Možno tu mala byť 31.kapitola môjho románu „Raz aj v pekle vyjde slnko“, ale ja som si povedal „dosť“. Tridsať a dosť! (Aj tak som lepší, ako naši páni zákonodárci). Viacej kapitol už na smečku neuverejním. Som škrečok, nedám! Z úcty ku mne, že som nad tou knihou sedel dva roky, z úcty ku všetkým, ktorí si ju kúpili a z úcty k novému románu, ktorý som dopísal a začnem (počnúc týmto dňom) opäť uverejňovať na mojom blogu. Nemám ešte konečný názov, tak som to zatiaľ šupol pod „pracovný“... pokračovanie článku
A tak som sa stal opäť kolieskom v dobre namazanom stroji. Ale už dávno som to nebol ja – ten veselý a dynamický Klever, ako ma všetci poznali. Utiahol som sa do seba a jediným mojím cieľom bolo hojiť rany druhých. Ak teda niekto z mojich blízkych, ktorí ma nezavrhli, potreboval hocijakú pomoc – fyzickú alebo duševnú, okamžite som sa hlásil o slovo. pokračovanie článku
Prišiel som k Nike. Bola v zúfalom stave. Na tvári jej kvitli modriny, ktoré dokrášľovali rozmazané a zle odmaľované šminky. Vyšla z vane, v ktorej sa doteraz močila, a keby som nezazvonil pri jej dverách, ležala by tam asi dovtedy, kým by si pre ňu neprišla biela s kosou. Sadol som si do obývky na gauč. Ona sa zabalila do župana a zložila si hlavu do môjho lona. Plač ňou triasol ako víchrica bilboardom. Držal som ju za ruky a snažil sa spomenúť na kúzelnícku formulku, ktorá by jej pomohla. Žiadna neprichádzala... pokračovanie článku
Nevedel som, čo so sebou. Zanevrel som na svet. Nevychádzal som z domu a masochisticky sa utápal v strašných mukách výčitiek. Ortieľ bol ťažký – chorobu som mohol šíriť, ale sám som bol voči nej imúnny. pokračovanie článku
Tešil som sa, že sa konečne po dvoch dňoch odlúčenia od Ráchel po návrate z dovolenky opäť stretneme. Spoločne chytíme krhličku, polejeme náš prekrásny stromček lásky a budeme sa tešiť rašiacim púčikom na zelených mladých konárikoch vzájomného naplnenia. pokračovanie článku
Dvere záchoda sa otvorili. Vošla Ráchel. pokračovanie článku
V polovičke dovolenky oslavoval Mat narodky. Dohodli sme sa, že sa poriadne opijeme – tak po slovensky. Viete, ako to myslím – úplne na prach, totálne sa zbúrať. Tak, že keď sa na druhý deň zobudíte o šiestej poobede, máte v bruchu ako keby vám v ňom niekto špinavým hajzlovým zvonom niečo hľadal celú noc, ste spotený ako Cigán v kufri a v hlave vám tiká časovaná bomba. pokračovanie článku
Začal som vnímať zvuky okolo seba. Nejaká francúzština. Bál som sa otvoriť oči. „Dostal som sa do francúzskeho pekla, aby som to mal o to tvrdšie,“ pomyslel som si, „budem tisícročia umierať a s nikým si už nepoviem ani len jedno slovíčko.“ Potom som naškrabal odvahu a otvoril viečka. Obzeral som sa očami po nepredaných novinách, ale žiadne som nenašiel. Bol som vo svojej posteli. Vedľa mňa ležala v polosede Ráchel a pozerala v televízii nejaký francúzsky kanál. Chrbtom sa opierala o čelo postele a spodok jej mladých a pevných pŕs sa jemne dotýkal obruby paplóna. „Dostal som sa do raja! Konečne mi to došlo! Óóó, aký si Bože dôsledný a spravodlivý, každému nadelíš raj podľa najkrajšieho okamihu v jeho živote,“ zasvietilo mi v hlave. pokračovanie článku
Vošiel som do čakárne môjho zubára. Sedeli tam ako päť peňazí. Hlavy sklonené. Občas sa niektorý z nich naklonil nad stôl a zobral do rúk nejaký farebný časopis a listoval v ňom. Po krátkej chvíľke ho opäť odhodil na stôl. Neveriacky zakrútil hlavou, čím chcel všetkým sediacim v miestnosti naznačiť, že všetky tie reklamné drísty o zaháňaní nudy týmto skvelým plátkom sú len čisté klamstvá. Na tých úžasne graficky vyhotovených a farbami hýriacich stránkach nebolo nič rozumné na čítanie. Samé reklamy premiešané s tisíckami viet, ktoré keby preosiali cez sito múdrosti, zostali by iba čisté strany a dve spinky. Radšej sa ten konár, z ktorého bol vyrobený tento časopis, mohol ešte hojdať vo vetre a smiať sa do slniečka, ktoré by ho s radosťou vysušilo po každom letnom dáždiku. Nie! Človek-egoista povedal, že ho premení cez peniaze na svoj sólový blahobyt a tak sa aj stalo. pokračovanie článku
– Ty si to sám chcel, – odvetil som Matovi. – Dal si si z Holandska poslať dobierkou „bielu vdovu“? Odnož „čierne lietadlo“? A vyfajčil si pre istotu rovno dva gramy? A teraz tu sedíš úplne dokúrený a chceš mi nahovoriť, že som si sám osobne prial, aby ma Veronika podviedla? – čumel na mňa zlomený Mat. – Ako si to z nej dostal? – nevšímal som si jeho komentár. – Normálne. Začal som hrať len tak z prče divadlo, že si spravíme hodinku pravdy. Ležali sme po milovaní v posteli, nudili sme sa... nečakal som, že mi povie práve toto... – Ty kokos, život je úžasný..., – začal som sa smiať. pokračovanie článku
Nadišiel deň, keď ma musela Ráchel zoznámiť s jej rodičmi. Skutočne musela, pretože jej rodičia boli nesmierne zvedaví, s kým sa dala ich dcérenka dokopy. A tak som si kúpil nové džíny a obliekol jedinú slušnú košeľu, čo mi visela v skrini. Ráchel mi taktne naznačila, že jej stvoritelia sú trošku iní ako ostatní, na čo som jej odvetil, že všetci rodičia sú iní ako ostatní. Že to bude asi generačným problémom a nech sa tým netrápi. pokračovanie článku
Boli sme s Ráchel zamilovaní až po uši. Stiahli sme si z neba jeden obláčik. Ten najkrajší, ktorý sa nám videl. Vyvalili sme sa naň a všetko nám bolo ukradnuté. Leteli sme sa na ňom ako americký turista v čínskej drožke na námestí v Paríži. Neprekážal nám dážď, sneh, či neznesiteľná slnečná páľava. Kam sme dovideli, tam sme sa previezli. Nikto a nič nás nemohlo zastaviť. Svet okolo nás zomrel. Prestal existovať. Pustili sme ho k sebe len vtedy, keď sme uznali za vhodné a keď už neznesiteľne klopal na dvere. Aj to skôr z ľútosti, pretože nemal na nás žiadne páky. pokračovanie článku
Boli tomu už asi tri mesiace, čo som sa rozišiel s Nikou. Urobil som tak tesne po jej príchode zo Španielska. Plakala, zúrila, prosila, preklínala ma, odlmčovala sa a následne ma vyhľadávala, nenávidela ma, nabiehala mi, pokúšala sa ma citovo vydierať, proste robila všetko to, čo robí človek, ktorý niekoho ľúbi a prichádza o neho. Ale ja som zostal aj kvôli nej tvrdo neoblomný. Ešte prejde cez pár vzťahov a potom konečne zakotví s nejakým dobráčiskom. Bude mať sedemnásť detí a pokojnú starobu. Pri mne by sa jej asi nedočkala. O mojich sexuálnych excesoch som neprezradil nič. Držal som sa pravidla, ktoré koluje medzi mužmi: Nikdy nič nepriznaj, aj keby ťa vlastná žena na vlastné oči videla! Nič by to aj tak nevyriešilo, iba by sa to len zbytočne zamotalo. Všetko to bol len princíp padajúceho domina, nad ktorým som proste nevedel zvíťaziť. pokračovanie článku
Vrátil som sa domov. Pred vchodom som stretol suseda, ktorý býva podo mnou. Nepozdravil sa mi. Buď sa nejakým kanálom dozvedel, že sme tú postaršiu susedku vedľa nás zabili my s Nikou, alebo neznášal Music Box. A možno sa iba zle vyspal. Áno, áno, zle sa vyspal. Nad ním predsa býva ten ukážkový bulo, ktorý nemá v láske susedov. Jeho jediným cieľom je všetkých vyhnať z baraku a bývať v ňom sám, pretože iného podobného somára na svete niet. pokračovanie článku
Radka bola vychovaná v tvrdej kresťanskej viere. Na rozdiel odo mňa sa nevedela vymotať z pazúrov fanatickej a despoticky veriacej mamy. Paradoxne na to počúvala punk, pila odušu, fajčila cigarety a trávu a bola skoro stále v ťažkej depresii. Na každú otázku odpovedala záporom. Z môjho pohľadu dosť dôvodov na nejakú diagnózu. Možno preto som ju priťahoval ja, večný humoristický optimista. Ležali sme holí v posteli. Periny boli celé pooblievané od fernetu, dokonca aj stena bola poznačená. Nevedel som nalistovať správnu stranu v pamäti, v ktorom dni sa to stalo. Na zemi sa váľal rozbitý pohár a do priestoru reval Music Box. Prvé číslo nám trvalo asi hodinu. pokračovanie článku
Nikam som nešiel. Zavolala a prišla sama. Vierka zo Zvolena. Neveril som vlastným ušiam. „Ahoj, Klever. Som u vás v meste.“ „Vierka, do pekla, čo tu robíš?“ spýtal som sa a už som cítil, ako som v nej. „Vraciam sa z Blavy. Zaspala som vo vlaku a niekto mi ukradol doklady aj peniaze.“ „Zober si taxík, ja ho zaplatím.“ Nadiktoval som jej adresu, ale neveril som jej ani slovo. Vedel som, že niečo predo mnou skrýva. Bola vydatá, ale nemala deti. Stále chodila po celom Slovensku a niečo pred svetom hrala. Aj predo mnou. Dal som si za úlohu, že to z nej dnes dostanem. A ešte jednu vec som si sľúbil – že sa s ňou nevyspím. „Kam stále chodíš?“ spýtal som sa po prvom čísle. V bedni blikal Musix Box. „Tancovať,“ odvetila a kreslila mi prstom po hrudi trasu Ferda Mravca od margarétky až po domovské mravenisko. „Striptíz?“ „Áno.“ pokračovanie článku
Zobudil som sa s pohľadom na neotvorený balíček pánskych prezervatívov. „No krásne ráno,“ pomyslel som si, „teda večer,“ opravil som sa. Otočil som sa k ešte spiacej Lenke a uzrel jej kerku na chrbte. „No nie je to až také zlé,“ rozprával som sa ďalej sám so sebou. „Ty, ty, ty!“ pokyvkal som na kerku otcovským prstom. „Čo si mi to včera spravila?!“ Šibalo mi naozaj excelentne. pokračovanie článku
Nika odišla na tri týždne do Španielska. Týždeň na to volal Borix. Bol to môj veľmi dobrý kamarát z nášho škaredého hlavného mesta. „Keď už si ten slamený vdovec, tak prídem za tebou pokvasiť na pár dní. Budeš mať čas?“ Spýtal som sa pečienky, či môže. Neodpovedala. „Jasné, príď,“ odvetil som Borixovi do teflónu. Zrazu pečienka začala kričať: „Niééé, čo si nadobro osprostel?“ Robil som sa, že nepočujem. pokračovanie článku
Prišiel čas dať tomu tučniačikovi meno. Nečakal som, že ma bude navštevovať tak často, ináč by som to urobil už skôr. A tak som ho nazval Frank. A práve Frank mi sedel celou svojou váhou na hrudi a búšil do mňa mobilom. „Zvoní, čo to nepočuješ?“ vysielal na mňa telepaticky. Otvoril som oči. Ležal som nahý na svojej posteli. Bola tma. Vôbec som netušil, ako som sa dostal domov. Trávometer v mojej hlave ukazoval štyri dieliky z piatich, takže výlet sa ešte neskončil. Aj by som začal prosíkať, nech sa to už skončí, ale nebolo komu. Bol som vyhulený až steny praskali. V mojich žilách samozrejme a ja som mal možnosť si to detailne pozrieť na videoprojekcii, ktorá sa mihala na stene spálne. Stačilo si niečo pomyslieť a začalo sa to bez problémov okamžite premietať. A do toho vyzváňal ten mobil. Čisté šialenstvo. Frank začal byť čoraz nervóznejší. Jeho sluch musel brutálne trpieť. A tak som ho kvôli nemu zdvihol. „Prosím, tu Jimmi Hendrix,“ vyslovili moje ústa vyslobodzujúci počet slov. pokračovanie článku
„Čo tu stojíš a hľadíš tak vystrašene na tú Billu, ako bezdomovec do sudiaka?“ Otočil som sa. Vedľa mňa stál Števo s partiou. Niesli si so sebou bubienky a ako som ich poznal, tak určite aj nejaké omamné látky. Boli oblečení v roztrhaných menčestrákoch a na hlavách mali dredy. Ľudia sa po nich otáčali. Určite videli v ich vlasoch nespočetné hniezda hmyzu, baktérií a vírusov. A aj tie nohavice mali nejako ináč roztrhané ako tie, čo si oni kúpili v značkových obchodoch s oblečením. Tak nejako obyčajne a prirodzenejšie. Celá tá smotánka z námestia na nich s odporom zazerala, ale nevedeli o nich nič. Netušili, že títo ľudia nekričia, nerozčuľujú sa kvôli materiálnym veciam, pokojne prijímajú svoj osud a je im jedno, čo si kto o nich šušká za ich chrbtom. Nemali ani šancu vedieť, že sa medzi sebou nerozprávajú o tom, kto aký spravil úžasný biznis alebo kto koho dal. Ich pasívny životný postoj bol únikom z tohto sveta peňazí a chorých dogiem mamonu. pokračovanie článku
Kráčal som naším námestím. Bol obyčajný všedný pracovný deň doobeda, ale ulice boli plné, ako keby tu zavládol komunizmus. Áno, našimi pionierskymi vedúcimi tak krásne opísaný čas, keď už ľudia nemusia pracovať a peniaze strácajú svoj význam, pretože všetkého je prebytok. Asi ja jediný som zmenu spoločenskej formy nezaregistroval, pretože majiteľ bytu, v ktorom som býval, mi každý deň volal, kedy zaplatím činžu za meškajúce dva mesiace. pokračovanie článku
V bare nás už čakal Mat s Veronikou, Smajlo s Tinkou a Steve. Posledný menovaný nemal družku. Pred rokom sa rozišiel s partnerkou a odvtedy sa už na nikoho neviazal. Staral sa o svoj biznis a ten mu šiel vynikajúco. Každého pol roka nás prekvapil s novým džípom a baby sa okolo neho krútili ako pásomnice v hovne. Povrávalo sa, že predáva niečo, čo sa predávať nesmie. Šuškalo sa, že keď mu na to prídu, veľa rokov ho neuvidíme. Kratšia verzia znela, že už ho neuvidíme nikdy. Teda možno na pohrebe v truhle, ak nájdu telo. Ako jeho priateľom nám doporučovali, aby sme každé stretnutie s ním brali tak, ako keby sme ho videli naposledy, pretože ak sa telo nenájde, bude truhla zavretá. Nikto z nás sa ho na to radšej nepýtal, pretože keď sme sa z neho pokúšali niečo dostať, mlčal ako hrob. Napriek výraznému rozdielu pritekajúcich peňazí do našich vreciek, nezabudol na kamarátov z mokrej štvrte a pravidelne sa s nami stretával. Dosť som sa tomu čudoval, až kým mi to raz nevysvetlil, že my jediný sa na nikoho nehráme a sme sami sebou. Že nám nezáleží na prachoch, postavení ale hlavne sme ho nikdy nepodrazili. Vtedy som bol na seba pyšný, že nie som až taký zlý človek, ako si nahováram a prosil ho, aby o tom ešte rozprával a nešetril na čase. Ako som to vyslovil, nepovedal na túto tému už ani jednu vetu. pokračovanie článku
Život okolo mňa nabral otáčky automatickej práčky. Ja som sa dal opäť dokopy s Nikou a tá poslala do čava jeba z lesa. Mat sa rozišiel s Naďou a tá mi za to napísala túto smsku: „Vždy som Ťa mala za dobrého, ale trochu zvláštneho človeka, ale že sa v Tebe nájde toľko zla, tak to som skutočne nečakala. Ďakujem Ti, že si mi pokazil život. Zdochni!“ Nezdochol som a ani som jej neodpísal. Zdochnúť by som aj chcel, veď to o mne vedelo veľa ľudí, ale nedarilo sa. Aj odpísať som jej chcel, ale nevedel som čo. Dúfal som však, že jej to pán Čas vysvetlí. Nevedel som ani, čo jej Mat natáral, ale chápal som, že človek sa musí o niekoho oprieť a tak sa na mňa pri rozchode určite vyhovoril. Len som sa stále pýtal, o koho sa opriem ja. A aby toho nebolo málo, Mat začal chodiť s ‚nenásytnou‘ Veronikou. V to ráno odo mňa vyžobral jej číslo, že on sa jej za nás oboch taktne ospravedlní. No a potom sa mi ozval, že spolu začali chodiť. Skoro som zjedol obuvák aj so skriňou plnou naftalínu. Predstavoval som si ho, ako sa jej celý čas omlúval minimálne štyri krát po dvadsať minút so svojim penisom. pokračovanie článku
Stretli sme sa v jednom bare kúsok od môjho bytu. Mala na sebe vysoké čižmičky v ktorých sa strácali moderné obtiahnuté džíny. Jej riťka v tých rifliach vyzerala ako pečiatka na dvojbodku. Z hlbokého výstrihu jej žmurkali opálené trojky, na jedno dieťa až moc pevného skupenstva. Za tých pár nocí, čo sme spolu strávili, som sa snažil nájsť zostatky po chirurgovej ruke, ale neobjavil som nič. Voňala neuveriteľne krásne, typoval som nejaký Dolce & Gabbana. Niekedy som mal pocit, že sa pri nej strácam. Ako keby sa celý bar kukal iba na ňu a ja som bol nejaký hopko, ktorý jej otvoril dvere na aute, aby mohla kráľovsky vystúpiť, ale celý omámený jej krásou sa omylom motkal popri nej ďalej. „Prečo sa takto podceňuješ?“ spýtalo sa ma moje podvedomie, ktoré bolo akurát hore. „Ona je síce peknučká ako laň na lúke keď sa brieždi, ale v hlave ma bublinu, ktorá jej nikdy nedovolí dotknúť sa dna. A ty to dobre vieš, tak s tým okamžite prestaň!“ snažilo sa mi dokonca tvrdo poradiť. „Dobre, dobre, už sa mi do toho nestaraj!“ odsekol som mu úsečne a vystrel som si chrbát, aby som kráčal vedľa Veroniky dôstojnejšie. pokračovanie článku
Zavolal som Matovi. Bol to skutočný realista. Len ten ma mohol vyliečiť. „Poď na pivo. Musím sa vykecať.“ „Aléé, veľký Klever potrebuje pomoc? Hmhm, to sa muselo niečo stať,“ polemizoval Mat. „Trošku som sa chytil s mamou,“ pokúšal som sa zatajiť začiatok tretej svetovej vojny. „Áááá, niekto bol opäť porelaxovať na rodinnej oslave,“ nedal mi pokoja. „Okej, tak sa môžeme stretnúť za pol hoďky v Tauruse. Aj ja mám niečo v batohu.“ „Dúfam, že zasa nechceš riešiť svoju sexuálnu evolúciu?“ spýtal som sa zvedavo. „Nie, nie...,“ habkal Mat. „Aha, takže áno. No dobre, tak za pol hodiny tam.“ Mat mal priateľku Naďu. Chodili spolu už dva roky a človek by povedal, že je všetko v najlepšom poriadku. Ale nebolo. V Matovi proste driemal čert. Vlastne nespal, on bol viac než aktívny. Mal rád všetky ženy na svete, teda hlavne tie, ktoré skončili u neho v posteli. Naďa však o ničom nevedela. Vlastne to je jasné, ináč by ste ju všetci mali za dvojročnú hlupaňu. Keď sme sa mu pokúšali dohovárať, nech sa s ňou radšej rozíde a potom si môže kráčať svetom ako Gigolo, iba odpovedal: „A kde by som našiel takú ženu ako je Naďka? Varí, perie, stará sa o domácnosť... Hádam si nebudem teraz hľadať druhú, aby som si ju zasa od začiatku vychovával a všetko učil?!“ pokračovanie článku
Volal mi brat. Vraj či som nezabudol, že mama má zajtra sviatok. „Kdežééé Peťo,“ odpovedal som vehementne, „na mamine meniny ja nikdy nezabúdam.“ „Klever, mama má zajtra štyridsať deväť rokov.“ „Veď ja viem, len som žartoval.“ Bol ticho. Vedel, že pamäť mám dobrú, ale ako pripomienkovač dôležitých dátumov by som sa neuživil. „No dobre, zabudol som ako vždy. Mám si na udobrenie odrezať ucho?“ „Nemusíš, stačí keď prídeš na čas. Dali sme to na štvrtú,“ upozorňoval ma brat. „Okej, prídem presne na piatu,“ odvetil som. „Dobre, tak zajtra o šiestej, “ ukončil brat tému časového začiatku rodinnej oslavy. pokračovanie článku
Zobudili ma policajti. Vraj nech nepohoršujem okolie. Slnko už bolo za polovicou svojej každodennej púte, mohlo byť okolo druhej až štvrtej poobede. „Vstávajte občan!“ kričal na mňa nejaký tieň z okienka policajného auta. „Čo... čo je?“ snažil som sa zareagovať „Bol som na turistickej túre a zdriemol som si tu. Nohy ma už nevládali niesť...“ „Mám dojem, že aj močový mechúr to už nevládal uniesť, čo?“ spýtal sa ma s pohŕdavým úškrnkom fízel. Sklonil som hlavu a zbadal fľak na mojich nohaviciach. Pošťal som sa. „Asi ma ocikal potulný psík pán seržant. Však v sebe nájdete súcit a zaveziete ma domov? Máte nás za naše dane chrániť a zároveň nám aj pomáhať. Vidím vo vašich očiach, že nepoviete nie,“ povedal som prosebne. Okienko na aute sa v tichosti zavrelo a motorizovaná hliadka pomaličky odišla. pokračovanie článku
Keď zavreli náš bar, pohli sme sa k najbližšej diskotéke. Tam ešte nalievali. Smajla nechceli pustiť dnu. Ani sa nečudujem, ledva na tých svojich špajdličkách stál. To by ani tak nevadilo, veď ani ja som nechodil ako inštruktor letušiek, ale na rozdiel od neho som bol aspoň oblečený ako človek. Smajlo vyzeral, ako keby ho naháňala svorka psov. Teda nielen naháňala, ale ho aj chytila, dotrhala, zjedla a vyvracala. Zobral som mu taxík a šoférovi poriadne dohovoril do duše, že mi ručí životom svojej domácej mačky za to, že sa tento chlap dostane čo najskôr do svojej postele. Gúľal na mňa očami, ako keby vedel iba po maďarsky. Zošúverená bankovka mu zrazu vrátila rozum a začal profesionálne sľubovať, že sa nemusím obávať. Táto neuveriteľná ľudskosť mi naplnila dušu zlobou. „Taký krásny čin! Čo človek v tejto dobe neurobí bez peňazí?“ Začal som sa chvíľu pohrávať s myšlienkou, že toho taxikára vytiahnem za tú jeho bradu cez pootvorené okienko von a odkopnem ho rovno na Mesiac, ale nakoniec som prišiel na to, že by som tam musel vykopať všetkých taxikárov a jediný kto by Smajla musel zaviesť domov by som bol nakoniec ja. A pri mojom životnom šťastí by ma určite chytili opitého za volantom pangle. Pre tých už ale nebolo na mesiačiku miesta a tak som sa len na pána šoféra pekne usmial a odtrúbil mu na odchod. pokračovanie článku
„Dobrý deň, tu je Klever. Prosím vás, môžete mi dať Smajla?“ „Ahoj Klever. Prídete zasa o tri dni, ako minulý týždeň?“ spýtala sa Smajlova mamina. „Nie, nie, to určite nie. Trošku sme vtedy oslavovali, ale dnes to nepreženieme, sľubujem,“ zaklamal som. Vedel som, že nemôžem tvrdiť niečo, čo sám neviem. Ale tvrdil som... „Ak to preženiete, donesieš Maja aspoň domov? Neviem či sa ti minule pochválil, ale prišiel až večer. Spal na boku paneláka, vedľa smetiaka.“ „Keď sme sa lúčili, nebol až taký opitý. Spadol na zem iba raz.“ „Klever, nehnevaj ma. Viem, že nie si zlý chlapec a preto ťa má rada. Ja len dúfam, že vás toto rozbúrené pubertálne obdobie prejde čo najskôr. Majóóó? Volá Klever...“ To bolo zaujímavé, všetci ma mali radi, len ja som mal pocit, že som na tomto svete sám a všemocne prebytočný. „Keď zomriem, určite ma zakopú mimo cintorína. Teda aspoň dúfam, že tomu tak bude,“ pomyslel som si. pokračovanie článku
Vstal som ešte za tmy. Došuchtal som sa k oknu a sadol si na parapetnú dosku. Bola mi zima. Na tele aj na duši. Cez žalúzie som pozoroval tých anonymných susedov, ako sadajú do svojich krvopotne vydretých moderných áut a ponáhľajú sa muklovať pravdepodobne na ďalší najnovší typ auta, ktorý včera večer videli v televíznej reklame. A potom na nový a zasa nový a takto do nekonečna, až kým na smrteľnej posteli nezistia, že si na onen svet nemôžu so sebou zobrať nič. Potom budú trasúcimi stareckými perami prosiť, aby sa ešte mohli na chvíľku vrátiť do života v plnej sile. Žeby sa chceli ešte prejsť lesom, pohladkať nejaký ten strom, ovoňať kvitnúcu rastlinku alebo si zatancovať bosý na lúke. Striaslo ma za nich a v duši som plakal. Ronil som imaginárne slzy, pretože všetci okolo mňa si nahovárali, že víťazia. Hnali sa ako šialení, kto z nich prví pretrhne cieľovú pásku. Ten tenký prúžok, ktorý existoval len v ich gebuliach. Míňali sa cieľa. Bežali do priepastí, pieskových dún, do utrpenia a krutého sebaklamu. pokračovanie článku
Tí tučniačikovia mali modré pery. Nespievali žiadne super chytľavé reklamné refrény na nemecké jogurty. Z papuliek im vytekala nafta. Už si nikdy nebudú v návale lásky dávať zobáčikmi zamilované ťuk ťuky. Triasli sa od bolesti. Boh im nedal toľko rozumu, aby si vedeli vysvetliť, prečo toľko trpia. Veď sa len pred nedávnom narodili, hrali sa so svojimi rodičmi v mori, šantili a kráčali so slniečkom vo svojich zvieracích dušičkách tak, ako im to príroda napísala do vienka. A teraz umierali. Strašne a bolestivo. pokračovanie článku
Ľudia majú neuveriteľnú schopnosť pripísať všetko, čo bolo napísané autorovi, že to na vlastnej koži aj sám prežil. Prehliadajú schopnosť vnímania, pozorovania sveta a pretransformovania ho do viet s úmyslom pomôcť druhým. Ale na druhej strane sa mi dobre zaspáva s pomyslením, že ostatok sveta na mňa myslí. Cudzí ľudia o mne vedia všetko, teda aj to, čo neviem ani ja sám. Ďakujem im teda za ich všemocnú starostlivosť! Buďte všetci šťastní, prajem Vám to z celého môjho srdca. Hirax
hiraxhirax.sk
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
