Matne si pamätám, ako spolužiak Domino neustále spomínal, že k nim príde rodina z Ameriky. Tešil sa, ako to len Domino vedel, že mu donesú platňu. Hocijakú, veď o ňu poprosil. Stalo sa, no Domino bol potom sklamaný, „vraj mu priniesli nejakú trápnu neznámu speváčku“. Odložil ju bokom. Až po čase si uvedomil, že je to Madonna, ktorá už bola v tom čase za oceánom populárna ako krovky. To len k revolučnej bedači sa cez hradby studenej vojny nedostala kultúra okolitého západného sveta.
Ďalši spolužiak Maroš zvykol machrovať. Len aby sa blysol, stávalo sa, že často vytresol niečo skôr, ako si to premyslel. Tak raz sľúbil Dominovi, že „nie je problém, aby ti moji bracháči požičali elpéčko Deep Purple“. Šli sme teda po škole k Zvedelovcom. Ja ako pozorovateľ, Maroš ako sľubotechna, Domino ako nadržaný mopslík na „asfalt“ (aj tak sme nazývali elpéčka). Mali sme zostať čakať dolu pod schodmi. Maroš zazvonil, z dverí vyšiel Ďuro, mladší z legendárnej dvojice bratov. Na sebe mal oblečenú bielu freestylovú hipisácku košeľu s oblúkovitým strihom po bokoch a vykasanú na rifliach. Svetlohnedé, mierne vlnité vlasy mal na naše detské pomery „kurevsky“ dlhé, veď mu padali cez plecia niekde až na prsia! Ako Maroš niečo koktal, došlo mi, že to nebude taká hladká záležitosť, ako ju po ceste domov pri kopaní do kamienkov opisoval. Keď skončil, Ďuro mĺkvo obrátil pohľad smerom dolu na Domina. Šiel z neho neskutočný rešpekt. Potom sa ho prísnym tónom spýtal:
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu