Facka

Autor: Pavel Baričák | 19.10.2013 o 10:26 | (upravené 21.10.2013 o 13:33) Karma článku: 5,87 | Prečítané:  929x

Vydal som hercovi Ľubovi Gregorovi knihu Po stopách komedianta. Sú to jeho spomienky z natáčania, divadla, vojenčiny, detstva, života... Pre mňa sú to neskutočne humorné príbehy, ktoré vás nielen rozosmejú, ale v tichosti vám aj predstavia svet včerajška, ktorý mal pevne stanovený rebríček hodnôt - úcty k rodičom, učiteľom, umeniu či národu a to aj v časoch socializmu, kedy nie všetko bolo dovolené. Keďže pán Gregor už vo svojej "mladíckej šarmantnosti" ťahá cez siedmy krížik, moc si s internetom netyká. Dovoľujem si teda pár jeho poviedok uverejniť na mojom blogu, aby svet nebol ukrátený o tieto perly. Neklikajte mi teda karmu. Skôr vám radím čítať srdcom. Smejte sa, rozjímajte, hľadajte súvislosti medzi svetom včerajška a dneška. Dnešný príbeh sa volá facka.

Facka


Deň pred Via­nocami v roku 1949 som donie­sol domov po­známku od kateché­tu Františka Feldmana, žida, ktorý za prvej Slovenskej republiky konvertoval na katolícku vieru, aby sa zachránil pred koncentrákom:

Váš syn bu­de mať zníženú známku z cho­vania za drzé správanie sa voči učiteľovi náboženskej náuky.

Bol to posledný škol­ský rok od ko­munistického prevratu, čo sa ešte učilo nábo­ženstvo.
- Čo si uro­bil? - opýtal sa môj otec zatiaľ pokojne, držiac v ruke žiacku knižku.
Kým ju držal v pravej ruke, bolo dob­re. Bol totiž pravák.
- Ale tati, - bránil som sa, - čo ja môžem za to, že ten katechéta je...?
Mama práve prestierala ve­čeru a facke zabránila vôňa fazuľovej polievky s klobásou, ktorú mal môj otec tak rád. Ale aj to, že mal pravú ruku obsa­denú žiackou knižkou.
- Chcel si povedať hlúpy? - položil žiacku knižku a sadol si rých­lo za stôl.
- Sadni si, Ľubko, - ponúkla ma mama a položila predo mňa tanier, z ktorého sa voňavo parilo.
- Rozprávali sme sa, - hovoril som s plnými ús­tami, - o vianočných modlit­bách, zvykoch, kedy ideme po štedrovečernej hostine spať a o tom, čo potom robia naši rodičia.
Matka prestala jesť a otcovi zabehlo. Mama sa spamätala prvá:
- Nechajte to tak a jedz­te! Vychladne vám to!
Môj otec bol však didaktik a dialek­tik. Chcel mať všetko jasné, presné a logické.
- A čo bolo ďalej?! - sprísnil tón a odložil lyžicu.
- No... - začal som opatrne, - na to, o tých rodičoch sa prvej pýtal Korpášovej, ale tá nevedela. Čupec tiež nevedel. Ani Barinka. A tak to išlo dokola.
Napchal som si plné ústa.
- A teba sa katechéta nepý­tal?! - položil otec otázku hrozi­vo a vstal.
- Otec, - oslovila ho bojazlivo matka, - vykašli sa na to! A jedz! - posunula k nemu, stojacemu, tanier.
Prehltol som.
- Pýtal, - priký­vol som bojazlivo.
- A čo si mu povedal?! - už stál tesne nado mnou.
Mlčal som a meravo hľadel do fazu­le. Nos som mal skoro v po­lievke.
O se­kundu tam bol celý, pretože mi otec dal ľahký oflinok na zadnú časť hla­vy. Z nosa mi trčali fazule a môj hlas bol akýsi čudný.
- No! - povzbu­dil ma výhraž­ne.
- Povedal som mu, že... - vysmrkal som fazule naspäť do taniera, - že načo sa to pýta, keď to dobre vie a že nech sa nerobí sprostý!
Vy­hŕkol som to zo seba veľmi rýchlo a nabral si ďalšiu dáv­ku fazuľovice. Vyzeral som asi ako škrečok a mama sa potichu smiala.
- Vstaň! - rozkázal otec a ja som pomaly, váhavo a obo­zretne vstával.
Mama sa pre­stala smiať. Naša polievka nielenže chladla, ale i hustla. Podľahla atmosfére. Keď som sa celý narovnal, dostal som takú facku, že celý obsah úst som vyprskol na otcovu bielu košeľu a červenú viazanku s čiernymi bodkami. Viazanka vyzerala zrazu ako tabuľka s kandizovanou zele­ninou. Ibaže sa z nej trochu parilo. Mama sa vrhla na otca a ten ju odstrčil tak nešikovne, že prevrátil svoj tanier fazuľovice na seba a oblial si aj nohavice.
- Vy ste sa zbláznili! - vykríkla mama a odbehla do kúpeľne.
Chvíľu sme nevedeli, kto sa zbláznil, ale bol to asi otec, lebo utekal do kúpeľne ako blázon. Ja som opäť sedel na stoličke, kam som sa asi dos­tal po tvrdom údere.
Po chvíli ma otec zavolal:
- Poď sem!
Pomaly a neisto som sa došmochtal pred kúpeľňu. Otec stál v kúpeľni len v trenírkach a ponožkách. Matka prala vo vani otcovu košeľu. Nohavice viseli na žinke a otec ich drel mokrou špongiou.
- Po sviat­koch povedz katechétovi, - po­vedal otec dôstojne pri tejto nedôstojnej činnosti, - že keď deti idú spať, ich rodičia perú a čistia svoje šatstvo, pretože si ho počas dňa kvôli deťom ušpinia a na nič iné im neostá­va čas!
„Má to svoju logiku," pomyslel som si, „ale katechéta tomu aj tak neuverí! A spolužiakom budem na srandu."
Keď som zaspával, otec prudko otvoril dvere na mojej izbičke a z tieňa jeho majes­tátnej postavy sa ozvalo:
- A teraz idem zatelefonovať Ježiškovi, aby ti zajtra nepriniesol žiadne darčeky!
To však už žiadnu logiku nemalo. Pred desiatimi dňami som totiž všetky svoje darčeky objavil v maminej skrini.



Krst knihy Po stopách komedianta (spomienky herca Ľuba Gregora):

11. 11. 2013, 18.01, Bratislava, Divadlo Astorka, nám. SNP 33, verejný krst knihy herca Ľuba Gregora - Po stopách komedianta - vstup pre médiá, tak aj pre verejnosť.

 

P01Mnam.jpg

Ako dieťatko

P04SlecnaJuliasKamilouMagalovou.jpg

Ako herec v Slečne Júlii s Kamilou Magálovou

P50.jpg

Ako človek, ktorý má čo ľuďom zanechať

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?