Leo začal kašľať niekedy v januári a skončil v polovičke mája. Počas tohto obdobia vystriedal asi päť antibiotík. Kým ich užíval, jeho stav sa mierne zlepšoval, ale len čo sa „kúra“ skončila, kašeľ opätovne nabral na obrátkach. Prosil som Sofiu, nech sa na neho pozrie, ale smutne mi vysvetlila, že ju do toho „nepúšťa“, takže musíme hľadať riešenie sami, nevynímajúc cestu cez doktorov. Tí Samkovi opakovane brali krv, robili vyšetrenia, počúvali ho, röntgenovali mu priedušky i pľúca, či nejde o zápal, hľadali pľúcne chlamýdie, baktérie a iných cudzincov. K ničomu sa však nedopátrali.
Jeho záhadná choroba, pre ktorú už pomaličky nemohol spať, tak ho napínalo z kašľania na vracanie, vyvrcholila po veľkonočných sviatkoch. Bola nedeľa večer, dali sme synčeka spať a bezradne sme načúvali jeho chrapteniu, čakajúc na hodinu, keď sa začne budiť. Naša detská Doktorka mala akurát nočnú na pohotovosti. Nakázala nám, nech Lea nebudíme, nahráme jeho dýchanie na mobil a jeden z nás s nahrávkou príde za ňou. V najhoršom nám vypíše odporúčanie a pôjdeme so synom do nemocnice.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu