Jazero Cuicocha (Ekvádor - 3. časť)

Autor: Pavel Baričák | 3.10.2013 o 8:14 | (upravené 9.10.2013 o 9:13) Karma článku: 5,93 | Prečítané:  982x

Vstávam aj bez budíka. Píšem žene a dcérke správu, že sa mi dobre darí, že ma svet opäť prijal, že som jeho milované dieťa, že sa mi ukazuje vo fantastických farbách, učí ma, žehná moju bytosť a ja im o tom všetkom budem po večeroch s leskom v očiach rozprávať. Na facebooku uverejňujem prvé juhoamerické fotky, nech aspoň pár krajanov na chvíľu zanechá cval a nech im dodám odvahu všetko na niekoľko dní nechať, zbaliť si nejaké tie tričká a vyraziť niekam, kde ešte nikdy neboli. Aj keby k Šútovskému vodopádu...

Stanica je plná tmy, ktorú pretínajú výkriky Kíto, Kíto. Lenže ja chcem ísť do Quirogy, čo je najbližšia dedinka k lagúne Cuicocha, ktorá sa rozprestiera pod sopkou Cotachachi. Pýtam sa na spoj tety, chystajúcej si práve stánok s jedlom. Jej muž vyberá z auta plné hrnce už hotovej váry. Dochádza mi, že táto pani musí byť už niekoľko hodín na nohách a jej práca sa začala v noci pri hrncoch, aby deň dokončila celodenným státím pri plynových horákoch. Kupujem si u nej mentolom voňajúci čaj a ona ma za to šikuje k správnemu autobusu.

Cesta stojí smiešnych dvadsaťpäť centov. Nie je to ďaleko, ale aj tak je to pre mňa ďalší šok, kam až ceny môžu klesnúť. Po pár zastávkach si ku mne sadá domáca žena v kroji. V batôžteku na chrbte si nesie svoje dieťatko, ktoré ma zvedavo sleduje. Bieleho čerta ešte nevidelo.

O pár minút vychádzame z mesta, za oknom sa mihajú rezidencie bohatých – oplotené komplexy s vrátnicami a rampami, ktoré chránia majestátne rodinné domy. Obzerám sa po autobuse a hneď mi je jasné, že nik z týchto obyčajných, ale nádherných ľudí tam nebýva.

Ekvador-3875.jpg

Zobúdzajúca sa Quiroga

V Quiroge sa nikam neponáhľam. Ako som vystúpil z busu, prešiel som cez cestu do najbližšej vývarovne. Nízka a dokonale vysmiata kuchárka mi nerozumie ani pozdrav. Neubehne však minúta, čo som sa nanominoval do jej kráľovstva – malej kuchyne oddelenej od „jedálne“ špinavou preglejkou – a už sa spoločne smejeme nad panvicou. Ja krájam cibuľu a cesnak, ona chystá hrach, vajíčka. Na stole som videl nedojedený uhorkový šalát, idem ho vziať a vravím jej, že chcem ešte „niečo takéto, proste veľa zeleniny“. Pochopila, lebo ukazuje na akúsi misu a bez váhania z nej berie svojou počernou neumytou rukou surovú kapustu a dopĺňa ňou uhorkový šalát, ktorý nedojedol ani neviem kto. Smejem sa.

– Chleba nebude, mama? – pýtam sa jej po slovensky a ukazujem na nejaké koláče, ktoré sú na stole prikryté igelitom. Pre istotu ešte aj rukami naznačujem, že by som tú nevšednú praženicu rád niečím zajedal. Ale ide to ťažko, z Marsu sa na Venušu nedovoláte. „Hlavné je, že si rozumejú naše srdcia,“ vravím si v duchu a zajedám praženicu tvarohovníkom a šalátom, ktorého základ tam, dúfam, nestál odvčera.

– Koľko, mama? – pýtam sa po raňajkách.

– Musí prísť seňor, – odpovedá mi, lebo si myslí, že sa pýtam na štrbavého uja, ktorý mi sľúbil, že ma k jazeru odvezie svojím „kamionetom“. Predtým som sa s ním chvíľu dohadoval, že žiadnym drahým kamiónom k jazeru nejdem, radšej si vezmem taxík za štyri doláre, ako mi radil recepčný – Indián v mojom hosteli. Keď som sa však pozrel smerom, ktorý mi ukazoval jeho prst, došlo mi, že camioneta je dodávka, respektíve džíp. Škola hrou, hodiny španielčiny za chodu. Sľúbil ma odviezť za päť dolárov.
– Mama, nik nemusí prísť, pohodička, nájdem si „kamionistu“ sám, neboj. Zaplatiť chcem. Koľko?

– Tri doláre? – strieľa na mňa prvú sumu a krčí pritom ramenami, akoby si sama nebola istá.

– S chudobnými sa nezjednáva, – vravím jej, vyberám toliare a platím. – Keď sa vrátim z túry, prídem si tu dať obed, zatiaľ sa opatruj, mama, – vravím jej už z ulice. Spoločne sa smejeme, je bohová.

Ak budete niekedy cestovať, jedzte vždy u domácich. Čím väčšie pajzle, tým viac v sebe rozprúdite život. V nablýskaných hoteloch všetci umreli, netečie tam energia, budú vás obsluhovať mŕtvoly, ktorým riaditelia nakázali nebyť samými sebou, lebo z namyslených hostí vycítili, že chcú byť obsluhovaní robotmi. Keď sa stretne mŕtvola s mŕtvolou, nie je šanca, aby tam prebleskla iskra.

Ekvador-3870.jpg

U ekvádorskej maminy v jej kráľovstve

Ekvador-3873.jpg

Moje raňajky

Hádžem si veci do camioneta, šoféra prosím o pár minút, kým si odfotím zobúdzajúce sa námestie. Potom sa už šplháme strmou cestou. Po pravej strane sa hrdo vypína sopka Cotacachi. Šofér, ktorý má zuby ako noty na bubon, ukazuje na predposledný vrch pred Cotacachi, vraj ma môže odviezť až tam za 250 dolárov.

– Len pekne k jazeru. Potrebujem chodiť, chodiť, chodiť, aklimatizovať sa vo vašich nadmorských výškach. Čakajú ma sopky lliniza a Cotopaxi. Ak sa budem správať ako americký turista, ktorý sa dá všade dopraviť džípom či vrtuľníkom, nabudúce budem zadychčaný už aj na námestí v tvojej Quiroche.
Berieme dve stopárky, ktoré vysadajú na korbu.

– Jasné, že mi to nevadí, ber ich, – odpovedám mu, keď sa ma pýta, či môže, lebo keď ja platím, som aj pánom.

Keď vysadajú, ukazuje mi rukami, akú mala tá staršia veľkú, pre neho asi sexi riť. Za žltými zubami samotármi sa mihá jazyk, ktorým mi dáva najavo, čo by s tou paňou robil. Teda pre mňa je to pani, pre neho slečna, lebo z jeho pohľadu to boli ešte tínedžerky. Som z toho opäť zmätený, lebo podobne ako v Paname a Kostarike aj tu vidím na uliciach buď deti, alebo viac ako tridsaťročné ženy. Tínedžerky? Nie, mulati neprechádzajú týmto vekom, aspoň pre mňa nie. Z detí sa podľa mňa stávajú rovno tety. Tak či tak, ťažko by som mu vysvetľoval, že pre polovičku európskych mužov predstavuje ideál ženskej postavy česká pornohviezda Nikoleta Jirásková, ktorá má štvorky prsia a ritku ako dve hádzanárske lopty pre mladších žiakov.

Strážca národného parku sa ma pýta, či som Američan.

– Este Europa, Eslovaquia, – snažím sa po španielsky.

– Ááá, – prikyvuje a ja by som si dal odrezať malíček na pravej ruke, že nevie, kde to je.

„Kamionista“, milovník moletných žien, sa chce so mnou silou-mocou dohodnúť, že po mňa príde. Neviem, ako mu mám vysvetliť, že nemám hodinky ani mobil, že momentálne som bunka slobody, netuším, kedy sa vrátim, a nechcem bežať, len aby som ho stihol, že nemám problém odkráčať to do Quirochy po vlastných, že bude, ako bude. Aby som ho zbytočne neprehnal, píšem si jeho mobilné číslo a vravím mu, že keď príde čas a niekto mi požičia mobil, tak mu prípadne zavolám.

Informačná tabuľa píše, že okruh okolo jazera trvá päť hodín, najvyšší bod, na ktorý vyjdem, bude vo výške 3 450 metrov. Kvôli fotografovaniu sa pozerám, ako svieti slnko, a rozhodujem sa obísť „Kujkoču“ sprava. Je to logické rozhodnutie, lebo zo skúseností z cestovania po krajinách, ktoré sú blízko rovníka, viem, že slnko väčšinou svieti iba doobeda, potom sa obloha zatiahne. V polovici trasy sa slnko skrátka schová. Ja som však rád, že si celú prírodnú nádheru môžem vychutnať v plnom jase čo i len na chvíľu. Ak sa teda niekedy vyberiete s deťmi v sobotu na túto prechádzku, choďte doprava – ale pozor, hneď potom prvá doľava, tá pravá cestička smeruje na vrchol sopky Cotacachi. Ááááu, nebite ma! Už budem dobrý, nebudem vás provokovať, sľubujem.

Ekvador-3890.jpg

Ekvador-3901.jpg

Prenádherná Cuicocha

Chodník je upravený, pri stúpaniach sú v zemi zabité vodorovné drevené opory, aby sa cestička pri dažďoch neporušila. Niet ani kam zablúdiť, aj keď chvíľu, prekypujúc energiou, koketujem s myšlienkou, že ak sa bude dať, zahnem neskôr k sopke. Napokon však po správnosti poslušne šliapem okolo jazera, nech si telo zvykne na menšie dávky kyslíka. Hoci Cotacachi občas vykukne spoza mrakov a dráždi ma, beťárka. No po hodine kráčania sa ponára do jemného oparu, až nakoniec definitívne zmizne v hustých, našťastie iba bielych oblakoch. Kráčať päť hodín v daždi je to posledné, čo si prajem. Nič to, jazero a celá úžasná prírodná scenéria okolo neho ma tešia vrchovato.

Podarilo sa mi minúť odbočku na najvyšší vrch a obišiel som ho. Ale to by tak bolo, aby som sa mu vyhol. „Prekážky sú na to, aby sa prekonávali,“ vravím si v duchu a sypem si to z druhej strany rovno na vrchol. Hore sa kochám pohľadom a keď nadchádza čas odchodu, zanechávam na ňom slovenský gaštan a maličké drevené slniečko. Nech sa energie zeme spájajú. Vždy si beriem so sebou na cesty takéto drobnosti, ktoré matka zem dokáže rozložiť. Radšej to píšem, lebo niekto je schopný prečítať si Baričákov cestopis a zanechať na Mont Blancu plastovú hraciu konzolu. Už som sa poučil, že ľudia vedia z mojich viet vyčítať aj to, na čo som ja ani nepomyslel.

Lagúna je nehybná, v jej prekrásnej modrej hladine sa zrkadlí nebo. Je to obrovské modré oko, ktoré sa stará o svoje dve malé deti, dva oddelené ostrovy poskytujúce možnosť experimentovania pre lode, na ktorých sa dá za peniaze podniknúť výlet po jazere.

Až v polovičke cesty sa stretávam s prvými ľuďmi. Je to školský výlet ekvádorských detí. Jedno z dievčatiek ma dokonca prosí o spoločnú fotku. Skláňam sa k nej, lebo som asi dvakrát vyšší než ona, aby nás jej kamarátka so smiechom zvečnila. „Ekvádorčania, len si ma foťte, veď vám mám čo vracať. Koľkých z vás si zachytím. Ste pre mňa totiž iní, zázrační, príjemní, milí...“ plynú mi myšlienky v hlave.

Toto sa odohralo kúsok od zastrešených vyhliadkových bodov, kde mi zasa ďalšia skupinka detí predvádza, na čo sú tie farebné spreje, ktorých boli plné všetky obchody blízko stanice. Striekajú z nich po sebe penu! Nevídané, ale ako zábava pre deti určite parádne. Najmä počas fiesty. Cieľom je dostať penu do vlasov, tváre, za krk, proste všade, kam sa súper s veľkým zadosťučinením trafí. Ja len dúfam, že sú to špeciálne peny vyrobené pre deti, a nie antikorózne spreje, ktoré si adolescenti vybrali pre svoju hru.

Ekvador-3944.jpg

Ekvador-3945.jpg

Ekvador-3950.jpg

Jedna zo súčastí fiesty

 

V poslednej časti trasy stretávam asi päťdesiatročného Angličana, ktorý sa pri pohľade na mňa otáča a kričí chodníku:

– Carrion!!!

Došlo mi, že niekto z jeho blízkych tam asi vykonáva potrebu. Mám pravdu, jeho manželka ciká a on ma prosí o strpenie. Prekérnu situáciu prekonávame rozprávaním sa o počasí, o nádhere, okolo ktorej kráčame, a keď už nevieme, o čom by sme ešte prehodili slovo, ponúka sa, že ma odfotografuje. Súhlasím, ale keďže nefotím mydielkovým automatíkom, chcem clonu na svojom Canone nastaviť na jeho postave, na čo sa zhrozí, že on si nepraje byť fotený! No komédia...

 

Ekvador-3961.jpg

Braček so setričkou...

Ekvador-3982.jpg

Ako v slovenskom lese, však?

Sendero (cestička po španielsky, pozn. autora) sa v poslednom úseku odkláňa do kopcov, takže jazero mi mizne z dohľadu. Prekračujem vyschnutú rieku, pod ktorej mostom staviam očistného kamenného snehuliaka a zanechávam v jeho srdci moje osobné prosby. Následne kráčam okolo nádherných stromov podobných našim boroviciam, vychutnávam si bzukot hmyzu i spev vtákov, fotím si modré „borievky“, ktoré Lonely Planet zakazuje papať, teším sa z kvetov, ktorých množstvo poznám aj zo slovenských lúk a hôr. Znova vychádza slniečko, i keď aj bez neho som slušne spotený.

Nakoniec sa chodník úplne oddeľuje od jazera a napája sa na prašnú cestu. Bez toho, aby som zdvihol ruku, zastavuje pri mne veľký chevrolet. Nejaká cestovka z Quita sem doviezla turistov a teraz sa vracia, aby ich počkala pri vstupe do národného parku, kde ma aj milý pán šofér vyhadzuje. Počas troch kilometrov jazdy ma stačil poinformovať, že by v tomto ročnom období malo poobede pršať, ale že sa tak už týždne nedeje a že to vôbec nie je dobré pre farmárov a ich úrodu.

Ekvador-3985.jpg

Je február, čas zberu zemiakov

Ekvador-3998.jpg

Milujem, keď sa z veci na vyhodenie stane ešte niečo krásne, oko tešiace

Ekvador-4001.jpg

Indiáni

Prechádzam sa malým, ale milým múzeom a nakoniec sa vyberiem peši do dediny. Našťastie po pár minútach zastavím náhodný taxík. Mladému šoférovi vyhráva v interiéri reggae a napriek jazykovej bariére sa bavíme o muzike. Veď stačí len pospomínať kapely a všetko je jasné.
– UB 40?
– Si!
– Bob Marley?
– Si!!!
– Ska-p?
– ???

 

Buďte šťastní, Hirax

 

 

Aktivity Hirax (vstupné jeden úsmev):


5. 10. 2013, 16:01 - 17:33, Žiar nad Hronom, festival Good Days.

9. 10. 2013, 18:08, Topoľčany, Reštaurácia Gemini, Krušovská 2310, 955 01 Topoľčany

18. 10. 2013, 19:09, Rockpub, Martin, koncert so skupinou RAMCHAT. Plus Vendeta, Byond Flesh a Eufory.

19. 10. 2013, 18:30 - 19:30, Banská Bystrica, Cestovateľský festival Cestou necestou - Ekvádor, Koľko podôb má láska

19. 10., Banská Bystrica, TIrish, „Manifest of Brutality 4.“: koncert so skupinou RAMCHAT

22. 10. 2013, 17:28, Košice, Verejnej knižnici Jána Bocatia, Hviezdoslavová 5.

23. 10. 2013, 19:09, Groteska, Poprad, Zimná 54: Hirax (čítačka, básne, gitara) + Janko Marton (básne, gitara, spev)

24. 10. 2013, 19:09, La Coca Club, Spišská Nová Ves, Zimná 54, "Večer slov" - Hirax (čítačka, básne, gitara) + Janko Marton (básne, gitara, spev)

7. 11. 2013, 17:17, Považská Bystrica, kaviareň Swim club

13. 11. 2013, 18:41, Bratislava, miesto bude upresnené. Čitačka - Šlabikár šťastia plus bratislavský krst nového Hiraxovho románu "Plynutie".

14. 11. 2013, 19:01, Bratislava, Horáreň v Horskom Parku - rozprávanie, premietanie o Hiraxovej ceste Ekvádorom a bratislavský krst knihy Ekvádor - Koľko podôb má láska. Vstupné 1 korunu.

15. - 16. 11. 2013, Bratislava, Bibliotéka - celý čas budem v stánku Martinus k dispozícii k podpisom, foteniu i rozhovorom :-)

15. 11. 2013, Bratislava, Blibliotéka - moja Bibliočítačka od 18 do 19 hod na P1.

16. 11. 2013, Nové Mesto nad Váhom, koncert so skupinou RAMCHAT.

28. 11. 2013, 17:57, Martin, Slovenské komorné divadlo, Veľký martinský krst románu Plynutie, ekvádorského cestopisu Ekvádor - Koľko podôb má láska a piatej Hiraxovej básnickej zbierky K svetlu. Ako už je zvykom, každý dostane grátis jeden Hiraxov román. Zatiaľ udobrení hostia: Sofia (šamanka, dobro a láska), Zdenka Jordánová (autorka knihy Tvoje dieťa ako šanca pre teba a iných ezoterických bestsellerov). Ďalší dvaja hostia sú v jednaní.
Do veselosti zaspieva Juraj Hnilica (Nothing, Bačova fujara) a do harmónie vás pri usádzaní privedie dvojčlenná kapela z Prievidze Dhanyavad.

30. 11. 2013, Zakamenné, Kultúrny dom, Helenine oči, RAMCHAT, Beyond Flesh + ešte jedna rocková kapela.

11. 12. 2013, 17:07, Nitra, Fórum mladých (Mediahaus), Fraňa Mojtu 18, Nitra. Parkovanie je blízko a od 17 hod je zdarma.

12. 12. 2013, Lefantovce, penzión Elefant

23. 12. 2013, Martin, Rockpub, koncert so skupinou RAMCHAT

 


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?