Thierry

Autor: Pavel Baričák | 2.11.2013 o 9:14 | (upravené 2.11.2013 o 9:20) Karma článku: 1,33 | Prečítané:  650x

Vydal som hercovi Ľubovi Gregorovi knihu Po stopách komedianta. Sú to jeho spomienky z natáčania, divadla, vojenčiny, detstva, života... Sú to neskutočne humorné príbehy, ktoré vás nielen rozosmejú, ale v tichosti vám aj predstavia svet včerajška, ktorý mal pevne stanovený rebríček hodnôt - úcty k rodičom, učiteľom, umeniu či národu a to aj v časoch socializmu, kedy nie všetko bolo dovolené. Keďže pán Gregor už vo svojej "mladíckej šarmantnosti" ťahá cez siedmy krížik, moc si s internetom netyká. Dovoľujem si teda pár jeho poviedok uverejniť na mojom blogu, aby svet nebol ukrátený o tieto perly. Čítajte srdcom, smejte sa bránicou, rozjímajte dušou a rozumom hľadajte súvislosti medzi svetom včerajška a súčasnosťou.

Divadelná šatňa je pred predstavením posledná miestnosť, odkiaľ herec odchádza na verejné popravisko. Na javisko. Divadelné šatne bývajú rôzne. Veľké, malé, svetlé, tmavé, voňavé, smradľavé, zariadené, nezariadené podľa toho, v akom divadle hráte. Aj obyvatelia týchto garderób sú takí i onakí, väčšinou sú to však herci. Činoherní, operní, baletní. Tichí, hluční, veselí, smutní podľa toho, čo sa im pred predstavením prihodilo, či sú unavení alebo hladní. Sú však všetci stopercentne bieli, iba pred divadelnými prázdninami, a najmä po nich, trošku stmavnú. Opália sa. Aj Othella v našich zemepisných šírkach hrajú belosi. A nepomôže im ani čierna šminka. Stále sú to belosi.
- Doblý den, - vstúpil do mojej košickej šatne jedno ráno černoch, - voláme sa Thierry Ebam a budeme s tebou hrat!
Podal mi ruku a sadol si vedľa mňa na stoličku. Na černocha bol až priveľmi čierny. Tenké vrkôčiky mu padali na plecia a farebné serepetičky vo vlasoch, na krku a rukách mu dodávali podobu cirkusového klauna, ktorý spadol do najtmavšieho atramentu. Zvláštne pretkávaná priesvitná košeľa a plantavé postriekané nohavice naznačovali neznámy folklór. Tenké nožičky končili
v útlych sandáloch. Jeho chodidlá boli na okrajoch jemne ružové. Cez plece mal prehodenú gitaru a na hrudi mu rachotili zvláštne píšťaly a píšťalky. Prsty na rukách boli dlhé, zápästia pevné a hruď, prekukávajúca spod košele
a medzi píšťalkami, bola posiata ešte černejšími klkmi chlpov ako jeho koža.
- Ty budeš hrať Albouryho? - zatykal som mu i ja. Prebleslo mi hlavou, že černosi a komunisti si asi hneď tykajú. Hoci som nebol ani jedno, ani druhé, bol som prispôsobivý Slovák.
- Ja nevedela jeho meno. Ja hrat neger, čo zabit pes a potom ho zjesť, - informoval ma srdečne a smial sa.
- Čo sa smeješ? - nechápal som.
- Ja nikdy pes nejedia. Moji brati jedla. Brati hovorit, že psa dobrý, -
a rehotal sa ako blázon.
- Ja som Ľubo Gregor, - predstavil som sa.
Vyskočil, vrhol sa na mňa a objímal ma ako vlastného brata.
- Ja vedela, ty Úbo, ty Úbo! Režisér Polka hovoril, že budem hrat s taký šedý dedy, čo ma stále nasratý tvár a nemá rada toho, čo nepozdravuje!
Sedel som s ním vo veľkej šatni Košického štátneho divadla a odohrali sme spolu asi dvadsaťpäť repríz skvelej francúzskej hry Boj černocha so psami. Mal totiž alternanta. Košického Etiópčana Tarka Dinku. Thierry bol však autentickejší, temperamentnejší a civilnejší. Hral vo svojom ľudovom kostýme a hovoril zvláštnou rečou svojho kmeňa. Ale iba niekedy. Podstatnú časť textu musel odhovoriť v slovenčine. Ani na jednom predstavení však nepovedal to isté. Improvizoval, lepšie povedané vravel, čo mu slina priniesla na jazyk. Preskakoval repliky a keď nevedel čo ďalej, hovoril v jazyku wolof alebo po francúzsky. Chodil totiž do francúzskych škôl a študoval aj v Paríži. Po jednom predstavení pri pive som sa ho opýtal:
- Z ktorej časti Afriky pochádzaš?
Opäť sa zasmial:
- Zo stredná!
- Ale kde? - trval som na konkrétnejšej odpovedi.
- Stredná na rovnik.
Zúril som:
- Štát, krajina, národnosť?!
Ceril biele zuby:
- Štát nemala, krajina stredná rovníka, národnost černošská, ha, ha, ha.
S Thierrym som sa zasa stretol v bratislavskej Aréne. V Rodinnej oslave. Bolo treba černocha. Dohodil som ho režisérovi. Thierry už hovoril po slovensky veľmi dobre, mal folkovú skupinu, vystupoval v televízii. Bol známy. Aj oblečený už bol trochu inak, hoci sako a obleky stále neznášal. Pri prvej príležitosti si obyčajne sako na javisku vyzlečie.
Teraz sedíme v šatni siedmi. Tlačíme sa, ale je nám veselšie. Thierry je stále usmiaty a nič ho nerozhádže.
- Čo by ho vytočilo? - spýtal sa ma raz Peter Bzdúch.
Vedel som.
- Neviem presne, či ho to vytočí, ale vykrúcať sa rozhodne bude.
Všetci v šatni nastražili uši.
- Opýtaj sa ho, kde sa v Afrike narodil.
Na ďalšie predstavenie si Bzdúch priniesol mapu Afriky a keď prišiel Thierry, opýtal sa ho:
- Ukáž, kde si sa narodil, černoch.
Thierry zaváhal.
- Prečo to chceš vedet? - opýtal sa skrúšene.
- Chceme, aby si nás pozval cez prázdniny domov do Afriky. Neboj sa, všetko si zaplatíme. Chceme len vedieť, kde to je?!
Všetci sme pritakali. Thierry sa pozrel na mapu a po chvíli váhania urobil ukazovákom po rovníku dlhý kĺzavý pohyb. Od Lambarene až po Chisimaio. To sú tri poludníky.
- My sme boli stále niekde inde. Viete? My sme mali dobytok. My sme ho popásli a zasa išli. Tak každý deň a každý deň. Tak tam niekde som sa narodil.
Bolo to jasné! Nomádi!
- A rodičov si kedy naposledy videl? - opýtal sa Erno Šmálik.
Zosmutnel:
- Ja dávno som ich nevidel.
Oči mu zvlhli.
- A máš ty vôbec rodinu? - vyšetroval ho Cinkota.
- Ja neviem, možno...
- Nič to, - povedal som po chvíli, - my sme teraz tvoja rodina, - a tľapol som ho po pleci.
Všetci to po mne zopakovali. Pousmial sa.
Po predstavení mi na ulici povedal:
- Man ná la nach dara?
Zastal som:
- Čo je to?
Pozrel sa mi do očí:
- Môžem sa ťa niečo spýtať?
Prikývol som. Chytil ma za ruku:
- Deggulo aj juchu digen? Ju ngelau li di audi ti. Mima digen.
Nerozumel som, no niečo som tušil. Objal ma:
- Počuješ ten zemský plač? Priniesol ho vietor. To plače moja mama.

 

 

Krst knihy Po stopách komedianta (spomienky herca Ľuba Gregora):

11. 11. 2013, 18.01, Bratislava, Divadlo Astorka, nám. SNP 33, verejný krst knihy herca Ľuba Gregora - Po stopách komedianta - voľný vstup pre médiá, tak aj pre verejnosť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?