Pelikán

Autor: Pavel Baričák | 21.10.2013 o 13:11 | (upravené 21.10.2013 o 13:33) Karma článku: 6,22 | Prečítané:  951x

Zrod knihy Po stopách komedianta, ktorú som vydal hercovi Ľubovi Gregorovi, bol ťažký. Najprv som spomedzi skoro štyristo príbehov, ktoré mi Ľubo poslal vystrihnuté z novín, kde mu vychádzali, vybral finálnu necelú stovku. Už ma aj žena kárala: "Čo stále čítaš tie zdrapy?! Všade sú - na stole, na gauči, na záchode, na kuchynskej linke!" Následne sa vybrané texty skenovali, opravovali sa nespočetné chyby skenovania, editorovalo sa, redigovalo, zalamovalo, neustále sa očisťoval text, lebo prvýkrát som ho ako vydavateľ nedostal vo worde, ale na papieroch, čo sa v dnešnej digitálnej dobe rovná priam stredoveku. Ale všetka tá energia stála za to... Narodila sa nádherná kniha a keďže pán Gregor už vo svojej "mladíckej šarmantnosti" ťahá cez siedmy krížik a moc si s internetom netyká, dovoľujem si teda pár jeho poviedok uverejniť na mojom blogu, aby svet nebol ukrátený o tieto perly. Neklikajte mi teda karmu, nepatrí mi a Ľubko o ňu taktiež nestojí. Skôr vám šepkám čítať srdcom, smiať sa bránicou, rozjímať dušou a rozumom hľadať súvislosti medzi svetom včerajška a súčasnosťou. Dnešná poviedka sa volá Pelikán.

Pelikán

- Nie si hladný? - položil mi navá­dzaciu otázku Paľo Mikulík neďale­ko reštaurácie Pelikán Na Příkopě v Prahe.
Hodiny na Prašnej bráne odbili trinástu. Vyše dvoch hodín sme skúšali kostýmy v salóne Adam do televíznej inscenácie G. Zápoľskej Štyria. Režíroval to poľs­ký režisér T. Lis a ten, ako všetci Poliaci nerešpek­toval nijaké objek­tívne ťažkosti. Za socíku kapacity televíznej krajčír­skej dielne ne­stačili. Vyrábalo sa toľko televíznych inscenácií, rozprávok, mikrokomédií a nakrúcalo toľko filmov, že sa všetkým v televízii kečky parili. Peňazí bolo dosť.Komunisti nešetrili. A tak sa šilo i v salóne Adam, naj­drahšom v republike. Ani jeden kostým (mám na mysli divadelné alebo televízne pánske oblečenie) nestál menej ako desaťtisíc česko­slovenských korún! Salón Adam stál oproti reštaurácii Pelikán.
- Aha! - ukázal prstom Paľo. - Reš­taurácia!
A už sa hrnul cez cestu, po ktorej vtedy ešte chodievala aj električka.
- Počkaj! - kričal som, be­žiac za ním. - Veď to je Pelikán! Naj­drahšia reštika v Prahe!
Paľo otvá­rajúc dvere sa uklonil a s úsmevom povedal:
- Nech sa páči, pán Gregor. Z najdrahšieho krajčírskeho salónu do najdrahšej reštaurácie!
Bol začiatok novembra 1984 a riadne už tuhlo. Zimníky, čiapku, klobúk, rukavice a šály sme zložili v šatni. Šatniarka bola typická pražská baba, klebetiaca, neustále trkotajúca s hajzelbabou, ktorá sa neskôr stala našou kamoškou. Šat­niarka nám nevenovala veľkú pozornosť. Rutinovane odobrala naše veci a iba keď začula slovenčinu, zbystrila pozornosť:
- Pánové jsou ze Slovenska?
Zborovo sme odpovedali:
- Áno, z Bratislavy!
Šatniarkine oči sa vpili do našich tvárí, zrazu zalomila rukami a vykríkla:
- Vždyť to jsou slovenští herci, - a vrhla sa na Paľa. - Vás, pane, miluji! Jak jemně hrajete! Jak housle...
Reštika bola plná. Iba jeden stôl s ceduľou Reservé bol voľný. Keď sme asi minútu prešľapovali pri vchode, priletel k nám postarší kellner a zašvitoril:
- Pánové, račte! - viedol nás k tomu rezervované­mu stolu.
- Je pro nás velikou ctí, pane Mikulíku, že jste s kolegou navštívili naši restauraci. Posaďte se!
Reštaurácia bola nabitá domácimi i cudzincami, ktorí si asi mysleli, že sme prinajmenšom milionári alebo top politici.
- Budeme jesť, - prehovoril Paľo.
- To jsem pochopil hned, jak jste vešli, pánové, - odpovedal čašník a odbehol pre jedálny lístok. Medzitým nám vymenili čisté obrusy za ešte čistejšie, vázu s kvetmi za inú vázu s kvetmi a obrúsky s príbormi tiež.
S jedálnym lístkom prišiel i ná­pojový čašník a ve­dúci reštaurácie.
- Buďte vítáni, páno­vé. Jsem vedoucí restaurace Brunclík Josef a jsem k va­šim službám. Na uvítanou pozornost podniku, - a položil pred nás dve cigary značky Churchill.
- Pane Mikulíku, - pokračoval v hlbo­kom predklone, - sleduji, pokud je to možné, vaši trvalou přítomnost na obrazovce Slovenské televize. Gratuluji!
Mla­dý pingel nám podal jedálny aj nápojový lístok. Dlho sme si ho s Paľom prezerali. Ponuka bola fantastická. Ako aperitív sme si dali tokaj a ako predjedlo srnčiu paštétu s brusnicami. Potom nasledova­la korytnačia polievka.
- Kedy nám ide rýchlik? - spýtal sa ma Paľo.
- O devätnásť tridsať odchádza z Masaryčky, - odpovedal som mu.
- Fajn, - skonštatoval Paľo a privolal čašníka.
- Obsluha, - oslovil ho, - bu­deme jesť do šiestej. Noste všetko, čo je na jedálnom lístku od hora až dolu. Rozumiete?
Čašník zbledol, potom očervenel, mierne sa naklo­nil k Paľovi a neveriacky sa spýtal:
- Mám tomu rozumět tak, že chcete všechno, co je na kartě?
Paľo si ho pritiahol ešte bližšie:
- Áno! A po každom chode bude desať minút prestávka! Piť budeme Mattoni a portské!
O chvíľku prišiel vedúci Brunclík:
- Pánové, vaše přání je míněno vážně, nebo je to žert?
Pali si labužnícky potiahol z cigary:
- My nikdy nežartujeme!
Nakoniec sa prirútil spotený šéfkuchár:
- Protože jsem to ještě v životě nezažil, pánové, nevím v jakých intervalech mám jídla vařit?!
Paľo mu s úsme­vom povedal:
- V takých, aby boli vždy teplé!
Šéfkuchár vyvalil oči a zajachtal:
- ... po-po-po-po-pochopitelně...
Okolo pol tretej, keď nám čašníci niesli srnčie ragú na červenom ví­ne, hostia v reštaurácii vstali a tlies­kali. Niektorí ani neodchádzali, noví stáli medzi dverami a šatniarka pre­stala prijímať a vydávať kabáty, aby jej niečo neušlo. Japonci nás stále fotografovali a nakrúcali kamerami.
Pri kuracích prsiach na provensálskych bylinkách skupina Francúzov začala spievať marseillaisu. WC lady, ktorá sa volala Anežka a kto­rej sme sa pri odchode podpisovali na čelo, zatvorila záchody a sadla si k nám na okno za záclonu. Celý čas plakala a neustále opakovala:
- Ježíšmariá, jak ti Slováci dovedou nádherně žrát!
Záchody otvorila len vtedy, keď sme tam išli my.
Skončili sme o šestnásť štyrid­saťpäť pri rolovanom pstruhovi na mandliach. To sme už mali za se­bou aj rozhovor do pražského roz­hlasu a interview
s novinárkou Rudého práva a Večerní Prahy.
Článok v Rudom práve vyšiel o tri dni aj s fotografiou a mal názov Soudruzi umělci ze Slovenska navázali družbu s členy stříbrné brigády socialistické práce z restaurace Pelikán. Setkání se neslo v přátelském ovzduší československých vztahů! Večerní Praha to nazvala Divadelní žranice před plným hledištěm. Najviac ich zaují­malo, koľko to stálo a kto to zapla­til. A ešte sa pýtali, či je to turné alebo iba jednorazová akcia. Fotografie na titulných stranách obi­dvoch novín ukazovali, ako s Pa­ľom práve jeme baraninu na zelenine a nad nami sa usmievajú vedúci Brunclík, šéfkuchár a dvaja čašníci.
Keď sme povedali dosť, otvori­li sa dvere na kuchyni. Vpredu dvaja pikolíci tlačili vozík zakrytý bielym obrusom a za ním kráčal vedúci s celým personálom reštaurácie. Zastavili sa pri nás a vedúci prehovoril:
- Pánové, to je pozornost restaurace Pelikán za předvedené lukulské hody a za to, že vám tak nádherně chutnalo!
Pikolíci odtiahli obrus a tam... stála asi tridsať centimetrov vyso­ká pyramída z vyšľahaného biel­ka a cukru, obložená višňami.
- Uvnitř, pánové, - pokračoval vedú­ci, - je pistáciová zmrzlina pro dvě osoby. Přeji vám hodně štěstí a dobrou chuť!
Šťastie sme mali, že vo vagónoch sú dva záchody a na vysvetľovanie, čo sa nám stalo, sme chuť nemali. Keď sme nad ránom vystúpili v Bratislave z expresu Panónia, spýtal som sa Paľa:
- Koľko si platil? Dám ti polovicu.
Paľo sa usmial:
- Nič! Vedúci Brunclík povedal, že väčšiu reklamu tá reš­taurácia v živote nemala. To bol náš honorár. Apropo! Dáš mi stovku. Šatniarka s hajzelba­bou si vypýtali za ušlý zisk dvesto korún. Vraj kvôli nám museli dočasne zatvoriť.

 

 

Krst knihy Po stopách komedianta (spomienky herca Ľuba Gregora):

11. 11. 2013, 18.01, Bratislava, Divadlo Astorka, nám. SNP 33, verejný krst knihy herca Ľuba Gregora - Po stopách komedianta - voľný vstup pre médiá, tak aj pre verejnosť.

 

GregormesacnySrodicmi.jpg

Trojmesačný Gregor s rodičmi


CharakteristickyAmokBaronaPrasila.jpg

Charakteristický amok Barona Prášila


Oslava50tkyVdivadleAstorkaZitaFurkova.jpg

Oslava 50-tky v Divadle Astorka. Na fotografii so Zitou Fúrkovou.

 


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?