Už ako ôsmak som sa plazil s vedrom akýchsi hnojivových guľôčok po poliach priekopského JRD a sypal ich gumenou rukavicou pod kapustu. Slnko pieklo ako vo vyhni, takže keď babky konečne vyhlásili pauzu, vypil som jedinú fľašu vody, čo som mal, na rekordný ex. Medzi družstevníčkami som sa hanbil, nikomu som nepovedal, že už nemám vodu. O jednej poobede, keď žiara z kotúča nad nami bila do našich hláv, nastal konečne čas na obed. Niekto sa spýtal, „kto chce vodu, že ju idú nabrať do najbližšej budovy“. Vysilený som zdvihol ruku. Nikdy v živote mi štyridsať minút, ktoré prešli, kým ju doniesli, nepripadalo ako večnosť. Prvýkrát som si uvedomil, čo je to mať obrovský smäd, a pochopil som dôležitosť pre mňa doteraz „obyčajnej“ vody. Až keď som začal cestovať svetom, došlo mi, že Slovensko má nesmierne veľa vody úžasnej chuti, kým v množstve miest planéty som si ju musel kupovať vo fľašiach, pretože z kohútika tiekla nepitná brečka. Pamätám sa, ako ma v indickom Bombaji začal Whisky zo Slobodnej Európy biť po rukách, „nech si v tej vode tečúcej z podivného vodovodu neumývam ani zuby, či mi nešibe!?!“ Pozeral som sa na neho s kefkou v rukách ako puk. Myslel to smrteľne vážne.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu