Nie, neboli sme pripútaní, že by sme si pásy nechceli dať, ale jednoducho preto, lebo sme ich v tom bordeli auta nevedeli nájsť (ja doteraz tvrdím, že tam neboli, majiteľ auta trvá na tom, že tam sú aj teraz). Ako rockeri sme tento bod pred začatím jazdy zavrhli jednou vetou: "Nie sú pásy, nevadí, ideme! Štartuj, nech stíhame koncert!" Ako malé deti, hŕŕŕ-brŕŕ, len nech už máme v rukách elektrické hračky. A teraz sme tam sedeli prichytení pri čine ako päť peňazí a čakali prvú sumu, ktorá pretne chladný nočný vzduch. Jedinou našou obranou bola veta vyslovená nehraným a smutným tónom:
- Pán príslušník, my nič, my muzikanti. Ideme až do Martina. Domov, za rodinami.
Policajt osvetlil batožinovú časť auta, ktorá bola prepchatá gitarami, stojanmi na činely, gitarovými hlavami a basovým zosilňovačom. Odišiel k služobnému autu, aby sa po chvíli vrátil a povedal nám, že na tomto úseku cesty sa minulý týždeň stala vážna dopravná nehoda so smutným koncom, nemali by sme to brať na ľahkú váhu a mali by sme sa pripútať. Vrátil bubeníkovi Miškovi papiere a rozlúčil sa s nami milou východniarčinou:
- Žeby ste ešte hrali!
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu