Zobudil ma telefón. Volal mi Psycho. - Ako sa máš? - spýtal sa ma. pokračovanie článku
- Suknička, musím sa s tebou rozísť, - povedal som pokojne. Pozrela sa na mňa a položila príbor vedľa taniera. Nevyzerala, že by to morčacie soté chcela ešte niekedy dojesť. Sedeli sme v peknej, nóbl reštaurácii. Asi pekelne drahej, lebo odloženie kabátov nás stálo kilo a za každým naším chrbtom stál v pozore osobný čašník a asi čakal, že keď nás začnú bolieť ruky, pohotovo pribehne a dokŕmi nás. Neviem, tieto veci som nechával na Sukničku. Ona vyberala podniky, kam pôjdeme jesť, či baviť sa. pokračovanie článku
Začali sme s Jurajom bohatnúť. Veľmi-preveľmi. Viac ako sme čakali. Keď sa vám začnú sypať peniaze, musíte sa kontrolovať, lebo ináč sa z vás stane zaslepený boháč a namyslený chruňo. Ja som sa rozdával. Veľa išlo Soni s Patrikom a môjmu blízkemu okoliu. Ale doprial som aj sám sebe. Považoval som peniaze za pozitívnu energiu. Samozrejme, keď ich človek nezíska podvodom a ak dodržal všetky dohody spojené s ich získaním - prosto nezanechá v sebe ani v kupujúcom žiadne negatívne emócie. Len zaslepení, závistliví a nevedomí ľudia spravili z peňazí prekliatie. Nech si teda zostanú aj chudobní. Mal som peniaze rád a nehanbil som sa za to. Boli súčasťou reťazca, bral som ich ako prostriedok k ďalším pozitívnym cieľom. A šíril som s nimi lásku a úsmev, ale opatrne, aby som niekomu veľmi nepomáhal s tým, čo musí v tomto živote prekonať bez cudzej pomoci sám. pokračovanie článku
Šéf mi odpustil. Aspoň sa tak tváril. Mal som ho ale na háku. On sa však veľmi radoval, keď zistil, aký zdroj nápadov v sebe skrývam. Ale vo mne nič nebolo. Bol som len médiom spojenia s kozmobankou šialených nápadov, nič viacej. Dokázal by to každý, keby sa sústredil a začal žiť v reálnom okamihu. pokračovanie článku
V piatok toho istého týždňa Soňa s Psychom zorganizovali na svojom prenájme veľkú párty. Soňa mala čo nevidieť rodiť a tak si povedali, že je najvyšší čas, pretože potom už budú milé starosti s malým. Na sone Soni vysonili, že to bude chlapec. A ja som sa spolu so Psychom nevedel dočkať. pokračovanie článku
Musel som tú prácu zobrať. Ale hlavne som chcel. Môj obrat správania sa v živote a zodpovednosť k Soni a k ešte nenarodenému maličkému ma len pozitívne motivovali. pokračovanie článku
Počas tých mesiacov mi život udelil čiernu kartu. Musel som zísť z ihriska radosti a tešenia sa z behu veselých udalostí. Rodičia síce fakt o mojom otcovstve prijali ako skutočnosť, ale čoraz častejšie na mňa vyberali harpúnu, nech si už konečne nájdem prácu a uchytím sa niekde, kým sa malé nenarodí. Lenže oni nevedeli, že v mojej hlave sa krúti miešačka s krutými myšlienkami, že Mislane ma podviedla s nejakým slizkým doktorom, ktorý si chcel proste zašukať s mladou a peknou sestričkou a nič viac a ja sa topím v močiari bolesti, sĺz a utrpenia. pokračovanie článku
Stretli sme sa v podchode pri jej zastávke. Vnímal som ju stokrát pozornejšie ako hocikedy predtým. Síce vždy bola pre mňa jedinou bohyňou narodenou iba pre moje oči, lenže ja som ju mohol mať dnes možno poslednýkrát vedľa seba ako družku. Ako človeka, ktorého ľúbim a s ktorým sa chcem po tie dlhé roky zošúveriť. Dokonca som počítal aj s tým, že veľa dní v našej spoločnej starobe už bude iba čiernobielych. Mal som vyjasnené, prečo s ňou chcem byť, že nebudeme jeden od druhého nič očakávať, žiadať, čakať na jeho zmenu, pretože tú musí chcieť v prvom rade iba on sám a nie niekto druhý, že sa nebudeme jeden pre druhého slepo obetovať a pomáhať mu tým, pretože by sme ho iba podporovali, aby požadoval stále viac a zapieral sám seba. Neklamali sme sa, že výrok: Ľúbim ťa! stačí na prekonanie malých či veľkých kríz a sľub: Milujeme sa tak silno, že nás nič nerozdelí! nie je v tejto dobe tým správnym receptom, ktorý nám zabezpečí zostať spolu šťastní po celý život. pokračovanie článku
Začalo sa to vracaním. Začalo jej padať z tváre, ale nahovárala si, že ju asi bolí brucho a že niečo nedobré spapala. Klamala sa. Až keď pochopila ten fatálny omyl, začala vracať na život a na mňa. Keď sa jej zdalo, že už povracala celú zemeguľu a všetko, čo jej pripomínalo mňa či inú postavu s mužským prirodzením, chytila do rúk telefón a zavolala mi:
– Kedy ťa niekto naposledy vytočil? – spýtala sa ma Soňa. Bolo to asi tri týždne po tej preslávenej chate. pokračovanie článku
Zobudil som sa. Vonku bolo šero, brieždilo sa. Bol som spotený ako Bulhar v skrini. Soľ na posteľnej plachte a obliečke priam kričala, čo si moje telo o mne myslí. Čo najtichšie som vstal a vošiel do kuchyne. Schody vŕzgali ako kosti najdlhšie žijúcej bytosti na planéte, ktoré k tomu ešte aj rok ležali v sušičke. Sadol som si za stôl a čumel na nedojedenú salámu na tanieri. Nedopitá borovička vo fľaši jej robila partnera. Nalial som si panáka. pokračovanie článku
– Čo si riešil so Siastrou? – spýtala sa ma Mislane, keď nás taxík unášal z mestského bojiska. – Že by dcéry nemali chodiť vedľa svojich mám, lebo sa nevydajú, – povedal som, ale keď som si pretransformoval jej úškrnok, predvádzajúci produkt mozgového defektu, dodal som: – Ale nie, potom ti poviem, – snažil som sa diplomaticky zachovať nepísaný sľub o ochrane súkromných údajov. pokračovanie článku
Naše mesto prosilo, ale nebolo vyslyšané – ten piatkový večer opäť prišiel takisto ako prišiel piatok minulý týždeň, rovnako ako prichádzal piatok po celé tie predošlé roky. Mesto krvácalo. Oživujúca mlaď ho rozorvala na padrť. Hocijako mohlo námestie, bulvár či desiatky ulíc prosiť o pokoj a ticho, nemali šancu. Mladý rozpínajúci a rastúci organizmus si pýtal svoje. Potreboval priestor pre svoje vybitie, chcel fajčiť, piť, huliť, brať drogy, kričať, tancovať, spievať, hulákať, plakať, modliť sa – túžil prosto žiť. Chcel všetko to, čo im rodičia chceli dať len na výmenu za prázdne sľuby a poloklamstvá, chcel všetko to, čo sa mu zakazovalo. A tak množstvo tých mladých ľudí pri odchode z domu každému rodičovi slušne nakŕmili uši, aby to mali čo najrýchlejšie z krku. Ale v duchu už pripíjali poldecákom vodky do hluku a vravy kamošov a kamošiek. Áno, na prahu piatkového odchodu z domu padali vety, ktoré fotrovcov uspokoja aspoň na pár hodín, čo nebudú svoju ratolesť vidieť: „Neboj sa, nebudem piť. A ani fajčiť! Ja a cigareta? V žiadnom prípade, oci! Môžem dnes prísť až o druhej? Sex? V meste? Neblbni, na to som ešte mladý...“ pokračovanie článku
Prišiel som k rodinnému domu, kde mi malo byť ukázané, na čo je sono a celá moderná medicína prikrátka. Pred barakom parkovali dve autá s ešpézetkou neprislúchajúcou nášmu okresu. „Nech už som von. O polhodinu sa tu mám stretnúť s Mislane,“ letela mi raketa lásky hlavou. Nevedel som sa dočkať, ale na druhejj, lebo som si prestal holiť hlavu a s prichádzajúcim účesom á la Elvis Presley som ešte nebol až tak zžitý. Tak či tak ma veľmi príjemne prekvapila, keď mi na moju esemesku obratom zavolala a celá veselá a šťastná si so mnou dohodla rande. pokračovanie článku
Prvé zabúchanie na stenu od sestry Siastry som síce vnímal, ale nemal som energiu odpovedať. Zakomponoval som ho teda do sna. Keď som zhodnotil situáciu, že už som hore, teda späť v tomto krásno-smutnom svete, zabúchal som na stenu Siastrinej izby ja. Bola to so sestrou naša spoločná dohoda, aby sme si navzájom nerušili chvíle sebazdokonaľovania našich orgazmov počas našich tajných masturbácii. Navrhol som to ja potom, ako mi Psycho vyrozprával skutočnú príhodu, keď ho vlastná mama chytila onanovať vo vani. Ohrnul nos nad vynálezom ochrany súkromia, nepoužil zámok a ako to v takýchto situáciách býva, mama vošla do kúpeľne práve vo chvíli, keď šiel do finále a hladinu vody začali zdobiť bójky Psychovho semena. pokračovanie článku
Vyšiel som pred bránu hospitálu. Bol som konečne vonku z tej pevnosti strachu a ľudských obáv. Spomenul som si, ako som sa pri tej rieke modlil, aby som sa doň dostal a teraz som z neho paradoxne – stále nevyliečený – šťastne prchal. Odhodil som tie okovy, ktoré len tak zarinčali. Rómovia sa hneď zbehli a už ich aj vliekli do zberne. Ja som sa usmial na slniečko a chvíľku sa do neho škeril so zažmúrenými očami. Bol som zamilovaný a všetko ma míňalo. Aj môj zdravotný stav, aj čo si o mne myslí celá tá namyslená lekárska háveď, ktorá sa dá svojou pýchou porovnať jedine s právnikmi a advokátmi. Potom bolo dlho-dlho nič, nasledovali policajti, potom ešte väčšie dlho-dlho nič a až potom prichádzal plebs, teda obyčajní smrteľníci, ktorí by asi mali žiť pod zemou, pretože nemajú právo dýchať ten istý vzduch ako oni – spoločenská elita a zhmotnenie Nietzscheho nadčloveka. pokračovanie článku
Izba obelela od bielych plášťov, ktoré ju naplnili a inteligenčný kvocient oblizol plafón. Podľa rozdaných diplomov, životných skúseností a odžitých rokov som bol v miestnosti najväčším hlupákom ja. pokračovanie článku
Mislane mala mať dnes nočnú a ja som sa nevedel dočkať. Ale tak, ako to v živote chodí, zrazu tá chvíľka nastala a ja som sa v nej konečne bahnil. Sedeli sme opäť na chodbe a naše dialógy nemali konca kraja. Jej kolegyňa z princípu ženského pochopenia radosti zo zblíženia sa s druhou bytosťou kolegiálne ťahala šichtu za zdroj môjho oslnenia. Len kde-tu som v súrnych prípadoch osirel. pokračovanie článku
Sedeli sme na nemocničnej chodbe. Vedľa nás na mobilnom lôžku spokojne chrápala tučná stará babka. Z úst jej vytekala slina. Predstavil som si na jej hrudi neexistujúceho slimáka, ktorý sa po nej celý nadržaný štverá. Sleduje slinnú stopu stekajúcu babke z tváre, ktorú si zmýlil s organickými výlučkami vyprodukovanými samičkou jeho animálneho rodu, a snaží sa dobehnúť vymyslenú slimáčku. Má vyrátané, že k večeru ju má. Teda, ak mu nedôjde energia. Púpavy zjedol dosť, malo by to vyjsť. Nadránom sa môže rozmnožovať a to ho ženie dopredu takou rýchlosťou, až mu tykadlá zalamuje dozadu. pokračovanie článku
Dráčik vyšiel pred svoju jaskynku. Bol ešte maličký a bol sám ako palma na púšti. Ale to je vo svete drakov bežná vec, neľakajte sa! Milujúci sa pár drakov splodí mláďatko vo forme vajíčka a nechá ho opustené v jaskyni. A potom sa z neho vyliahne chutný dráčik. Náš dráčik mal práve pár mesiacov. Na chrbátiku mu klíčili prvé hroty a on sa učil nesmelo cupitať trávou. Každé ráno vyšiel na slniečko a snažil sa chrliť oheň. Ešte mu to moc nešlo, ale hlavne nebolo nikoho, kto by mu poradil ako na to. Napriek tomu vo svojom vnútri cítil, že je to v ňom a že neprejde veľa dáždikov a bude toto umenie ovládať. A tak sa vždy tešil aj z tých málo chuchvalčekov ohníka, čo mu vypadli po veľkých trápeniach na zem pred labky. pokračovanie článku
– Milovaná Siastra, sestrička moja, – vyšlo zo mňa, ale oči som mal stále privreté. Držala ma za ruku. Bola to ona. Nemusel som ju vidieť. pokračovanie článku
Zobudilo ma silné nutkanie na močenie. Až potom som si uvedomil, že telom mi preniká obrovská bolesť. Oblička, močový mechúr, prostata a pipík mi blikali od bolesti ako červené svetlo pred železničným priecestím. Tá bolesť bola drzá a začala klopať už aj na bránu môjho podbrušia. Nemohol som sa hýbať. Ponuka svalových sťahov bola sakramentsky skromná. Niekto mi ich počas spánku vymazal. Toto zistenie bolo strašné. A tak som využíval aspoň to, čo mi nebolo odobraté – dýchal som, žmurkal viečkami rýchlosťou sto žmurkov za minútu a cvičil prstami na nohách, napriek tomu, že som ich mal totálne doráňané. Vzlyky tých pár prasknutých pľuzgierikov na nohách boli v porovnaní s mukami vnútorných orgánov len smiešny povzdych pier. To nebol rezák, to nebol vlk – to bolo mučenie sadistu vrtákom do kolena! pokračovanie článku
Kvílenie bŕzd preťalo tíšinu. Otočil som sa k neďalekej ceste z ktorej som pred chvíľkou zišiel. Z oblaku zvíreného cestného prachu sa vynorila dedinská škodovka. Hrachovo zelenú farbu urážali len žlté čiary tiahnuce sa cez celú dĺžku starobylého vozidla. Nemecký zberateľ zbytočností by tú kraksňu okamžite kúpil. No a akademický učiteľ vychovávajúci novú maliarsku mlaď by autorovi farebnej výzdoby toho čuda polámal ruky. Od zlosti a na výstrahu. Ja som si začal v duchu pripravovať príhovor k Marťanom. Nikto iní totiž z toho vehikla vystúpiť nemohol. pokračovanie článku
Stál som na krajnici cesty. Bosý a knísajúci sa na pätách. Dostúpiť na celé chodidlá sa mi nedalo, úplne mi horeli. Mal som prasknuté otlaky na troch prstoch. Krvavo a bolestivo mokvali. Kožky sa odlúpili, ja som ich dychtivo odtrhol a mäsko vykuklo na svet. Radšej zažmúrilo oči, pretože toľká žiara ho prekvapila. Bolo ako kuriatko, ktoré hneď po vyliahnutí zo škrupinky stúpilo na dymiaci špak. pokračovanie článku
Ľudia majú neuveriteľnú schopnosť pripísať všetko, čo bolo napísané autorovi, že to na vlastnej koži aj sám prežil. Prehliadajú schopnosť vnímania, pozorovania sveta a pretransformovania ho do viet s úmyslom pomôcť druhým. Ale na druhej strane sa mi dobre zaspáva s pomyslením, že ostatok sveta na mňa myslí. Cudzí ľudia o mne vedia všetko, teda aj to, čo neviem ani ja sám. Ďakujem im teda za ich všemocnú starostlivosť! Buďte všetci šťastní, prajem Vám to z celého môjho srdca. Hirax
hiraxhirax.sk
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
