Benevolentná výchova

Autor: Pavel Baričák | 24.9.2015 o 9:58 | Karma článku: 9,68 | Prečítané:  3076x

Strávil som na Fidži týždeň. Keď cestujete, stretnete obrovské množstvo rôznorodých ľudí. A práve na jednom ostrove som mal česť pobudnúť nejaký čas aj s jednou rakúskou mamičkou, ktorá cestovala po svete so svojím synom.

Mohol mať okolo osem rokov. Praktizovala na ňom typickú benevolentnú výchovu, aj keď ona to volala „voľnou, láskavou výchovou“. Dokonca ho nedala ani do školy, vraj ho učí sama. Nikdy som ich učiť sa spolu nevidel, asi mali vtedy prázdniny.
Viete, ako sa ten chlapec správal? Ako jeden rozmaznaný „fracek“, ktorý občas plačom, inokedy zúrivými scénkami manipuloval mamou, aby dosiahol, čo si zaumienil. A ona ho raz bila po riti ako besná, inokedy sa s ním láskyplne túlila. Keď som ich tak pozoroval, hovoril som si, že ak budem mať niekedy deti, tak by som bol nerád, keby som sa dopracoval k niečomu podobnému. Čo sa týka výchovy i jej následkov na dieťati.
Benevolentní rodičia chcú, aby boli ich deti šťastné. No ak im budú dávať iba lásku bez určovania hraníc, nedosiahnu ani ich šťastie, ani sami nebudú spokojní s výchovou. Nezametajte deťom cestičku, neodstraňujte im prekážky z cesty, ani jeden z vás tým nič nezíska. Iba dieťa učíte, že preň urobíte všetko, hoci aj s vyplazeným jazykom a vyčerpaní na doraz. Buďte si istí, že ak tak nebudete konať zo svojej harmónie, zneužije to. 
V jeho pamäti bude svietiť veľký nápis: „Stačí iba zapískať a pribehne!“
Takmer každý rodič si tým musí prejsť, aby získal skúsenosť, že ak dieťaťu všetko dovolí, bude si na neho otvárať ústa čoraz častejšie a pokojne ho vo vypätej situácii aj udrie. Zakazujte dieťaťu niečo polovičato a bude sa búriť o to viac. Podľahnite a bude vás mať za slabocha, lebo si uvedomí, že s vami môže mávať, koľko sa mu zažiada. Ako benevolentný rodič musíte jednoducho sprísnieť a naučiť sa hovoriť „nie“ s najväčším pokojom, aký dokážete v sebe vyprodukovať, a stáť si potom za svojím.
V osemnástich mesiacoch si dieťa začne uvedomovať vlastnú vôľu a pomaličky ju uplatňovať. Oťuká si terén, a ak sa rodič rýchlo nespamätá a nezmení prístup, dieťa postupne zistí, že ak bude trucovať, nariekať, zúriť, predvedie divadlo, dosiahne, čo chce. Rovnako tak aj tiché ignorovanie rodičov nie je nič iné ako pasívna kontrola nad situáciou.
Zhovievavosťou budete hasiť jeden požiar za druhým a skončí sa to tak, že dieťa sa k vám bude správať, ako keby ste boli otroci, ktorí mu majú slúžiť. Ak sa v spomínanom období, keď má dieťa okolo roka a pol, nezmeníte na rodiča s prirodzenou autoritou, počkajte, čo nastane za výbuch, keď bude mať trinásť, pätnásť rokov a začnú s ním hádzať hormóny.
Pamätám si na jednu situáciu zo svojho detstva. Prišla k nám na návštevu krstná mama. Nechodila často, lebo bývala v Prievidzi. Sedeli sme s bratom v obývačke a pozerali nejaký film. Iba sme na mamu občas zakričali do kuchyne: „Mamííí, prosím ťa, dones nám šťavu.“ „Šťavou“ sme volali vodu so sirupom značky Oranž, ktorý sa za socializmu dal ako jediný piť. A mama nacupkala a nosila nám plné poháre. Krstná to tak hodinku pozorovala a potom to ako profesionálna učiteľka nevydržala a pevne i vecne vyslovila: „Chlapci, a vy máte choré nohy, že si po tú vodu neviete ísť sami? Mama varí obed a ešte vám musí nosiť šťavu? Nie je vám to trápne?“
Čušali sme ako peny. Mal som dojem, že aj mama sa hanbí, lebo na to za tie roky neprišla sama. Najprv sme si v duchu vraveli: „Čo sa táto stará do nášho systému?!“ Jasné, veď sa nám snažila nabúrať náš komfort. Ale keďže sme boli obaja vnímaví chlapci, pochopili sme, že má pravdu a že vlastne zneužívame iného človeka, čo nemá s úctou k nemu nič spoločné. Po odchode krstnej sme na zasadaní rodinnej rady prijali pravidlo, že odteraz si bude každý chodiť po pitie a jedlo do kuchyne sám a nebude tým nikoho obťažovať. V špecifických prípadoch sa môže pokúsiť o výnimku, ale ak nebude oslovený súhlasiť, nemá právo mu nič rozkazovať ani neskôr vyčítať.
Mama zažila autoritatívne detstvo bez lásky, plné povinností, tvrdej práce na poli a večerného učenia pri sviečke. Je ročník 1941, takže sa niet čomu čudovať, že na prvom mieste bolo vtedy hospodárstvo (uživiť sa) až potom škola. A láska? Zabudnite. A tak sa z tohto extrému prehupla do „láskavej“ výchovy. Musím ju však pochváliť, lebo sa nám snažila stanoviť aj hranice, žiaľ, na dvoch chlapcov jednoducho často nestačila. Teda hlavne na mňa. Dokonca posledný rok pred dovŕšením mojej osemnástky už nevedela, čo so mnou, a tak z jej úst často padalo slovo „polepšovňa“. Modlil som sa, nech už som „dospelý“. Skutočne. Miňo bol ako prvorodený oveľa zodpovednejší, poslušnejší a aj múdrejší. Navyše, mama nám väčšinou tie hranice určovala v emocionálnom vypätí, takže veľakrát sa jej snaha míňala účinkom, krik ani kladenie podmienok jednoducho nezaberali. Prípadne naplnenie jej žiadosti trvalo dlhšie, ako keby na to išla pokojne, neústupne a s použitím prirodzenej sily.
Pamätám si, že keď som ako sedemnásťročný niečo vyviedol, na ceste domov som si prial, aby mama radšej vytiahla remeň a nasekala mi na zadok, akoby mi mala dohovárať. Už ma to totiž až tak nebolelo a pri trestaní som skôr len teatrálne zavýjal, nech mama nadobudne dojem, že bitka je niečo platná. Nemal som však rád, keď mi dávala hodinový diktát. Facka trvá kratšie a škody sú minimálne, no dobre mierené slová sa zaryjú do srdca a pôsobia. A stačí ich pár...
Deti, ktoré vzídu z prostredia, kde panovala prílišná zhovievavosť, ustavične bojujú s rodičmi aj so súrodencami. Je to ring voľný, kde neexistujú žiadne pravidlá, a tak všetci kričia, kopú, plačú, len aby sa vzápätí mojkali. Celé roky budú konať v strese, neisto, naplnení obavami. Je to dlhodobá existencia na hrane, keďže oscilujú medzi krikom a dobrotou. Bez zákonov nastáva anarchia. Viete, akú to má zotrvačnosť? Raz som strávil štyri dni na lodi. Keď som vystúpil na breh, celý jeden deň sa mi zem pod nohami jemne kývala. Za ako dlho odznejú následky nevhodnej, dvadsať rokov trvajúcej výchovy? To závisí od sily prebudenia a sebadisciplíny konkrétnej duše.
Dieťa si vytvára životné „mantry“, podľa ktorých bude žiť. „Len vtedy niečo v živote dosiahnem, keď budem ovládať a kontrolovať iných a ostatní mi budú slúžiť.“ Takéto dieťa sa bude pokúšať šikanovať nielen rodičov a vedome si klásť nové a nové podmienky, až kým nedosiahne, čo si zaumienilo. Stane sa majstrom v manipulovaní, podvádzaní, balamutení a zneužívaní druhých.
„Len vtedy v živote niečo znamenám, ak si ma ostatní všimnú.“ Poznáte takých ľudí, k všetkému musia niečo povedať, ženie ich túžba spraviť niečo extra, čo priláka čo najviac očí a dlho sa o tom bude rozprávať. Takíto ľudia majú zväčša nízke sebavedomie, a tak sa ho snažia podvihnúť tým, že musia mať vždy posledné slovo. Alebo sa za každú cenu pokúšajú vysloviť nejaký bonmot, aj keď sa im to veľakrát predtým nevydarilo. Ešte horšie je, keď sa o takéto niečo snaží žena v mužskom kolektíve. Chlapi fungujú v inej realite, takže ak si včas neuvedomí, že viac nudí, ako baví, začne vyznievať trápne. V prípade, že sa ocitne v spoločnosti džentlmenov, ktorí jej to nepovedia, môže si dosť dlho namýšľať, aká je „zábavná“, no v skutočnosti bude jej hodnota v mužských očiach klesať. No nič, koniec okienka Muži sú z Marsu a ženy z Venuše. Len si, ženy, zapamätajte, že občas je menej viac.
„Iba vtedy niečo znamenám, ak vyhrávam.“ Takéto dieťa bude prehnane súťaživé, lebo rodičia mu v nevedomosti naklamali, že ak bude prvé, silnejšie a šikovnejšie, ostatní ho začnú vnímať pozitívne. Omyl, ľudia. Čo človek, to iný ďalekohľad na život a viete aj sami, že dovolenka strávená s nejakou celebritou by možno vôbec nebola taká zábavná a príjemná ako tá so susedom, ktorý je prirodzený, vždy pozitívne naladený a nestráca úsmev ani pri pokazenom aute na diaľnici. Už ste zabudli, že jednotkárov nemal nikto rád a nemalo to nič spoločné so závisťou?
Ale existujú aj pozitívne mantry, neľakajte sa. „Len vtedy niečo znamenám, ak beriem ohľad na pocity iných.“ Takto stimulované deti sa budú vedieť postaviť problémom zoči-voči, v ťažkých situáciách im napadne viacero riešení, za následky svojej voľby vždy prevezmú zodpovednosť, budú sa vidieť v pozitívnom svetle a nebude im chýbať viera v seba, iných ani v život.
Mantra dieťaťa vychovávaného benevolentným rodičom znie: „Len vtedy niečo znamenám, ak za každú cenu trvám na svojom, na ostatných kašlem.“ Kašle preto, lebo aj v rodine, v ktorej vyrastá, vidí, že keď o niečo ide, nik nič nerešpektuje. Život považuje za boj bez pravidiel. Dieťa nemá toľko skúseností ako rodič, takže práve rodič by si mal uvedomiť, že hra s názvom Život sa nedá hrať bez pravidiel. Aj futbal by sa skončil ako „kopaná“, keby neboli stanovené pravidlá a na ihrisku rozhodca s píšťalkou, do ktorej pri každom faule zapíska. Naučte sa pískať do píšťalky, inak na vás bude decko vrieskať, že gól platí, aj napriek tomu, že loptu do brány hodilo rukami. V náprsnom vrecku máte karty a spravodlivý rozhodca presne vie, kedy má vytiahnuť žltú či červenú, aby sa zápas neskončil hromadnou bitkou, prípadne sám rozhodca v chladnom potoku.
Tomu, kto má deti, či ich vychovával, bude tento príbeh blízky. Jeden pondelňajší večer sa naša trojročná Sárka po návrate od babky Berty dovracala. Na nepremokavej plachte sa zrazu objavil koláč plný kukurice, mandarínok, čokolády a, samozrejme, mlieka, ktoré dostala od mamičky, i slaných tekvicových jadierok, čo jej zas ponúkol v aute ocko. Netušili sme, koľko jej toho dala babka „s láskou“ zjesť, ale keď dcérka hodila druhú šabľu mamine rovno do tváre a ovracala tak už prezlečené obliečky a nakoniec do tretice označkovala moje rameno, pažu i ruku, začali sme tušiť, že stará mama sa s pribúdajúcimi rokmi začína zmýšľaním približovať tomu detskému, teda neuvažuje nad následkami svojich činov. Namiesto toho, aby sme si pokojne sadli na večernú terasu a otvorili si so ženou víno, ratovali sme dcérku, matrace, obliečky, vzduch...
Nie, Sárke sme nepovedali jediné krivé slovo, tá s tým nič nemala. Starej mame som zavolal až na druhý deň doobeda, keď som sa upokojil. Chvíľu ma cvičila výhovorkami, „že za to môže to mlieko, ona dala iba na stôl, nenútila ju...“ Však to poznáte. Tak ich milujú, až im škodia. Dokonca my rodičia vyzeráme občas ako najväčší despoti, keď zakazujeme „tridsiaty cukrík, štvrtý džúsik, tretiu misku hranolčekov...“ Ich prístup je benevolentný, škodiaci, chýba myšlienková kontrola toho, čo vlastne idú s dieťaťom uskutočniť a aký vplyv to naň bude mať. Na staré kolená sa konečne odtrhli z reťaze smerom k láske. Už bolo aj načase, len je dobré nezabúdať na rozum.
Vnímam to ako daň za všetok čas a energiu, čo starí rodičia vynakladajú, aby pomohli s vnúčatami. My rodičia sa musíme zmieriť s tým, že málokedy do bodky vyplnia naše prosby týkajúce sa stravovania, obliekania a pravidiel výchovy. Veď oni sú predsa „rodičia“ a my ich „hlúpejšie deti, čo my len vieme“. Jedno je však isté: deti máme chrániť. Dajte dieťaťu jesť piate cez deviate a bude vracať. Príliš ho naobliekajte, prehreje sa, pri prezliekaní ho ofúkne a nakoniec prechladne. Pokojne mu dajte arašid, pošlite ho skákať na trampolínu, ale môže skončiť na operačnom stole. Škrtám. Však viete, čo som chcel povedať. Nech je pochopené...
Nepoznám autora tohto príbehu, ktorý koluje na internete už roky, ale do tejto kapitoly sa hodí.
„Po dlhšom čase som sa vybral do Košíc autobusom. Nešiel som ním už niekoľko rokov, a tak som sa celkom tešil. Pozoroval som ľudí okolo a pohľad mi upútala skupinka neďaleko mňa.
Na dvojsedadle sedela mamička a jej asi štvor- či päťročná dcéra. Obe vyfintené ako z módneho časopisu. Mamička v minisukni, iba o pár čísiel širšia v bokoch ako v páse, tesné tričko upnuté na opálenom tele a na krku a prstoch ovešaná zlatom. Bola trocha viac namaľovaná, ale pristalo jej to. Rušilo to iba prvý dojem.
Všetko kazil len ten jej znudený a znechutený výraz. Občasný kradmý pohľad, čo vrhala po ľuďoch, akoby hovoril: ‚Fuj, kam som sa to dostala.‘ Jej malá princezná bola oblečená podobne, len namiesto podpätkov a líčenia mala copíky vyčesané na vrch hlavy. Kývala nožičkami sem a tam a vyzeralo to, že je znechutená rovnako ako jej mama.
Oproti nim sedel starček a starenka. Obaja sa opierali o paličky, boli skromne schúlení k sebe a tichučko si občas niečo povedali. Sálala z nich domáca pohoda, mier a pokora. Sedeli, nikoho si nevšímali, len paniu občas vyrušil kopanec pod koleno od malej princeznej.
Najprv sa zdalo, že sa to stalo náhodou. Čím viac sa však stará pani uhýbala, tým väčšmi bolo zrejmé, že kopance sú cielené. Dievčatko kývalo nohami, kývalo, pohľad upretý na tvár starej ženy a kop... a zasa sa, akoby sa nič nestalo, pozrelo cez okno von. Pani si poposadla, no o chvíľu sa to zopakovalo. Babka už nevedela, kam s nohami, tak sa aspoň snažila vycítiť okamih výkopu a včas uhnúť. Nič však nepovedala, rovnako tak ľudia stojaci okolo. S pribúdajúcim počtom kopancov sa len priamo úmerne zintenzívňovalo znechutené krútenie hlavou obidvoch manželov i ostatných cestujúcich.
Celé to sledoval i mladík stojaci obďaleč. Mal také tie široké nohavice s rozkrokom pri kolenách, vyťahané tričko a čapicu so šiltom dozadu. Žuval žuvačku a občas nezúčastnene zavadil pohľadom o štvoricu. Potom sa zas znudene zahľadel von oknom. Bol jeden z mála spolucestujúcich, na ktorom sa nedalo poznať, či sa zabáva, alebo je pohoršený. Keď už stará pani nemala kam uhnúť a dievčatko sa muselo zviezť skoro až na okraj sedačky, aby si mohlo kopnúť, neudržal som sa a povedal som mamičke:
– Prosím vás, nemôžete tomu decku niečo povedať? Nevidíte, čo robí?
Mamička sa pozrela na mňa, potom na svoju princeznú, pohladila ju a pohŕdavo mi odvetila:
– Prečo by som jej dačo vravela? My deťom doprajeme voľnú výchovu.
Tou odpoveďou šokovala celý autobus. Dievčatko si ešte dvakrát koplo, potom autobus došiel na zastávku. Mladík s nohavicami spustenými poniže pása sa pobral k dverám. Keď prechádzal tesne popri našej štvorici, odohrala sa scéna ako z filmu. Bolo to dielo pár okamihov. Dokolísal sa pomaly k nim, stále mal ten nič nehovoriaci výraz, pomaly až lenivo vybral žuvačku z úst a zatlačil ju dievčatku do vlasov. Urobil to ladným, ľahkým pohybom, ako keď maliar dá na obraz poslednú dôležitú bodku. Potom vykročil ďalej k dverám, akoby sa nič nestalo.
Mamička zalapala po dychu a vyštekla za ním:
– Čo si to spravil!?! Ty idiot jeden!!! Šibe ti?!?
Chlapec lenivo otočil hlavu a pokojne jej odvetil:
– Nie, ale naši mi tiež dopriali voľnú výchovu. Ahoj!
Knísavým pohybom vystúpil z autobusu na ulicu, usmial sa na starú paniu a do okna jej ukázal dva prsty na znak víťazstva.“
V prípade, že ste benevolentní rodičia a deťom všetko dovoľujete, začnite od úcty k sebe samému. Učte sa presadzovať svoj názor, ktorému veríte, prestaňte byť v tomto smere nedôslední. Ak sa to nenaučíte, zostanete naďalej pri vyhrážkach, uplácaní, zosmiešňovaní, kupovaní si dieťaťa, podvoľovaní sa mu, nekonečnom nervóznom upozorňovaní, a to napriek tomu, že práve vy v rukách držíte všetky esá.
Nedajte so sebou zametať. Vaše dieťa musí pochopiť, že si stojíte za svojím. Buďte vytrvalí. Pochopte, že tu nejde o to niekoho zlomiť či zvíťaziť. Cieľom je priviesť dieťa k spolupráci. Majte deti v úcte, aby si nedovolili byť konzumnými drzáňmi, ktorí si myslia, že môžu všetko na svete a všetci ostatní sú sluhovia. Prípadne ich druhí ľudia nebudú vôbec zaujímať. 
Buďte rodičmi, nie kamarátmi. Nemali ste v detstve súrodenca alebo bol od vás oveľa starší a nechápal vás, a preto si teraz zo syna robíte brata alebo z dcéry sestru? Vaše dieťa bude mať za život veľa kamarátov, ale rodičov stále iba dvoch. Vaša rola je jedinečná, pekne len zostaňte rodičmi. Na krk si zaveste píšťalku, do vrecka vložte karty a s láskou hoďte loptu na ihrisko do hry s názvom Život.
Prílišná zhovievavosť i prehnaná autoritatívnosť sú škodlivé. Cieľom je vychovať plnohodnotného člena spoločnosti, ktorý bude pre ňu prínosom. Riešením je zlatá stredná cesta, teda určovanie hraníc s láskou, vnímanie emócií dieťaťa, aby ste z neho vychovali človeka, čo sa vie vcítiť do pocitov iných, pomáha slabším, a pritom si neustále uvedomuje svoju hodnotu i silu. Takýto jedinec bude konať zo srdca, nie kvôli „niečomu“, a to je to najlepšie veno, ktoré od vás môže váš syn či dcéra dostať.
 

 
„Mami, nekrič na mňa, prosím. Potom sa mi budeš večer ospravedlňovať, že ťa to mrzí.“ (tri roky)

 

Paľko von Šlabikárko trojko 

 

HIRAX Shop (s možnosťou podpisu či venovania)
MARTINUS

 

Prednášky:

24. 9. 2015 (štvrtok), 17.52. Žiar nad Hronom, Kultúrny dom, SNP 119. 

30. 9. 2015 (streda), 18.32, Šaľa, Dom kultúry-divadelná sála, SNP 16.

7. 10. 2015 (streda), 18.03, Senec, MaKS Senec, kino Mier

14. 10. 2015 (streda), 18.11, Hnúšťa, DK

15. 10. 2015 (štvrtok), 18.03, Fiľakovo, Kultúrny dom

21. 10. 2015 (streda), 19.06, Bratislava, DK Vajnorská

22. 10. 2015 (štvrtok), 18.18, Ivanka pri Bratislave, Inspiro - park oddychu, Nádražná 36

24. 10. 2015 (sobota), Bratislava, Hotel Bratislava, festival

28. 10. 2015 (streda), Čadca

29. 10. 2015 (štvrtok), Liptovský Mikuláš

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?