Skúsila som teda pracovné porady, na ktorých každá jedna mohla povedať, čo ju hnevá a čo teší. A to bol pre mňa ďalší šok: zoči-voči boli všetky štyri veľké kamarátky a ani jednu vôbec nič netrápilo! Dokonca sa oslovovali medzi sebou Cicka alebo Babuľka. To ma teda úplne dorazilo.
Vyskúšala som preto niečo iné. Urobila som pozitívnu nástenku s ich fotkami. Na každú jednu som napísala štyri vety, čo robia najlepšie, v čom vynikajú a v čom sú skvelé. Okrem toho som tam veľkými písmenami napísala: Každá z nás je výnimočná!
Výsledok? Dve to pochopili a začali sa ešte zlepšovať. Ďalšia to vzala tak, že už všetko vie (paradoxne tá, ktorá tam bola najkratšie) a môže ostatným rozkazovať, a tej poslednej sa to nepáčilo vôbec. Vraj zavádzam novoty, na ktoré ona nie je zvyknutá. Summa summarum, posledné dve spomenuté som prepustila a začala som hľadať nové predavačky. Zbierali sa životopisy, posielali sa manažérom.
Vybrali nám dve nové mladé posily. Jedna to po troch mesiacoch vzdala, druhá mala strach zo zákazníkov...
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu