Čo mi šepla ekvádorská Ingapirca

Autor: Pavel Baričák | 19.2.2013 o 8:33 | (upravené 19.2.2013 o 8:45) Karma článku: 7,01 | Prečítané:  1583x

V sobotu som navštívil Ingapircu, ruiny Inkov, nachádzajúce sa 80 kilometrov od ekvádorského mesta Cuenca. Odporúčam vám čítať tento blog jedine vtedy, ak ste v kľude a máte naň čas. Je to príbeh, ktorý mi bol šepkaný čenelingom a spísal som ho hneď v autobuse pri spätnej ceste do Cuency, kým boli dozvuky z neho ešte veľmi silné (prehliadnite teda chyby a preklepy, ďakujem). Možno ma niektorí z vás budete považovať za blázna (to je v poriadku, na toto som si už od sveta zvykol), ale chcem vám povedať, že moja ekvádorská cesta je veľmi posúvajúca, nikdy som počas môjho cestovania nezažil také silné emócie, pocity a zážitky. Iliniza Norte (zbavenie sa strachov), liečivá, mystická a silne meditatívno-komunikačná ceremónia s veľmi múdrou rastlinkou Ayahuasca (aj o tom budú blogy), Ingapirca - všetko má svoj hlbší význam, nekráčajme po povrchu, ponorme ruku pod hladinu. Skrývajú sa tam súvislosti, ktoré zmenia váš život, dodajú mu úplný iný jas. Sme silní, silnejší, ako si vieme predstaviť. Každý z nás. Ak by niekto z tejto vesmírnej koláže zmizol, už by to nebol tento svet...  

Na prehliadku komplexu mám hodinu a pol. Duša nechce dvadsať minút čakať na anglicky hovoriaceho sprievodcu, aj keď ho mám v cene vstupenky. Kráčam teda sám, predo mnou je početná španielska skupinka, ktorá pozorne načúva svojho quida. Prechádzam prvé zbytky budov, až kým sa dostávam k veľkému polkruhu vytvoreného z kameňov v tráve. Vnútro mi šepká, nech zídem z chodníka. Porušujem pravidlo, ale viem, že tu v Ekvádore sa všetko berie ľudsky, zákon je druhoradý, takže ma za to nik neodstrelí. Nechodím po ruinách, slušne ich obchádzam. Schádzam dolu briežkom a po tráve sa dostávam k tetive obradného priestoru. Niečo vo mne tuší, že tu sa veľa rokov dozadu konali ceremónie, porady či verejné zhromaždenia. Zatváram oči, nechávam sa naplniť prvým pocitom, ktorý ma navštívi.

"Patríš k tomuto národu, žil si tu jednu inkarnáciu, dokonca v jedno veľmi dôležité obdobie. Bol si váženým mužom komunity, mnohí ťa rešpektovali..."

Pocit je silný, začínam teda komunikovať. "Prosím, večná Pravda, daj mi precítiť emócie zlomového obdobia." Zrazu stojím pred mestským zhromaždením. Je večer, po stranách sú vysoké stĺpy, ktorých už teraz niet. Priestor je otvorený, je tam veľa zelene, cez horný múrik stĺporadia vidím zatiahnutú oblohu, no neprší. Cítim napätie, niečo sa rieši, niečo veľmi dôležité. Ale neprichádza mi odpoveď, čo sa stalo, čo sa má v tento večer rozhodnúť. Viem iba, že to má vysokú prioritu na existenciu "nášho" národa. Mám slovo, stojím pred všetkými v strede "pódia", rečním, cítim, že množstvo ľudí so mnou nesúhlasí, ale dali by sa prehovoriť. Má to však jeden háčik - z ľavej strany mi do viet skáče nejaký impulzívny muž. Nesúhlasí so mnou, cítim z neho voči mne hnev. Nakoniec to vzdávam, odchádzam. Je vo mne horkosť, som sklamaný, pýcha vo mne nechce pripustiť iné argumenty, ako sú tie moje. Som naplnený svojou pravdou, ale miesto toho, aby som bojoval, odchádzam."


Ekvador5748.jpg


Koniec čenelingu. Otváram oči a vravím si "silné, veľmi silné." Prebehli mnou zimomriavky. Zrazu kráčam komplexom s úplne iným pocitom, som "doma". Volám si k sebe "svoj národ". O pár sekúnd cítim, že sú "pri mne". Cítim z nich radosť, že sa opäť "vidíme". Prosím ich o múdrosť, silu, ochranu. "Odpovedajú mi", že sú stále pri mne, že mnohí z nich sú mojimi strážnymi anjelmi aj v tomto poslednom živote, ktorý práve žijem. Usmievajú sa, akoby sa mi kamarátsky smiali, že si to neuvedomujem a necítim to. "Už to viem, milovaní bratia, ďakujem vám."

Myslím si, že je koniec a dokončím prehliadku ako bežný turista, ktorý fotí, "nepýta sa Pravdy a hlbšie súvislosti necíti". Vôbec netuším, akého príbehu sa mi dostane.

Ekvador5772.jpg



Postupne sa dostávam k strednej časti ruín, keď tu mi duša šepne: "Choď a precíť svojho oponenta. Teraz si kúsok od jeho miesta, odkiaľ na teba vykrikoval."

Znova schádza z vyhradenej cestičky, až kým nestojím približne na mieste, odkiaľ som cítil odpor voči mojim slovám. Zatváram oči, čakám zlobu a nenávisť, ale prichádza úplný opak: "Ten muž ma miluje! Všetky slová, ktorými proti mne brojil, myslel v dobrom pre nás všetkých, pre celý náš národ! Ide z neho múdrosť, rešpektuje ma, iba použil formu, ktorá je blízka jeho prchkej osobe." Zostávam stáť ako obarený, je mi jedno, čo si pomyslia ostatní návštevníci o divnom bielom mužovi, ktorý stojí v strede lúčky so zažmúrenými očami.

Sú to čoraz silnejšie emócie. Chcem dať všetko na poriadok a tak imaginárne objímam svojho súkmeňovca, ktorý mi protirečil, vysielam k nemu lásku. Prijíma moje objatie. Pýtam sa Pravdy, čo sa s nami dvoma dialo ďalej. Zrazu sa ten muž zmenšuje, ja narastám (cítim, že sú mi ukazované viaceré životy, nie tento konkrétny, v ktorom sme sa stretli). Muž dokonca padá do priepasti, na čo mu ja rýchlo hádžem lano. Jednu chvíľu sa zdá, že po ňom šplhá a ja ho ťahám hore, ale zrazu mám v rukách iba lano, ktoré sa hompáľa vo vetre. Silne túžim po dokončení odpovede, ale zostáva otvorená...

"Čo sa stalo, čo ohrozovalo náš národ? Jednalo sa o nedostatok jedla? Sucho, bieda?" pýtam sa. "Nie," prichádza odpoveď. "Politika, intrigy? Peniaze? Útok iného národa?" No na všetko však prichádza odmietavá odpoveď. "Všetko sa dozvieš, keď dokráčaš do chrámu, on ti to povie... všetko sa dozvieš..."

Myslím si, že niť bude dovtedy preťatá, ale ako sa dotýkam ruín, kameňov, skál, prichádzajú mi podporné informácie. "Odišiel si (presne cítim, ktorým svetovým smerom som odišiel). Bol si tvrdohlavý. Tak si si stál za svojím, že si opustil svoj národ." Napadá ma tristo otázok naraz. "Odišiel som sám?" - "Nie. Odišiel si s najbližšími. Nebolo ich veľa, ale verili ti. Vy ste boli tí slneční." - "Čo sa stalo so zbytkom?" - "Raz boli hore, raz dole. Prežívali. Neumreli, ale svoj vrchol už nedosiahli." - "Chýbal som im? - "Chýbali ste si navzájom. Vedeli, že si silný a múdry a to ich spútavalo v ich konaní." - "Čo sa stalo so mnou?" - "Dosiahol si nesmierny úspech. Uveril ti iný národ, oveľa silnejší, než tvoj rodný. Pritiahol si si tých, ktorí ti verili, boli ste slneční (pri tejto predstave cítim, že všade za kopcami z troch svetových strán sme "my", sme silní, pozitívni, mierumilovní)" - "Pomohol som spätne svojmu národu, keď už som bol silný? - "Raz si im poslal dobytok. Odmietli ho. Cítili sa zradení, že si ich opustil. Brali to tak, že sa chceš chváliť, ako sa ti darí. Mal si im pomôcť aj druhýkrát, vtedy by to prijali, lebo sa práve nachádzali v neľahkom období. Aj si o tom vedel, ale bola v tebe pýcha, myslel si si, že by pomoc znova odmietli. Lenže tentoraz by ju prijali a skúškou by ste prešli. Nedokázal si sa tým však preniesť a tak to s tebou išlo po stáročia ďalej... V ďalších životoch si opakoval dookola tú istú chybu. Tvoja sila, a hrdosť z nej vyplývajúca, ťa oddelila od zbytku "nevidiacich" a ty si sa k nim potom už nikdy nevrátil. Čo si mal, silnejší by mali pomáhať slabším. Vždy ťa čakali, aj keď to nedávali najavo..."

 

Ekvador5778.jpg

Kráčam okolo voľne položených kameňov. Niečo mi hovorí, že toto miesto som mal nesmierne rád, že som naň často chodieval. "Aj tamten kopec si mal rád. No po tej roztržke si hneď na druhý deň odišiel. Už si sa s ním nestihol rozlúčiť. Okolnosti to nedovoľovali, sám si chcel byť už čo najskôr preč. V to ráno odchodu, kým si vošiel do chrámu, si tu sedel," prichádzajú odpovede.

Píše sa 16. február roku 2013, od zbytkov chrámu ma delí pár desiatok krokov. Fotografická, historická, archeologická či mýtická stránka Ingapirca pre mňa úplne stratila význam. Mám tu svoj príbeh. Už viem, že som sem mal prísť. Paradoxne, ráno som si vravel, že by som radšej išiel k vodopádom Girón, ale na stanici som sa automaticky začal pýtať na Ingapircu. Už niet pochýb, že celá moja cesta do Ekvádoru bola hlavne kvôli tomuto miesto.

Na čítačkách občas (keď cítim, že to má byť povedané) rozprávam o mojom stretnutí sa s vlastnými inkarnáciami, ktoré som precítil v Indii a na Novom Zélande. To, čo však cítim na tomto mieste, je oveľa mocnejšie, ako moje predošlé dve skúsenosti (možno je to aj tým, že som sa s tým naučil pracovať, neprekvapujeme ma to a plne dôverujem mojim pocitom), otvorený kanál je veľmi silný. Už sa nejedná o zimomriavky, mám vlhké oči, srdce rozrušene búcha. Je to akoby sa utečenec na konci svojho života vrátil do svojej rodnej dediny, mohol ňou slobode kráčať, dotýkať sa chalúp, pri ktorých sa ako malý hrával, znova zacítil bezpečnosť babkinej periny...

Ekvador5785.jpg


Ako prechádzam kamenným vchodom, ktorý zostal neporušený, napĺňa ma pocit obrovskej ťažoby. "Presne takto si vtedy odišiel, len si šiel opačne, teraz vchádzaš. Bolo to pre teba veľmi ťažké, miloval si to tu." Z oči mi vychádzajú slzy, už o ničom nepochybujem. Chcem vedieť rozlúštenie, chcem počuť "prečo" všetko to súznenie. Vyčkávam, kým z chrámu vyjde domáci pár, až potom pomaličky kráčam k stenám, ktoré akoby čakali všetky tie stáročia iba na mňa. Je vo mne pokora, dávam si z hlavy dolu čiapku, opieram sa čelom o kamene, pravou dlaňou hladím stenu. Už sa nemusím pýtať, som dokonale v spojení, odpovede prichádzajú samé.

Ekvador5786.jpg

"Vo vašom meste boli vtedy príslušníci iného národa, často k vám prichádzali. Navštevovali ste sa, boli ste v priateľskom spojení. Veľmi si si s nimi rozumel, boli duševne, ale aj materiálne bohatší ako národ, ku ktorému si patril. Odišiel si s nimi." - "Veď mi bolo pred chvíľou povedané, že som odišiel iba s pár svojimi..." - "Vtedy si sa pýtal, koľkí "tvoji" s tebou odišli. V skutočnosti si odišiel nielen so "svojimi", ale aj s príslušníkmi spomínaného národa, ktorí boli u vás na návšteve. To oni ťa začali rešpektovať, dopomohli ti, aby si v "exile" dosiahol uznanie a úspech. Zdieľal si totiž ich "formu" múdrosti. Už si sa sem nikdy nevrátil. Ani oni, nemohli sa." - "Prečo?" - "Niekto zavraždil..." - "Kto bol zavraždený?" - "Tvoje dieťa."

Tečú mi slzy, plačem. Nie, nevysvetľujte si, že je vo mne bolesť za potomkom - samozrejme, aj tá tam je, ale akoby úmrtia boli v tej dobe normálne, smrť bola prijímaná ako súčasť život - ale je tam niečo väčšie, celá súvislosť je ťaživo bolestivá, je v tom zodpovednosť za celý národ. "To dieťa bolo moje jediné?" - "Nie, ešte ti zostali dve. Odišli ste spolu ako rodina, ty, žena, deti, pár členov komunity, cudzinci." - "Prečo to všetko?" - "Niekto ti závidel. Tvoje postavenie, priateľstvo s cudzincami. Jeden z domácich, tak vykonal ten hrozný čin. Narafičil to tak, aby to padlo na cudzincov... preto museli odísť, boli by povraždení. Ty si sa ich zastával, veril si, že to neboli oni. Keď si sa rozhodol, že s nimi odídeš, zachránil si im život. Už to bolo povedané, bol si rešpektovaný muž... A prišiel si ešte aj o dieťa, všetci to vedeli..."

Otáčam sa, na moje stekajúce slzy sa pozerá malé ekvádorské dievčatko. V očiach má súcit. "Ach, koľko podôb má láska," prechádza mi vnútrom. Pozerám sa na ňu a dochádza mi ďalšia súvislosť: "Bolo to dievčatko, však?" - "Áno, bolo to dievčatko. Mal si ju moc rád."

 

Ekvador5792.jpg


Utieram si tvár, prechádzam na druhú stranu oválneho pôdorysu chrámu. Som tam sám, tak sa znova opieram čelom i dlaňou o chrám, tentoraz z opačnej strany. "Miloval si to tu. Je to tvoj chrám..." Zasa plačem. "Som doma, mal som sem prísť, voľba na Ekvádor nepadla len tak," opakujem si. "Stále tu žiješ..." Zrazu vidím seba. Oproti mne stojí nejaký muž, ktorý sa vôbec nepodobá na mňa. Nik mi ale nemusí vysvetľovať, že som to ja. Nerozumiem súvislostiam, no objímam sa sám so sebou. "Keď sa nedarí tebe, nedarí sa ani mne. Snažím sa tu udržať život v čo najväčšej harmóniu, aby som ti nebral energiu," vysvetľuje mi muž. Akoby som sa nakláňal do jeho sveta cez akúsi imaginárnu rovinu, zrkadlil sa cez neho, znenazdajky sme si vizuálne úplne rovnaký. Stačí meter cúvnuť a moja fyzická podoba nadobudne môj terajší výzor. "Aha, tam je naša krásna žena," ukazuje na nejakú dievčinu zahalenú v žltom. Je dolu pod nami, akoby sa na mňa usmievala. Nevidím tak ďaleko, ale cítim, že je krásna, tichá, dobrá a že "spolu" žijeme krásny život.

Presne viem, ktorý muž zabil moju dcérku, v tomto živote je to veľmi dobrý človek, môj priateľ. "Postupne životov veľmi duševne podrástol, veľa toho pochopil. Odpusť mu." - "Nie je vo mne voči nemu jedinej výčitky." - "Je to potrebné." - "Dozvedel som sa v tom živote niekedy tieto podrobnosti?" - "Nie, nikdy." - "A ten človek, ktorý mi oponoval, je to ten, ktorý si myslím, že je v terajšom mojom živote?" - "Áno. Vtedy bol veľmi duchovne na výši, ale v pár životoch párkrát zakopol, sťažil si to. Je to ale veľmi krásne duša." - "Áno, viem." - "Bol vtedy v tej vražde zapletený?" - "Nie, nevedel o tom. Chcel len chrániť svojich. Aj teba. V tomto živote sa opäť dostane s človekom, ktorý zavraždil tvoju dcérku, do sporu. A ty ich môžeš spojiť." - "Nerozumiem, ale budem si pamätať."

Mlčím, príbeh sa uzavrel. Je vo mne ticho. "Cítim, že si pochopil súvislosti." - "Myslím si, že áno." - "Keď príde čas, vráť sa. Stratení ťa o to nikdy nepožiadajú, aj keď im bude veľmi ťaživo... Bude v nich veľká hrdosť. Ty ju však prekonaj a celé sa to uzavrie. Budú ti veľmi vďační, budú naplnení radosťou, ale nikdy ti to otvorene nepovedia." - "Ďakujem. Z celého srdca ďakujem..." - "Si silný, oveľa silnejší, ako si vieš predstaviť. Tvoj národ (necítim presne, čo je myslené pod pojmom "národ", ale moje vnútro mi vraví, že tým nie sú myslení Slováci) ťa bude čakať, nezabudni."

Z Ingapirci ide späť do Cuency jediný spoj a to o jednej hodine poobede, zostáva mi štvrťhodina. Som nesmierne rozcítený i rozrušený. Pozerám si ešte poslednú tabuľu, kde sú opísané štyri posledné exponáty ohľadne komplexu, jedna z nich je tvár muža trčiaca zo skaly. Zrazu je vo mne vietor, chcem ju vidieť. Nachádzam schody, ktoré vedú dolu z ruín. Schádzam nimi. "Chceš vidieť sám seba?". Všade sa obzerám, naivne čakám, že zbadám kamennú tvár. Viem, že som na zlom mieste, vraciam sa späť horu po schodoch, mám strach, že nestihnem autobus. "Neboj sa, všetko stihneš, nemusíš sa ponáhľať." Dychčím, stúpanie je zrazu enormne ťažké. "Takto ťažko sa ti bude zasa vracať, ale pamätaj na moje slová... Keď príde čas, musíš sa znova spojiť so svojim národom, hlavne s tými, ktorí tebou budú opovrhovať. Tí, ktorí ti budú veriť, pôjdu za tebou automaticky," pripomína mi hlas posolstvo.

Ekvador5766.jpg



Som späť pri tabuli, anglický hovoriaci sprievodca akurát trom cudzincom vysvetľuje, že je tu možnosť ešte hodinovej prechádzky na "môj" obľúbený kopec! Pozerám sa, koľko je to k "mojej" tvári. Zvažujem, že tu zostanem a celé to dokončím, verím, že tých 80 kilometrov späť do Cuency akosi prekonám - stopom, inými autobusmi... "Nemusíš sa vidieť, všetko už vieš. Odíď dnes z Cuency a choď k Pacifiku," je posledný Ingapirca pocit, ktorý ma naplnil.

Nikdy som nečítal žiadnu mytológiu Inkov. Ak ste sa dostali až sem, vyznáte sa v rôznych legendách sveta a tento príbeh sa vám s niečim spája, napíšte mi, budem vám povďačný. Viem, že príbeh sám nie je ničím výnimočný, v dejinách ľudstva sa niečo podobné stalo určite veľakrát, ale pre mňa má hlboký význam. Pocity, ktoré mnou v spojení s ním rezonovali, boli veľmi emotívne a silné, viem, že si so mnou nepohrávala fantázia.

 

Buďte šťastní, Hirax

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?