Obor

Autor: Pavel Baričák | 25.10.2013 o 9:02 | (upravené 27.10.2013 o 22:37) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  965x

Vydal som hercovi Ľubovi Gregorovi knihu Po stopách komedianta. Sú to jeho spomienky z natáčania, divadla, vojenčiny, detstva, života... Sú to neskutočne humorné príbehy, ktoré vás nielen rozosmejú, ale v tichosti vám aj predstavia svet včerajška, ktorý mal pevne stanovený rebríček hodnôt - úcty k rodičom, učiteľom, umeniu či národu a to aj v časoch socializmu, kedy nie všetko bolo dovolené. Keďže pán Gregor už vo svojej "mladíckej šarmantnosti" ťahá cez siedmy krížik, moc si s internetom netyká. Dovoľujem si teda pár jeho poviedok uverejniť na mojom blogu, aby svet nebol ukrátený o tieto perly. Neklikajte mi teda karmu. Skôr vám šepkám čítať srdcom, smiať sa bránicou, rozjímať dušou a rozumom hľadať súvislosti medzi svetom včerajška a súčasnosťou. Dnešná poviedka sa volá Obor a Ľubo Gregor ju venoval zosnulému hercovi Vladovi Müllerovi.

Obor

Pripomínal mi vždy Charltona Hestona alebo Burta Lancastera. Keď som videl americký film Obchodník s dažďom a potom rovnomennú divadelnú hru v Nitre, tešil som sa, že Vlado Müller bol lepší Bill Starbuck ako Lancaster. Robustný, elegantne stavaný herec s dostatočnou výškou a úžasným hlasom. Jeho herecký diapazón, po slovensky register či škála, patril jedine na veľké javisko. Najväčšie, na aké sa dostal, bolo ja­visko Novej scény v Bratislave. Na to ešte väčšie, kam jed­noznačne patril, Ná­rodné, nedočiahol. Možno aj zásluhou svojej márnomyseľ­nosti, ale ešte viac zásluhou nadradenosti „bohov" SND. Čím bol starší, tým viac ho mrzela nedocenenosť jeho hereckého ume­nia.
Sedeli sme spolu v šatni pri inscenácii Kremeľský orloj a v našich debatách opovrhoval socializmom, ironizoval všet­kých štátom vyznamenaných kolegov a SND nazval klubom vyvolených. V roku 1979 však bez mihnutia oka prijal titul zaslúžilého umelca a všetky výhody z toho vyplývajúce.
Vlado sa vždy hodnotil. Vždy musel mať nejakú cenu. Keď sa mu niečo nepozdávalo, hovorieval:
„To nemá cenu!" A neurobil to. Nerád niekomu vyhovoval a nerád robil niečo pre dru­hých. Sledoval predovšetkým svoje záujmy a tvrdo si ich presadzoval. Na Novej scéne boli časy, keď tajomníčka divadla, mimochodom jemu veľmi blíz­ka osoba, robila mesačný plán pred­stavení podľa jeho vedľajšej umelec­kej činnosti.
Vladovo herecké majstrovstvo nespočívalo iba v jeho obrovskom talente, ale i v tom, že divadlo poznal od piky. V Nitre vstúpil na javisko už ako sedemnásťročný a zišiel z neho v Bra­tislave rovno do truhly. S malou pre­s- távkou, keď rok varil niekde v Ne­mecku, prežil v divadle štyridsaťpäť rokov.
Apropo, varenie! To bol ďalší jedi­nečný prvok jeho osobnej geniality. Ale aj jeho kuchárske schopnosti boli nedocenené. Nikdy nevydal svoje recepty, nikdy nechodil do kuchár­skych televíznych relácií. Vladove guláše boli preslávené po celom Slovensku. Varil ich v klube Novej scény, na výletoch, oslavách a najmä na cvičeniach civilnej obrany na Želez­nej studničke.
Raz mu na takom cvičení CO na Partizánskej lúke povedal jeden kole­ga zo zboru operety Novej scény, že jeho guláš je trocha presolený. Vlado ho ochutnal a povedal:
- Počúvaj! Ty nielenže nemáš ta­lent, ty nemáš ani chuť!
V roku 1996 varil predvolebný guláš na mítingu Demokratickej strany
v Petržalke. O šiestej ráno začal a o desiatej doobeda bol guláš hoto­vý. Keď sa začali schádzať prví funkcionári strany, chodili za Vladom a pýtali si gáblik. Po chvíli sa Vlado nahneval, zavolal ma a prikázal mi:
- Povedz tým chumajom, že ten guláš som varil pre ich voličov a nie pre nich!
Pretože bol veľký, miloval veľké autá. Najradšej mal svoj žltý ford. Zlé jazyky tvrdili, že ho negarážuje, že ho má v spálni. Jeho ford vždy stával pred hereckým vchodom divadla a nikto sa neodvážil na tom mieste zaparkovať. Raz po skúške Vlado zbadal, že má na čistom, navoskovanom a na­blýskanom aute stopy dlane. Prišiel na vrátnicu a žia­dal vrátnika Pintera, aby vyhlásil v miestnom roz­hlase, že Müller odkazuje tomu, kto mu pocapkal auto, že ho nakope do riti. Vrátnik Pinter zapol rozhlas a oznámil:
- Pozor, pozor, šeci očúvajte! Müller odkazuje ráditelovi, že ho nakope do rity za to, že mu zašpinyl auto svojíma špinavýma rukáma. To je šecko! Konec!
Vlado sa vrhol na Pintera:
- Čo ste sa zbláznili, Pinter báči?!
Pinter sa vyvliekol z Vladových veľkých rúk a bránil sa:
- Bol to ráditel, Müllerko pánko! Kuchár s Balážom ho videli! Opýtajte sa ich!
Na jednom predstavení Kremeľ­ského orloja som si v jednom výstu­pe nevedel zaboha spomenúť, ako sa Vlado v tej hre volá. Mal som ho osloviť, a tak som len neustále opako­val:
- Počúvajte, súdruh, súdruh... ehm, súdruh...
Vlado sa smial a pomohol mi:
- Zabelin, súdruh Lenin, ja sa volám Zabelin! Zapamätajte si to konečne!
Vlado sa rehotal a publikum tiež. Chcel som sa zachrániť a zaimprovi­zoval som:
- Jasné, súdruh Zabelin! To viete, tá moja hlava!
Vlado ku mne podišiel, chytil ma okolo pliec a láska­vo mi povedal:
- My vieme, súdruh Lenin! Chápeme to, máte s tou hlavou ťažký život!
Publikum šalelo! Ľudia tlieskali a smiali sa ako odtrhnutí z reťaze. Riaditeľovi donášači však zaúradovali. Na druhý deň bolo na fermane toto oznámenie:

Udeľujem písomné pokarhanie ria­diteľa divadla súdruhom Müllerovi a Gregorovi za nevhodné improvizá­cie v inscenácii Kremeľský orloj.

Karol Vlach, riaditeľ divadla, zaslúžilý umelec

Keď si to Vlado prečítal, odišiel do dramaturgie a o chvíľu sa vrátil. Vypýtal si od vrátnika Pintera kľúče od fermanu (skrinka na odkazy, kde sú umiestnené plány predstavení a oznámenia týkajúce sa prevádzky divadla), otvoril ho a pripichol na voľné miesto ceduľku:

Udeľujem písomné pokarhanie ria­diteľovi divadla Karolovi Vlachovi, zasmušilému umelcovi za to, že na poslednom predstavení operety Noc v Benátkach, ktoré som osobne videl a počul, spieval prevažne falošne, čo je na sólistu spevohry Novej scény nanajvýš nevhodné.

Vlado Müller, sólista činohry Novej scény

Riaditeľovi špicli mu to okamžite oznámili. Riaditeľ ihneď pribehol k fer­manu a zbadal Pintera, ako práve odchádza domov na invalidnom vozíku.
- Pinter! - zakričal. - Kto to tam dal?!
Pinter ostal prekvapený:
- Prepáčte, súdruh ráditel, ale vet vy ste študuvaný zaslúžilý umelec, né? Nevíte čítat?!
A chcel odísť.
- Stojte! - zavelil riaditeľ. - A kto mu dal kľúče od fermanu?!
Pinter pribrzdil a s po­kojom Angličana riaditeľovi odpove­dal:
- Já, súdruh ráditel! Pinter! Kerý sem tu bol na vrátnici, ket ste sa učili ešte strihat gate! Najlepšému hercovi v tomto divadle, Müllerkovi pánkovi, dám klúče aj od svojho domu v Ovsišti! Česť vašej prci, súdruh rádi­tel!

 

 

Krst knihy Po stopách komedianta (spomienky herca Ľuba Gregora):

11. 11. 2013, 18.01, Bratislava, Divadlo Astorka, nám. SNP 33, verejný krst knihy herca Ľuba Gregora - Po stopách komedianta - voľný vstup pre médiá, tak aj pre verejnosť.

 

01.jpg

Gregor ako prvák

02.jpg

KD Žilina, Oscar Wilde: Vejár Lady W. s prvou ženou Júliou

03.jpg

V strednom veku

 

 


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?