O trištvrte na osem sedím s Renátou na otvorenej terase. Spoza priehľadnej strechy vychádza slnko a začína nádherné pohoria maľovať magickými farbami. Ponúka sa nám úžasná pastva pre oči, obývaná kotlina plná striech, ukrývajúca desaťtisíce ľudských duší... Tam z množstva domov trčí obrovská katedrála, hentam sa do nebies pýši nejaký monument, tam sa zelenie akýsi park. Toto všetko chránia svojimi krídlami tritisíc metrov vysoké majestátne kopce. Fotím, celý som zmĺkol, tomuto sa nevyrovná výhľad zo žiadneho balkóna päťhviezdičkového hotela.
Autobusová stanica v Otavalo.
Renáta vyberá akési tobolky, vraj na brucho. Ja vyberám slivovicu, reku tiež na brucho. Počas dopĺňania síl z omelety so syrom, ku ktorej som dostal sladké pečivo a kávu, spovedám Renátu:
- Kedy odišiel otec z Čiech?
- V 1950, vtedy mal dvadsať rokov. Pochádzal z Českého Krumlova. Mama prišla až v 1967.
- Ako sa spoznali?
- To je dlhý príbeh, - smeje sa.
- Daj krátku verziu, - nevzdávam sa.
- V 1966 išiel do Čiech navštíviť brata. Podal si inzerát, že hľadá ženu.
- A mama odpísala...
- Nie, odpísala mama mojej mamy, starká. Stretli sa na polceste, niekde na Morave. Rozprávali sa šesť hodín, potom sa rozlúčili. Otec sa vrátil do Kanady a po roku písania ju zavolal do Kanady aj žiť. Zobrali sa a mali tri deti. No otec už nežije.
- Bola si niekedy na Slovensku?
- Áno, pred dvomi rokmi. V Komárne, kde mám bratranca, v Kokave, v Prievidzi a v Banskej Bystrici.
Potom sa rozprávame o krajinách, ktoré sme precestovali. Tiež bola v Indii, Thajsku, vo Vietname, takže je o čom. Neskôr si vymieňame kontakty, lúčime sa. Ja idem do mesta naháňať nabíjačku, ona pobudne v hlavnom meste jeden deň a potom vyráža k pobrežiu. Robí čašníčku, tento výlet berie skôr ako dovolenku. Na danom mieste sa má stretnúť ešte s ďalšími dvomi kamarátmi. Prajem jej dobré počasie, super oddych, skvelé zážitky plné slnka.
Pouličný predaj topánok frčí priamo z auta.
Aranžovať vedia, to si môžete byť istý...
Každý vták si občas potrebuje odpočinúť...
Roztopiť a nakŕmiť chudobných!
Ešte idem pozdraviť českých bratov. Chcú sa zbaviť zbytočných vecí, ako prvé mi ponúkajú lieky. Odpovedám, že základné mám a ďalšie nechcem, lebo by som si tak nepriamo priťahoval choroby. Odmietam aj obväzy, veď to akoby som si želal rezné rany. Beriem si len antimoskyto sprej a pár ďalších maličkostí. Nevzdávajú sa a ponúkajú mi aj mačky, cepy či laná, na čo im odpovedám, že na Cotopaxi vyleziem len v rifliach, ktoré mám na sebe, či vraj nikdy nepočuli o sile ducha. Smejeme sa. Teda ja veľmi nie, lebo si vybavujem ich včerajší opis výstupu na tento druhý najväčší ekvádorský vrch (sopku), kde vraj oni, skúsení horali, kládli nohy v mínus pätnástich stupňoch a silnom mrazivom fujaku tak tesne vedľa seba, až sa skoro prekrývali, a ak oddychovali, tak po každom ôsmom kroku, a to sa nazývali frajermi.
Beriem si taxík. Šofér vie po anglicky tak ako ja po španielsky, ale myslím si, že pochopil.
- Per uno: battery, any store, Canon, kaméra, per dós: norte busos terminálos, to Otavalo, lagúna Cuicocha.
V prvom obchode krúti predavač bezradne hlavou. Druhé nákupné centrum otvárajú až o desiatej, voľnú polhodinu vypĺňam spojením sa so Slovenskom cez internet. Po dvoch dňoch vyhadzujem nový status na facebooku a píšem žene i dcérke, nech sa opatrujú, že ich milujem...
Nabíjačku majú! Stojí 60 dolárov a pre istotu má šesť koncoviek. Takže ďalšia záťaž do batoha. Viem, je to iba následok mojej neprípravy, prijímam. Ale som už raz taký anarchista, ktorého duša si sama vybudovala vlastné zbrane, ako sa nestať robotom. Každá jedna vec na svete sa dá vyriešiť, nič nestojí za to, aby človek bezradne pomýšľal na slučku.
Po ceste na stanicu dostávam od taxikára lekciu španielčiny. Neskôr sa bavíme o živote. Má dvoch synov, a to stačí, s prácou je vraj v Ekvádore zle.
Mierime k severnej autobusovej stanici. Princíp je na celom svete rovnaký - chcete ísť napríklad na juh krajiny, pýtajte sa rovno na južnú autobusovú stanicu. Cesta na tú moju severnú trvá asi dvadsať minút a platím za ňu sedem dolárov. Paradoxne, cesta do Otavala, kam mám namierené, trvá okolo dve a pol hodiny a koštuje iba dva doláre.
Deti si vždy nájdu zábavu, aj keby sa mali spúšťať po betóne.
Keby vám náhodou došla inšpirácia s bránou.
Kúpalisko v Otavalo.
Autoopravovňa...
Skôr než na slovenské pomery nadštandardný autobus (ktorý mal dokonca vpredu obrovský LCD televízor) vyštartoval, vodič nabehol dovnútra a každý z cestujúcich mu musel nadiktovať celé svoje meno. Keď som mu druhýkrát hláskoval priezvisko, vzdal to a do môjho riadka spravil dlhú čiaru.
Krútime sa nádhernými kaňonmi, vysypanými malými skalami. Kde-tu sa mihne vodopád, nech krajina nepôsobí ustato. Autobus zastavuje v priľahlých dedinách, berie ďalších cestujúcich, ale nikdy nie je úplne zaplnený. Nakoniec vystupujem na otavalskej autobuske. Je plná nádherne pofarbených autobusov a na rozdiel od Panamy sú v perfektnom technickom stave. Stanica je plná školákov, množstvo žien má oblečené tradičné, nádherne vyšívané kroje. Základ tvoria čierne sukne a biele košele s nazberkanými čipkovanými rukávmi, ktoré sú skrášlené skromnými, ale o to vkusnejšími výšivkami. Nielen muži majú na hlavách klobúky. Veľmi mi pripomínajú Tibeťanov, ktorých som videl v indickej Dharamsale, kam húfne utekajú pred rozpínajúcimi sa Číňanmi. Veľa mladých mužov má krásne čierne vlasy, spletené do dlhých vrkočov. Je to veľmi príjemný pohľad, najmä keď mám neskôr možnosť vidieť takýchto mužov ako policajtov či strážcov bánk.
Ubytovávam sa v najbližšom hosteli pri stanici. Už som vyrástol z behania po meste a zo zháňania najlacnejšieho ubytovania. Človek sa len upachtí, stratí čas a veci sa vždy vyvinú tak, že ani nič neušetrí. Zákon energie neoklamete. Noc v Mashys´s Hostal stojí desať dolárov. Mám vlastnú izbu, ktorá je čistá, dokonca si ju môžem aj zamknúť. Na rozdiel od predošlého hostela ide aj internet, ba aj kúpeľňu so záchodom mám priamo v izbe, no komfort. Ihneď si zhadzujem veci, do batoha vkladám len to najdôležitejšie a vyrážam do mestečka. Mladý recepčný je Indián a varuje ma, že dokopy niet čo vidieť, ale on nevie, že pre mňa je na videnie toľko, že o tom raz napíšem knihu.
Dve hodiny sa prechádzam, fotím, nasávam pokojnú atmosféru mestečka, ktoré je členené klasickým americkým systémom - kolmo na seba sa križujúcimi ulicami s vysokými obrubníkmi (pre čas veľkých dažďov). Najviac mi pripomína Mexiko. Niektoré domy sú nádherne zafarbené, ale väčšina je v zúboženom stave, najmä tie, ktoré sú mimo hlavných ulíc smerujúcich k námestiu. Na počudovanie, ulice sú čisté aj napriek tomu, že smetné koše skoro vôbec nevidím.
Ťažkú prácu vykonávali väčšinou mladí chalani.
Najčistejšia láska žiari vždy z tých najjednoduchších - indiánsky trh v Otavalo.
Navštívim kostol, tržnicu s ovocím (kde si kupujem citróny, tmavočervené plody podobné našim čučoriedkam, paradajky a papriku - prepáčte, klamem, papriku nie, ja som tej tete povedal po slovensky, „a ešte mi dajte dve papriky", a až na hosteli som si všimol, že mi tam nič nedala... jasné, nemohla ani len tušiť, čo tým slovíčkom „paprika" myslím), až sa nakoniec dostávam na najvyššie obývanú časť mesta, ktorej tróni moderná budova presklená čiernymi okennými tabulami. Vedľa nej sa vypína vysoký kríž, zo stredu budovy trčí obrovská vtáčia hlava s ostrým zobákom. Vravím si, že asi to bude nový kostol, ale keď vchádzam dnu, vítajú ma tam obrazy. Galéria. Teším sa a prechádzam sa medzi maľbami. Nie je ich veľa, ale páčia sa mi. Zo zadnej miestnosti ku mne dolieha nádherne sfarbený mužský hlas. Najprv si myslím, že je to nahrané, že ide o audiovernisáž, ale na moje prekvapenie tam nejaký muž v jednoduchom nahrávacom štúdiu načítava audioknihu. Po krátkom rozhovore si na rozlúčku podávame ruky.
Cestou späť do mesta, po tom, čo som sa pokúsil vtákovi čnejúcemu z galérie dostať na kobylku a odfotiť ho odspodu, sa ku mne prihnali štyri divoké psy. Odkedy ma v Indii do lýtka uhryzol pouličný pes, mám v sebe pevne zakorenené poznanie, že sa útočiacemu zvieraťu nesmiem otočiť chrbtom. Lenže táto besná svorka je šikovne zohratá, lebo jeden zo psov ma začína obchádzať zboku. Za sebou mám už len vtáka, situácia sa začína komplikovať, lebo psy, ktoré do mňa štekajú spredu, sa vôbec neboja a sú odo mňa ani nie na meter. Akosi podvedome začínam dupať nohou o zem, a to im berie sebavedomie. Cúvajú, som rozhodnutý neotočiť sa, ani keby tam stála vyzlečená Ornela Muttiová v čase svojej najväčšej krásy. Nebezpečenstvo je zažehnané, stiahli sa. Som z tej príhody celkom slušne spotený. Nie je to nič príjemné, keď vás v cudzej krajine niečo uhryzne, hlavne keď to žije len tak na ulici a živí sa bohviečím.
Ale aspoň nejaký adrenalín - hneď som ožil. Až mi vyhladlo, idem sa najesť. Cestou do najbližšej reštaurácie natrafím na kúpalisko. Normálne ma to prekvapí: kúpalisko v Ekvádore, že wau! Stojí dva doláre a čľapkajú sa v ňom výhradne iba deti a keďže ja som stále veľké dieťa, zajtra sa tam určite hodím. V reštaurácii pre miestnych si objednám kura s hranolčekmi. Kým jem, majiteľ podniku mi na svojom rozbitom notebooku ukazuje vlastnoručne vyrábané oblečenie, ktoré posiela do Austrálie. Vraj sa u neho bol raz naobedovať jeden austrálsky pár, ktorému sa jeho výrobky tak zapáčili, že pre ne doma otvorili obchod.
Po chvíli oddychu sa dostávam na tržnicu s domácimi výrobkami. Najväčší zážitok je vraj navštíviť ju v sobotu. Ale moje srdce spieva aj vo štvrtok. Všade domorodí Indiáni, ktorí ponúkajú tkané veci od textílií, obrovských kobercov až po šperky, veci do domácnosti, no nádhera. Napriek tomu, že si zakazujem kupovať čo i len špendlík, nech nezaťažím batožinu, končí na mojej hlave žltá pletená čiapka s motívom akéhosi indiánskeho futbalového mužstva a od nádherného postaršieho domorodého páru kupujem tkaný obraz na stenu. Nedalo sa odolať ich tváram. Platím prvú sumu, ktorú vyslovili. S chudobnými sa nezjednáva. Osho ma naučil, že bohatí by mali podporovať charitu, slabých a chudobných. Ak sme včera zarobili, dnes dajme iným. Súhlasím.
Deti počas fiesty - preto tie penové spreje v ich rukách.
Všetko ručná práca.
Úžasná tržnica v Otavalo.
Ženy v Otavalo chodia v krojoch a vôbec sa za to nehanbia. Sú nádherné...
Predavači balia, prišiel som na koniec. Nechce sa mi odísť, je tam úžasná energia. Len tak sa motkám medzi pestrofarebnými kobercami a oblečením, pozorujem, ako tam starší pán čosi zašíva, hentam sa naháňajú deti predavačov, tu traja chlapi mastia nejakú kockovú hru, tam Indiánky balia stánok.
Kým sa stmieva, kráčam čo najzložitejšou cestou k hostelu, nech nasajem čo najviac z tohto ľudského ticha a pokory. Kupujem si vodu, nejaké jedlo na zajtrajší výlet, ľadvinku na doklady. Áno, aj táto prepotrebná vec ostala doma. Mám dojem, že som si na túto ekvádorskú cestu zobral viac vecí ako kedykoľvek predtým, a najviac som ich aj zabudol. Jednoznačne starnem. Tá kapsička je veľmi dôležitá - nosí sa na tele medzi trenkami a nohavicami a chráni najdôležitejšie veci cestovateľa, ako je pas, väčšie peniaze, záložnú kreditku, kartičku poistenia. Ak by vás chceli okradnúť, dáte lúpežníkom drobné peniaze, čo máte vo vrecku. Snáď vás nevyzlečú donaha, a to najdôležitejšie uchránite. Pre istotu si všetko, čo sa dá naskenovať, naskenujte a pošlite na svoj mail. Keby ste o niečo prišli, hocikedy si to môžete vytlačiť. Kopírok, internet kaviarní, predajničiek s mobilnými a elektronickými serepetičkami, ktoré všetky majú aj tlačiarne, je po celom svete ako húb.
Na izbe upravujem pár fotiek, ale zmáha ma spánok. Na Slovensku je noc v polovičke, tu je ešte len večer. Myslel som si, že vybehnem na neskorú večeru, ale napodiv je únava silnejšia ako hlad (čo u mňa býva málokedy), a tak idem spať. Vstávam o piatej ráno, za úsvitu totiž vyrážam k jazeru Cuicocha.
Buďte šťastní, Hirax
Aktivity Hirax (vstupné jeden úsmev):
26. 9. 2013, 16:03, Banská Bystrica, Ars poetika, Nám. SNP terasa Fórum Cafe Restaufrant, čítačka básní - Hirax, Ján Marton...
2. 10. 2013, Nová Baňa, 13:03, Svetový deň turizmu, organizuje Katedra manažmentu kultúry a turizmu. Miestom bude Študentský domov Nitra, kde má sídlo aj univerzita - Hirax bude rozprávať výhradne iba o cestovaní..
2. 10. 2013, Nová Baňa, 17:03, Mestská knižnica, Andreja Kmeťa 11, 96801 Nová Baňa, tel. 045/6857 742
5. 10. 2013, 16:01 - 17:33, Žiar nad Hronom, festival Good Days.
9. 10. 2013, 18:08, Topoľčany, Reštaurácia Gemini, Krušovská 2310, 955 01 Topoľčany
18. 10. 2013, 19:09, Rockpub, Martin, koncert so skupinou RAMCHAT. Plus Vendeta, Byond Flesh a Eufory.
19. 10. 2013, 18:30 - 19:30, Banská Bystrica, Cestovateľský festival Cestou necestou - Ekvádor, Koľko podôb má láska
19. 10., Banská Bystrica, TIrish, „Manifest of Brutality 4.“: koncert so skupinou RAMCHAT
22. 10. 2013, 17:28, Košice, Verejnej knižnici Jána Bocatia, Hviezdoslavová 5.
23. 10. 2013, 19:09, Groteska, Poprad, Zimná 54: Hirax (čítačka, básne, gitara) + Janko Marton (básne, gitara, spev)
24. 10. 2013, 19:09, La Coca Club, Spišská Nová Ves, Zimná 54, "Večer slov" - Hirax (čítačka, básne, gitara) + Janko Marton (básne, gitara, spev)
7. 11. 2013, 17:17, Považská Bystrica, kaviareň Swim club
13. 11. 2013, 18:41, Bratislava, miesto bude upresnené. Čitačka - Šlabikár šťastia plus bratislavský krst nového Hiraxovho románu "Plynutie".
14. 11. 2013, 19:01, Bratislava, Horáreň v Horskom Parku - rozprávanie, premietanie o Hiraxovej ceste Ekvádorom a bratislavský krst knihy Ekvádor - Koľko podôb má láska. Vstupné 1 korunu.
15. - 16. 11. 2013, Bratislava, Bibliotéka - celý čas budem v stánku Martinus k dispozícii k podpisom, foteniu i rozhovorom :-)
15. 11. 2013, Bratislava, Blibliotéka - moja Bibliočítačka od 18 do 19 hod na P1.
16. 11. 2013, Nové Mesto nad Váhom, koncert so skupinou RAMCHAT.
28. 11. 2013, 17:57, Martin, Slovenské komorné divadlo, Veľký martinský krst románu Plynutie, ekvádorského cestopisu Ekvádor - Koľko podôb má láska a piatej Hiraxovej básnickej zbierky K svetlu. Ako už je zvykom, každý dostane grátis jeden Hiraxov román. Zatiaľ udobrení hostia: Sofia (šamanka, dobro a láska) , Zdenka Jordánová (autorka knihy Tvoje dieťa ako šanca pre teba a iných ezoterických bestsellerov). Ďalší dvaja hostia sú v jednaní.
30. 11. 2013, Zakamenné, Kultúrny dom, Helenine oči, RAMCHAT, Beyond Flesh + ešte jedna rocková kapela.
11. 12. 2013, 17:07, Nitra, Fórum mladých (Mediahaus), Fraňa Mojtu 18, Nitra. Parkovanie je blízko a od 17 hod je zdarma.
12. 12. 2013, Lefantovce, penzión Elefant
23. 12. 2013, Martin, Rockpub, koncert so skupinou RAMCHAT
