Konečne letím, alebo z Viedne do Quita (Ekvádor - 1. časť)

Autor: Pavel Baričák | 18.9.2013 o 9:34 | (upravené 9.10.2013 o 9:13) Karma článku: 7,80 | Prečítané:  1709x

- Kto ťa tam čaká? - pýta sa ma Zolko v aute. Je štvrť na päť ráno, keď ma vezie na viedenské letisko. Iné riešenie totiž nie je, autobusom z Mlynských Nív by som to nestíhal. - Nik. Kto by ma tam mal čakať? - A kde budeš spať? - zvolá prekvapene. - Neviem, niečo si tam nájdem. Mal by som prísť o ôsmej večer do Quita, to je v pohode čas. Husto prší, stierače letia ako besné, no napriek tomu skoro nič nevidíme. Oboch nás režú oči. Išli sme spať niečo po jednej, čo sme sa nevedeli vyrozprávať. Tri hodiny je málo na spánok a nieto ešte, keď vám kúrenie ženie do očí teplý vzduch. - Nebojíš sa letieť? - vyzvedá kamarát. - Viac sa bojím v tomto aute, - odpovedám a pozerám sa, ako auto frézuje mokrú vozovku. Zolko uberá na stovku, čo ma teší.

Na letisku ma vybavuje Slovenka. Z celého srdca ďakujem tejto nenáhode. Nasleduje pokojný prelet do nemeckého Düsseldorfu. Ďalší let do Miami mešká takmer hodinu. Namiesto paniky si dávam veľké pivo. Žiaľ, tequilu nemajú. Je to ďalšia súčasť môjho cestovateľského rituálu. Občas k tomu patrí aj cigareta, čo sú pre mňa ako nefajčiara „čierne Vianoce". Lenže s príchodom letiskových fajčiarskych búdok, kde mi fajčiari pripomínajú Nemcov po kapitulácii, som tento krok začal vynechávať. Cigareta patrí do baru, a nie do skleníka dva krát pol metra, kde máte skôr nutkanie hľadať telefónny zoznam, čo si myslíte, že sa niekto pomýlil pri označovaní búdky.

Kým si vychutnávam nemeckú chmeľovú kvalitu, pozorujem, ako jeden manžel klepe zo žartu svoju ženu cez plece a tvári sa, že on to nebol. Usmievam sa. Akoby som videl seba. „Cestovanie osamote má aj svoje nevýhody," vravím si v duchu a moja duša ešte viac zosmutnie, keď pozorujem malé dievčatko, ako robí letiskovou halou svoje prvé krôčiky. Otecko ju sleduje, žiari pýchou. Každou jednou bunkou mu rozumiem.

Ekvador-3689.jpg

Takto ma privítalo Quito.

Ekvador-3696.jpg

A títo hudci mi vyhrávali k latinskoamerickým raňajkám...


Prelet do Ameriky trvá desať a pol hodiny. Pilot nešetrí motory, doháňa meškanie. O zábavu mám postarané vďaka vedľa mňa sediacej Albánke vo veku cez päťdesiat rokov. Letuška ju totiž v polovici letu začne spovedať na tristo spôsobov, či má víza alebo ESTA formulár, na čo jej ona odpovedá, či by nemohla „english". Nemeckú obsluhu ide rozhodiť, lebo sa jej, samozrejme, už desať minút prihovára po anglicky. Albánka nerozumie dokonca ani slovu passport. Vnútro mi šepká, že mám zasiahnuť s mojou slabou angličtinou, keďže by sme mohli byť na rovnakej jazykovej úrovni. Veľmi pomaly jej hovorím o pase a ona sa chytá. Letuške padá kameň zo srdca. Následne sa jej pýtam, či letí skutočne do Ameriky, lebo život mi už priniesol iné cestovateľské prešľapy. Chvíľku sa ľaká, či sedí v dobrom spoji, na čo ju tíšim, že letí v správnom lietadle. Konečne mi začína rozumieť a vyberá zelenú kartu. Všetko je vyriešené.

Najkrajší gól moja milá suseda strieľa, keď sa asi polhodinky pred príletom hrám s palubným počítačom a púšťam si poslednú Metallicu (či to chlapci pri nahrávaní mysleli s tým zvukom vážne), nový album od kanadských rockerov Rush (či ešte po tých desiatkach rokov vedia prekvapiť - áno, vedia), pieseň Ethiopia od Red Hot Chilli Pepper (či chcú byť v tejto krajine populárni ako Bob Marley) a klip od One Direction (či sú naozaj takí krásni - určite sú). Suseda pobadala, že som si do panelu pichol káblik od slúchadiel, a ako opička to zopakovala. Dochádza mi, že si počas letu pozrela tri filmy, ale žiaľ bez zvuku. Chúďa. Spomínam si, ako som - už ako dospelý - prvýkrát letel a od susedov som odkukával všetko, čo robili, lebo ináč by som sa asi ani nenajedol. No dobre, najedol, ale bola by to komédia (aj tak bola).

Ekvador-3703.jpg

Ekvador-3706.jpg

Raňajky v Quite, nech sa páči, jedno euro...


V USA si musím vybrať aj veľký batoh, čo by nepotešilo ani kulturistu, ktorý v každom železe vidí spojenca. Ako si Amíci sami zhodili Dvojičky, nadobudli presvedčenie, že majú morálne právo neveriť európskym kolegom, že všetku batožinu kontrolujú dôkladne. Ale pohovor s oficierom ide bez problémov. Na konci, keď už mi ide dať pečiatku, kladie mi nenápadnú otázku, či som v Amerike prvýkrát. Bez chybičky odpovedám, že nie, že už som bol na Honolulu a v San Franciscu. Pečiatka v pase nepustí, ešte to tak, aby som sa pomýlil! Pri týchto úradníkoch školených v rôznych psychologických fintách žarty neplatia.
Dvaja moji kamaráti raz prileteli do Ameriky. Ten jeden dal druhému do batoha vrecko s pracím práškom len tak, reku, to sa ale zasmejú. Samozrejme, že keď bol „zakázaný matroš" colníkmi objavený, prekvapený týpek tvrdil, že nevie, čo to je. Druhý sa nechcel vzdať žartu a pravdu nepriznal. O chvíľku stáli nahí opretí o stenu a obrovský černoch si na ruku naťahoval gumenú rukavicu. Už nepomohlo žiadne vysvetľovanie. Nebojte sa, potom ich pustili. Pre podrobnejší opis volajte im...

Všade je plno ľudí, cez ktorých sa teperím s dvomi batohmi. Ukazujem letenku, na čo mi večne usmiaty personál letiska opakovane odpovedá „ček point tú". Hneď si vybavujem, ako na Slovensku počas ciest na moje čítačky, a teda v cudzom meste, sťahujem na Cypriánikovi (tak voláme naše rodinné auto) okienko a pýtam sa na knižnicu. „To musíte ísť k hlavnej pošte, tam doľava okolo Slovenskej poisťovne a pri policajtoch doprava." Fuck! Neviem, kde je v Piešťanoch hlavná pošta, na Myjave Slovenská poisťovňa a v Prešove polícia. Sú to pre mňa v tých mestách iba budovy a ak nezachytím tabuľu, nepomôže mi toto vysvetlenie. Rovnako netuším, kde je „ček point tú".

Chvíľu sa teda počas kráčania miamským letiskom modlím, aby sa celý svet naučil rozmýšľať pohľadom druhého človeka a začal odpovedať štýlom: „Na prvej križovatke doľava, zhruba po kilometri a pol doprava a potom hneď zasa doprava." Jaj, zabudol som. Ženy väčšinou nevedia, koľko je kilometer a pol, lebo ani pri odpovedaní na otázku, čo je ako dlhé, nikdy nedospejú s mužmi k uzavretiu zmieru. Tu sa ich však musím zastať a naložiť mužom, aby si na pravítku dobre pozreli, koľko je dvadsať centimetrov, keď sa tým tak radi oháňajú.

Nachádzam „ček point tú" a staviam sa do radu na čeking. Až potom si uvedomím, že mám so sebou nielen malý príručný batoh, ale aj veľký, ktorý som mal kdesi odovzdať, no nik ma nenasmeroval kde. Vôbec som s ním neprechádzal ďalšou kontrolou, nechápem, ako ma sem s ním pustili. Dúfam, že to vedia aspoň oni. Vychádzam rýchlo z radu, začínam sa sporiť s časom, či stíham. Teta s vysielačkou mi neustále káže napchať veľký batoh do železného rámu, ktorý určí, či batožina smie alebo nesmie ísť ako palubná. Aj bez nej viem, že nie. Veď keby som ho položil na pás, hneď ma za tie krémy a kovové predmety v ňom odvedú do žalára. Pýtam sa jej, kde ho mám odovzdať, ona si zasa melie to svoje - nech ho napchám do mierky. Ja o koze, ona o voze. Odchádzam, chrbát schytáva niečo o „stupid" Neameričanoch. Fuck!

Konečne odovzdávam batoh, bez slova míňam „inteligent American woman", vystojím rad, dokončujem čeking. Preteky s časom sa však nekončia. Na letenke z Viedne mám „gejt" D20, ale počas dňa sa veľa zmenilo, na tejto bráne letí iný spoj, o Ekvádore ani nechyrujú. Ďakujem, že nie som pod vplyvom nejakej omamnej látky, lebo by som túto hru asi nezvládol. Stále mám jeden život, a to je najviac, koľko som mohol dostať. Míňam jeden gejt za druhým, nejde to veľmi rýchlo, celkovo je ich šesťdesiat a môj je ten s číslom štyridsaťosem.

„Sám si sem chcel ísť, nepamätáš sa?" prihovára sa mi vnútro. „Keď si robil prvé kroky po tomto letisku a obdivoval jeho rozľahlosť, stvoril si myšlienku: ‚Dúfam, že môj gejt nebude na tom druhom konci letiska, veď to je snáď dva kilometre peši!'." Veru tak, pritiahol som si iba to, čoho som sa bál.

 

Ekvador-3707.jpg

Prvú noc som strávil vo výške väčšej ako je Gerlach.

Zastavujem sa pred výťahom interného letiskového vlaku, ale nakoniec to opäť nechávam na moje nohy. Netuším, koľko mám ešte času, neviem, koľko je hodín, verejných ukazovateľov času nikde niet a môj mobil zobrazuje pre istotu po časovom posune divné čísla. Ale vnútorná časomiera hlási stav pokoja, šepká mi, že mám plus-mínus desať minút k dobru. Dobieham k prázdnemu pultu a kým mi tlačia novú letenku, dostávam odpoveď, že tequilu už nestíham, lebo o päť minút zatvárajú kasíno. Vstupujem do lietadla a bez opýtania si beriem pohár s džúsom, ktorý bol určený pre „biznis klas". Stevard mlčí, biely muž vyzerá skutočne smädný. Ak by niečo namietal, som ho v stave sebazáchovy schopný aj udrieť.
Konečne je na palube väčšina počerných ľudí a Indiánov, cítim z nich pokoj. Zisťujem, že som vlastne rasista, keď ide o bielych. Letíme. Dievča sediace vedľa mňa mi radí nejaký názov hotela, lebo do príletovej kartičky musím vypísať adresu a meno hotela, kde ma môžu prípadne hľadať, keby sa niečo stalo. „Nikdy ma nenájdu, lebo sa nič nestane," usmievam sa a vypisujem do okienka Hotel Sheraton, ktorý sa vraj nachádza blízko letiska a nikdy v ňom spať nebudem.

Ďalšie nemilé zistenie prichádza s uvedomením, že som vo firme zabudol nabíjačku foťákovej batérie. „Celkom slušný problém," vravím si v duchu, „či to nebude tým, že som sa balil na poslednú chvíľu." Nie, nevstávam, neotváram príručný batoh, nevyťahujem baterku, aby som zistil, v akom stave nabitia je. „Aj keby bola full, vydrží mi maximálne týždeň, a to môžem rovno zabudnúť na videá. Musím v Quite kúpiť nabíjačku presne pre môj typ baterky, vec je jasnejšia ako facka."

Situáciu by som vyčítaním si čohokoľvek nevyriešil, stav je nemenný, odstrihávam sa od trestania. Naopak, zatváram oči a v hladine alfa prosím anjelov, nech sa všetko vyrieši, veď čo by to bolo za cestovanie, keby sa moja duša netešila z fotenia. Prosba je zavesená v oblakoch, spokojne zaspávam...
Stojím v rade na vstup do krajiny. Kým americký pár vychvaľuje Japonke jej nádhernú kabelku z červenej kože v tvare ruže kúpenú v Tokiu, ja smerujem myšlienky ku krajine, ktorú idem spoznať: „Čarovný Ekvádor, prijmi ma. Som len obyčajný pútnik, ktorý nesmierne rád velebí každý kút Matičky zeme. Ukáž mi svoje krásy, predstav sa mi vo všetkých pozitívnych šatách, ktoré v šatníku nájdeš. Ľudia obývajúci túto zem, dajte mi nahliadnuť do svojich príbytkov, hrncov, sŕdc a ja vám sľubujem, že vojdem a neublížim, že všetkých vás v láske budem mať. Prijmite ma a ja budem ďakovať, že môžem kráčať vaším domovom."

- Prvýkrát v Ekvádore?
- Prvý, - odpovedám tete z imigračného.
- Nech sa vám dobre vodí, - podáva mi pas.
- Aj vám, - odpovedám usmiato.
Zvítavam sa so svojím batohom. Vedľa môjho modro-čierneho leží na zemi aj nejaký červeno-čierny. Berie ho dievča v mojom veku. Prihováram sa jej, reku či nepozná nejaký dobrý hostel. A už sa dejú čary, Renáta ma vedie do hostela Secret Garden, objednáva taxík, zjednáva cenu z osem na päť dolárov. Je síce Kanaďanka, ale jej otec bol Čech (Vladimír) a mama, ktorá ešte žije, sa volá Ivana a je Slovenka. Rozprávame sa však po anglicky, Renáta rodné reči svojich rodičov neovláda.
- Moja žena je Ivana!
Smejeme sa, taxikár si myslí, že sa poznáme roky.
- Kde sa narodila tvoja mama? - vyzvedám.
- V Prievidzi.
- Moja mama sa narodila v Opatovciach nad Nitricou!

Spoločný smiech pokračuje. Moja duša sa teší zo života, aký je farebný, voňavý, bez náhod, ako si skladá veci podľa úžasného univerzálneho božského zákona, hrá sa a nechápe, prečo nechápeme aj my. Prečo frfleme a nadávame, keď sa dá na všetko pozerať očami kúzelníka.

Ekvador-3710.jpg

Otavalo.

Ubytovávame sa. Izba mi pripomína Mexiko. Nemá okno, nedali nám ani kľúč od dverí. Načo? Ak vám niečo ukradnú, tak ste sami zlodeji. Verím totiž, že každému z nás sa deje iba to, čo vykonal včera. Farebné, hrubé a super teplé deky hrejú poschodové postele. Vyberám foťák, baterka je našťastie nabitá. Vychádzame na najvyššie poschodie. Posledný schod sa pýši nápisom 2 827 metres. „Len tak som si vyšiel v tričku kúsok povyše Gerlachu na pivo," smejem sa v duchu, ako je to na tejto našej krásnej planétke vymyslené.

Ekvador-3722.jpg

Pes a autobus.

Renáta si dáva víno, ja pivo za 1,25 dolára. Noc stojí 11,75 dolára, no Haliganda (vysvetlenie pre mladšie ročníky: vysnívaná krajina), čo vám poviem. Jáj, ešte som nenapísal - v Ekvádore sa platí klasickým americkým dolárom. Majú aj svoje mince, ktoré sú v rovnakej nominálnej hodnote. Poďme však späť na terasu, kde pokračujú zázraky, od vedľajšieho stola totiž počujem češtinu. O chvíľku trom Moravanom predstavujem Renátu (niečo z češtiny rozumie, ale rozprávať ňou nevie), vraj „tu vám vediem krajanku". Tešia sa z nášho zvítania a ekvádorské zážitky z nich priam tryskajú. Vraj vyšli sopky, aj Cotopaxi, boli v pralese, v indiánskych mestách a dedinách, na trhoch, pri vodopáde, pri nádherných jazerách, pri oceáne, lovili v noci ryby, hrali v pralese s Argentínčankami biliard, ale ja, Slováčisko, som vraj najväčšie prekvapenie ich trojtýždňového výletu. Upokojujem ich, že hromy nad Tatrou neprestávajú biť, zobúdzajú Slovákov. Boh nás miluje, sme múdry a vyvolený národ so svojím predurčením a s úlohami a hrdo ich splníme. Preberáme sa, cestuje nás s batohmi po svete čoraz viac, nech nemajú strach, ako národ múdrieme cez otlaky, naše duše rastú, lebo prestávame rešpektovať hranice, planétu berieme ako spoločný domov všetkých rás, farieb koží a pováh. Opavčania (aby tých „náhod" nebolo málo, ja som sa narodil v Ostrave) mi rozprávajú zážitky, dávajú tipy, upravujeme spoločne môj veľmi hrubo načrtnutý itinerár. Kecáme, až kým nás nevyháňa hostelový strážnik, že je čas ísť do hajan.

Dávam si ešte sprchu, nech sa telu odvďačím za výdrž, trmácanie sa, za to, že poskytuje môjmu vnútru bezpečnú schránku. Mimochodom - je to príjemný pocit, keď vám v januári v sprche lieta mucha.

Ekvador-3708.jpg

Nech sa páči, ak chcete spáchať samovraždu, stačí sprchovú ružicu nasmerovať hore...


Budík si dávam na 7.30, keď sa začínajú raňajky. Chvíľku si ešte čítam Osha, ktorý sa už dávno stal súčasťou každej mojej cesty. Oči po chvíľke samy zatvárajú stránky, vnútro chce ďakovať za všetky súvislosti, ľudí a okolnosti, ktoré ma stretávajú. Všetko do seba zapadá, nič nie je náhoda, všetko je dôsledok našich činov, či už z terajších alebo z minulých životov, všetko sa zhmotňuje podľa našich myšlienok. Ďakujem a prosím o zajtrajší vydarený deň. Keď je modlitba pri konci, všetko púšťam...

 

Buďte šťastní, Paľko Hiraxko von Ekvádorko

 

 

Aktivity Hirax (vstupné jeden úsmev):


19. 9, 2013, 16:06 Trenčín, Verejná knižnica Michala Resetku. V prípade nepriaznivého počasia "spoločenská miestnosť" knižnice, za pekného počasia sa stretneme vonka.

26. 9. 2013, 16:03, Banská Bystrica, Ars poetika, Nám. SNP terasa Fórum Cafe Restaufrant, čítačka básní - Hirax, Ján Marton...

2. 10. 2013, Nová Baňa, 13:03, Svetový deň turizmu, organizuje Katedra manažmentu kultúry a turizmu. Miestom bude Študentský domov Nitra, kde má sídlo aj univerzita - Hirax bude rozprávať výhradne iba o cestovaní..

2. 10. 2013, Nová Baňa, 17:03, Mestská knižnica, Andreja Kmeťa 11, 96801 Nová Baňa, tel. 045/6857 742

5. 10. 2013, 16:01 - 17:33, Žiar nad Hronom, festival Good Days.

9. 10. 2013, 18:08, Topoľčany, Reštaurácia Gemini, Krušovská 2310, 955 01 Topoľčany

18. 10. 2013, 19:09, Rockpub, Martin, koncert so skupinou RAMCHAT. Plus Vendeta, Byond Flesh a Eufory.

19. 10. 2013, 18:30 - 19:30, Banská Bystrica, Cestovateľský festival Cestou necestou - Ekvádor, Koľko podôb má láska

19. 10., Banská Bystrica, TIrish, „Manifest of Brutality 4.“: koncert so skupinou RAMCHAT

22. 10. 2013, 17:28, Košice, Verejnej knižnici Jána Bocatia, Hviezdoslavová 5.

23. 10. 2013, 19:09, Groteska, Poprad, Zimná 54: Hirax (čítačka, básne, gitara) + Janko Marton (básne, gitara, spev)

24. 10. 2013, 19:09, La Coca Club, Spišská Nová Ves, Zimná 54, "Večer slov" - Hirax (čítačka, básne, gitara) + Janko Marton (básne, gitara, spev)

7. 11. 2013, 17:17, Považská Bystrica, kaviareň Swim club

8. 11. 2013, 20:08, Turany, koncert so skupinou RAMCHAT

13. 11. 2013, 18:41, Bratislava, miesto bude upresnené. Čitačka - Šlabikár šťastia plus bratislavský krst nového Hiraxovho románu "Plynutie".

14. 11. 2013, 19:01, Bratislava, Horáreň v Horskom Parku - rozprávanie, premietanie o Hiraxovej ceste Ekvádorom a bratislavský krst knihy Ekvádor - Koľko podôb má láska. Vstupné 1 korunu.

15. - 16. 11. 2013, Bratislava, Bibliotéka - celý čas budem v stánku Martinus k dispozícii k podpisom, foteniu i rozhovorom :-)

15. 11. 2013, Bratislava, Blibliotéka - moja Bibliočítačka od 18 do 19 hod na P1.

16. 11. 2013, Nové Mesto nad Váhom, koncert so skupinou RAMCHAT.

28. 11. 2013, 17:57, Martin, Slovenské komorné divadlo, Veľký martinský krst románu Plynutie, ekvádorského cestopisu Ekvádor - Koľko podôb má láska a piatej Hiraxovej básnickej zbierky K svetlu. Ako už je zvykom, každý dostane grátis jeden Hiraxov román. Zatiaľ udobrení hostia: Sofia (šamanka, dobro a láska) , Zdenka Jordánová (autorka knihy Tvoje dieťa ako šanca pre teba a iných ezoterických bestsellerov). Ďalší dvaja hostia sú v jednaní.

11. 12. 2013, 17:07, Nitra, Fórum mladých (Mediahaus), Fraňa Mojtu 18, Nitra. Parkovanie je blízko a od 17 hod je zdarma.

12. 12. 2013, Lefantovce, penzión Elefant

23. 12. 2013, Martin, Rockpub, koncert so skupinou RAMCHAT


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?