Pre niečo sme, akí sme

Autor: Pavel Baričák | 21.10.2015 o 9:58 | Karma článku: 7,15 | Prečítané:  2817x

– Skúšala som sama doma cez meditáciu zharmonizovať otca, ale nebolo to úplne ono. Skoro nič si z detstva nepamätám. Tak som šla na odblok. Pali, ten chalan zo mňa vytiahol veci, na ktoré som dávno zabudla. 

Ja som si dokonca spomenula, ako som ako trojročná bola v noci sama v izbe a počúvala hrozný buchot, keď otec bil mamu a kričal na ňu: „Zabijem ťa, ty sviňa!“ Alebo ako brat sedel na schodoch, aby ju utekal brániť, keby bolo najhoršie. Niekedy aj celú noc... Zrazu mi dáva zmysel, prečo mám celý život strach z mužov a stále čakám, že niečo niekde veľmi buchne. O láske som si dlho myslela, že je to iba sex. Preto keď si mi hovorieval: „Povedz to s láskou“, nikdy som nevedela, ako to myslíš. Netušila som, čo je to tá láska, a tak som vždy všetko hovorila buď so strachom, alebo povýšenecky.

 – Je veľa metód, ako sa dajú tieto dôležité životné momenty vytiahnuť z podvedomia. Zdanlivá bolestivá maličkosť z detstva môže v sebe skrývať celé životy, ktoré sa neustále budú hlásiť o vyliečenie. No každý človek musí na svoje choroby dozrieť... – odvetil som jej.

– Vieš, aký mám pocit? Odpútavam sa od svojich rodičov... Hm, aby to nevyznelo nepekne... Vysvetlím. Pri otcovi už necítim žiaden strach, pri mame zlosť. Milujem ich obidvoch takých, akí sú, a môj život je už len v mojich rukách.

Pritom oni sa nezmenili. Je úžasné, keď človek začne na sebe pracovať a odrazu zbiera ovocie svojho úsilia vďaka tomu, ako sa menia jeho pocity. 

– Presne tak, tí druhí nám iba signalizujú, čo sme zatiaľ nestihli spracovať.

S našou bolesťou nemajú nič spoločné. Iba pichli, aby hnis mohol vytiecť. Prišli ako liečitelia. Preto návrat k Sebe, sebapremena. Je to zbavenie sa bremena našich strachov.

– Fantastické! Život je úžasne vymyslený, dokonalý a nádherný. Všetci tí „ubližujúci“ vlastne len pomáhajú. Trocha v tom teraz lietam... Je to očistná cesta k láske. Mal si niekedy pocit, akoby si od šťastia zvnútra plakal?

– Mal. Dobre si tieto stavy zapamätaj. Sú to veľmi potrebné adresy, ktoré sa ti zídu, keď sa raz budeš opäť šplhať nahor. Vieš, cestou na vrchol sa vždy ide raz hore, potom sa chvíľu klesá, aby zas znova prišlo stúpanie. 

Kým dorazíš na samý vrch, bude tých poklesov na stovky. V čase pádu otvor batoh a vyber si z neho chlieb s maslom. Áno, je to tá spomínaná adresa predchádzajúceho svetla, pocit, keď si zvnútra plakala od šťastia.

Toľko jeden môj dialóg so Simonou Martišovou, prekrásne prebudenou a múdrou dušou, ktorá nepolemizuje, ale dáva veci do praxe. 

Sme tu, aby sme spoznali na sebe princípy odovzdávania, odlesky svojich rodičov, následky ich správania, vlnobitia krízových situácií. Pamätám si, že moja mamina bývala vcelku dosť splašená. V sebaklame, že najdôležitejšie je, aby sme boli s bratom najedení, čistí a umytí, sa dostávala pod tlak, ktorý si sama vytvorila, a tak sa stále niekam náhlila, nestíhala, zabúdala. A my sme boli samozrejme súčasťou tohto víru. Raz, keď sme išli diaľkovým autobusom z Ostravy za starkou do Prievidze, vodič ohlásil desaťminútovú prestávku. To už sa mama dvíhala, vraj ide kúpiť niečo na jedenie. Okamžite ma premkli obavy, že sa nestihne vrátiť a ja zostanem v autobuse sám, prídem o mamičku a budem sa rútiť do veľkého neznáma. 

Mama pre mňa stelesňovala jediný ostrov lásky, to je jasné. Keby predtým nikdy nemeškala, nebol by vo mne tento strach. No ona meškala vždy. A ja som jej v duchu vysielal: „Mamička milovaná, ja nechcem jesť ani netúžim po tej červenej malinovke v igelitovom vrecku (jeden z výdobytkov socializmu, ktorý nevymysleli „soudruzi z NDR“). Ja chcem teba. Potrebujem, aby si sedela vedľa mňa a držala ma za ruku. Bojím sa, že to nestihneš.“

Mama však vyrazila za „nevyhnutným“ nákupom. Desať minút ušlo ako voda, vodič naštartoval, mamy nikde. Zovrelo mi hrdlo, brucho i dušu. S plačom som šoférovi habkal, aby počkal na moju mamičku. Pokojne mi odpovedal, že samozrejme, veď registruje, že sa ešte nevrátila. Celý autobus pozeral asi tri minúty na malého chlapčeka, ako usedavo plače na prednom sedadle a vyzerá cez špinavé okno svoj „ostrov“. Mamina, ako inak, prišla a hodila na všetkých divadelný úsmev „veď sa nič nestalo prepáčte, tie minútky doženieme“. Ak nerozumiete, kam mierim a ste prívržencami výchovy „nech si mladý zvyká“, tak vám budem oponovať, lebo toto sú dôležité zlomové okamihy pre ďalšie roky novej ľudskej bytosti.

A tak som tú splašenosť „zdedil“ aj ja. Všetko som robil rýchlo, bezhlavo, neuvážene. Veľakrát som skôr konal, ako premýšľal. Keď som mal dvadsať rokov, spájkoval som v skúšobni káble, nedočkavý, kedy už začneme s kapelou skúšať. Bol som celý spotený, špinavý od tých káblov, náhlil som sa a o to viac sa mi nedarilo. A kým som sa ja tam chaoticky pokúšal o nemožné, druhý gitarista Ivan sedel pohodlne rozvalený v starom kresle, s pokojom mnícha fajčil cigaretu a pozoroval ma. Po chvíli vyhlásil:

– Hirax, ty si fest zbrklý.

Akoby do mňa zapichol kopiju, čo ešte znásobil miechom. Cítil som sa urazený. Čo urazený? Ponížený! Ach, ako to bolelo. Áno, bolelo to, lebo to bola čistá pravda. V takejto forme ju nechce prijať žiadna ubolená duša. Vlastne aj to, že som vtedy lietal okolo kapely hlavne ja a robil všetko za všetkých, len dokazovalo, že som v sebe vyživoval model vinníka. Lásku a pozornosť druhých si takto nikdy nezískate. Zožnete akurát ponižovanie a hanu. Vydali ste sa totiž tŕnistou cestou konania nadpráce za iných.

Keď sme boli s bratom ešte malí, šli sme na dovolenku do Bulharska. Šlo sa z Brna, kde sme mali presadnúť do zájazdového autobusu. Dorazili sme tam doobeda, mama si preverila, kam autobus príde. Potom nám s bratom nakúpila osemsmerovky, aby sme sa tých pár hodín do odjazdu mali čím zabaviť. Keď prišiel čas, postavili sme sa na miesto a čakali. No autobus nechodil. Pätnásť minút pred odchodom mama konečne zistila, že sme na nesprávnej autobusovej stanici, a tak sme s vyplazenými jazykmi a s nie dvakrát ľahkou batožinou bežali cez pol Brna, aby sme to stihli! Našťastie nás počkali. Hm, kto by to bol povedal, že budem celý život všade meškať a zároveň sa báť, že nestihnem?

Raz sme išli nakupovať do supermarketu a pozoroval som Ivku, ako dáva Sárku do vozíka, ktorý ešte nestál. Kolieska sa mu stále hýbali a ona sa snažila v rýchlosti trafiť dcérine nožičky do určených výsekov vo vozíku. Samozrejme, neobišlo sa to bez nervozity a vystupňovaného napätia. Akoby som videl svoju mamu a v tom košíku seba. To viete, synovia si zväčša berú za ženy svoje mamy a dcéry svojich otcov. Ale o tom nemusíte čítať, veď to máte doma...

Kamarátka je učiteľka na strednej. Keď sme sa bavili na túto tému, povedala mi: „Ak je nejaký žiak drzý a papuľnatý, väčšinou na rodičovskom zistím, že jeho otec je navlas rovnaký. Syn je iba jeho kópiou. Už viem, že hocijako sa budem rodičovi snažiť vysvetliť správanie jeho syna, nepochopí to. Väčšinou sa mi dostane odvrknutia: ‚Čo je na tom zlého? Veď je to normálne!‘ Tam sa to aj skončí.

Veru tak, ťažko sa dorozumieť s ľuďmi, ktorí nehovoria rovnakým jazykom. 

Boli sme s rodinkou na opekačke u kamaráta. Jeho sused staval práve v tom čase dom. Pohlavné orgány z tej stavby lietali len taký fikot: „Do piče,podaj mi kladivo! Ty kokot neohrabaný, chceš ma prizabiť?!? Jebe ti?!?“ Nasadiť slovný filter im nenapadlo nielen kvôli nám dospelým, ale ani s ohľadom na kopec malých detí, ktoré sa hrali hneď vedľa nich vo dvore. Stál som tam s naším hostiteľom, ktorý len pokrčil plecami: „Sú to burani. Pozri, hento je tatko, tamten jeho syn a obaja sú rovnakí nevychovanci. Už sme im aj dohovárali, aby sa aspoň v prítomnosti detí krotili, ale nič.“

Detstvo je pre človeka najdôležitejšie obdobie. Vtedy sa betónujú životné základy podľa plánov, ktoré vlastní Duch každej bytosti a nesie si ich od Boha. Spomínam si, že keď som chodil na prvom stupni základnej školy na obedy a niečo mi nechutilo, nedostal by to jedlo do mňa nik, ani keby ma priviazal. A tak ma najväčšia komunistka v škole nechávala sedieť pri stole samého, až kým nezavreli jedáleň. Pozeral som hodinu do paradajkovej polievky a počúval jej moralizovanie, že jedlo sa vyhadzovať nebude, že naši bratia v Mongolsku nemajú čo jesť a treba si ho vážiť. Ja som sa s ňou nechcel hádať. Aj naše deti učím, že jedlo je vzácne a nevyhadzuje sa. Iba som nechcel zjesť to, čo mi nechutilo. Preto rozumiem svojim deťom, keď sa ich vnútorné nastavenie niečomu vzpiera. Nenútim ich, nerád sa hádam s Bohom. Keď Sárka odíde od stola s jedným krúžkom uhorky v žalúdku, je to jej rozhodnutie. Každé dieťa má mocné Ja a čím viac sa ho budeme pokúšať zlomiť, tým dlhšie sa bude neskôr hľadať.

Pre niečo sme, akí sme. Ja som napríklad v detstve hrával hádzanú, a tak je mi vlastná silná predvídavosť a kladiem veľký dôraz na kolektív. Zhrňte svoje vlastnosti, kladné i záporné, a začne sa vám pred očami skladať skladačka. Ak chcete zvíťaziť nad nejakým neduhom, niečo zo seba vyplieť či niečo chýbajúce dosadiť, snažte sa pochopiť, odkiaľ sa to vzalo, od koho ste mohli skopírovať tento nevyhovujúci softvér, pri akej príležitosti sa to začalo. Racionalizácia je jeden z princípov riešenia problému. 

Napríklad ja som musel byť v nejakom živote asi Indiánom, lebo strašne rád rozkurujem oheň. Dokážem sa doň pozerať aj štvrťhodinu, a tiež milujem, keď zapálim dobre vyčistenú, šikovne nachystanú piecku. Je to tá istá energia, ako keď zapálim srdcia poslucháčov na svojich prednáškach. Vatra, ktorá neskôr horí obojstranne.

Ale rovnako som musel aj kedysi uhorieť, lebo keď idem po polnoci spať a ešte naložím do piecky, mám strach, že „čo keď sa nám chytí obývačka a celá naša rodina umrie, lebo sa zadusíme či zhoríme“. A z podobného dôvodu zrejme nemôžem dopozerať českú veselohru Vrchní, prchni!. Jednoducho som musel byť niekedy veľkým podvodníkom, lebo keď vidím českého herca Abrháma, ako v prestrojení za falošného čašníka vyberá peniaze od hostí, musím prepnúť na iný kanál, lebo je vo mne neúnosné napätie a strach. 

Ak ste boli s deťmi v divadle a prežívali ste hru väčšmi ako ony, teda ste omnoho viac tlieskali a smiali sa, skrátka vás celé podujatie totálne pohltilo, je to len znakom, ako veľmi ste zanedbali svoje vnútorné dieťa. Ste nenaplnení dospelí, ktorí si túžia užiť dodatočne detstvo. Tak to zo seba pustite, a ak máte malé deti, splyňte s nimi. Váľajte sa s nimi po koberci, naháňajte sa s nimi, schovávajte za závesy, stavajte kocky, vláčik, pyramídy, bunkre, lode, ich aj seba. 

Neutekajte pred svojím osudom, pretože to, čo je za vami a čo pred vami, nie je nič v porovnaní s tým, čo je vo vás. A v každom je presne to, čo z neho chce mať Boh. Tak to objavte a potom to poľahky nájdu aj vaše deti vo svojich vnútrach. Buďte hravými kúzelníkmi a aj vaše deti vstúpia do svojej doby ako všemocní čarodeji a magické divy. Pochopte sa, dajte sebe seba a potom takého čistého darujte deťom. Ak je forma dobrá, vydarí sa aj koláč.

 Paľko von Šlabikárko trojko

 

„Tato, a ty si ako vedel, že som tvoj, keď som bol v maminom bruchu?“

 „Mami, ja sa budem s tebou tuľkať, aj keď budem veľká a dospelá. Vždy sa budeme tuľkať.“

 

HIRAX Shop (s možnosťou podpisu či venovania)
MARTINUS

 

Prednášky:

21. 10. 2015 (streda), 19.06, Bratislava, DK Vajnorská

22. 10. 2015 (štvrtok), 18.18, Ivanka pri Bratislave, Inspiro - park oddychu, Nádražná 36

24. 10. 2015 (sobota), 9.01 - 10.33, Bratislava, Hotel Bratislava, festival špecializovaný na vzťahy 

28. 10. 2015 (streda), 18.05, Čadca, Dom kultúry, Estrádna sála

29. 10.2015 (štvrtok), 18.06, Liptovský Mikuláš, Koncertná sála je na Tranovského ul. č. 4. (ulička z pešej zóny ku galérii P. M. Bohúňa. Je to v budove evanjelického cirkevného domu (bývalé kultúrne stredisko)). 

04. 11. 2015 (streda), 18.01, Nitra, Kongresové centrum Agroinštitút, na sídlisku Chrenová veľa výstaviska Agrokomplex

05. 11. 2015 (štvrtok), 18.03, Lučenec, Divadlo B. S. Timravy. 

07. 11. 2015 (sobota), Bratislava, Bibliotéka 2015 - budem na veľtrhu iba jeden deň. Čas prednášky upresním.

11. 11. 2015 (streda), 18.03, Martin, kino Moskva, Veľký martinský krst. Hostia: Ďuri Hnilica, Ján Marton a ďalší. 

13. 11. 2015 (piatok), Košice, festival Harmónia. 16.33 - 18.08. Hotel Centrum/Dom Techniky (hotel sa nachádza v blízkosti OC Aupark a centra mesta, na sídlisku Juh), Južná trieda 2/A, 040 01 Košice

18. 11. 2015 (streda), 19.09, Praha, Divadlo na Lávce

19. 11. 2015 (štvrtok), 18.31, Brno, Cafe Práh

25. 11. 2015 (streda), 17.07, Malacky, Kultúrny domeček.Predpredaj už beží v priestoroch prednášky.

01. 12. 2015 (utorok), 18.03, Košice, Historická radnica. 

02. 12. 2015 (streda), 11.01, Prešov, Pedagogická fakulta, vstup iba pre študentov 

02. 12. 2015 (streda), 18.06, Prešov, kino Scala

16. 12. 2015 (streda), 18.02, Púchov, Mestské divadlo

17. 12. 2015 (štvrtok), 18.03, Ružomberok, Synagóga

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?