“ nachádzajúce sa pri Louvre (to som ho tak janazval, nebite ma!).
Hirax
