Vlastné šťastie prichádza cez prítomnosť

Autor: Pavel Baričák | 24.1.2013 o 8:28 | Karma článku: 14,11 | Prečítané:  5754x

Je tisícka vecí, ktoré nás vyvedú z harmónie a naštrbia zdravie. Existuje však na to presne tisícka liekov, ktoré nám pomôžu. No čo je pre niekoho liek, to je pre druhého jed. O dodržiavaní telesnej hygieny a jej dôležitosti vedia všetci. Ale kto z nás si čistí vedomie a dušu? Kto z nás vynáša špinu z podvedomia, všetky tie zhubné myšlienky a ničivé predstavy... Keď ich upracete, organizmus sa automatický sám dostane do harmónie, zaniknú choroby, zregenerujú sa tkanivá, usmeje sa duša.

Došlo mi, že keď nepustím do seba jedy, nebudem musieť hľadať lieky. Už dlhé roky nerobím nič iné, ako sledujem vlastné šťastie. Milovať sám seba - v tom nie je žiadna pýcha ani sebectvo. Veď človek nemôže vlastniť väčšie bohatstvo, ako je jeho duša. Preto mi nerobí problém sám sa pochváliť, pretože ináč by som mohol celý deň chodiť opľutý. A to nechcem. Sledujem, čo mi energiu dáva a čo berie. Snažím sa žiť naplno, každým dychom.

Už sa netrestám a neočakávam ani odmenu. Odmietol som spoločenský Matrix s jeho kánonom o odmene a treste, o nebi a pekle. Je iba TU a TERAZ. Viem, že nie je vec, ktorú by som si mohol vyčítať, a za nič, čo som vo svojom živote vykonal, sa nehanbím. Ešte pred pár rokmi by som odpovedal, že to či ono by som zobral späť (ak by sa dalo). Teraz nie. Nič. Všetko sa deje, ako sa má, a za vlastné šťastie nie je zodpovedný nik iný ako ja sám. Reč srdca vystupuje z našich hlbokých potrieb lásky a tepla, ktoré chceme dávať i prijímať. Naša civilizácia z nás však urobila slabochov produkujúcich v sebe pocit hanby, len čo pocítime, že sme zraniteľní.

Zbavujem sa strachov. Všetkých tých otáznikov, čo sa možno stane, keď spravím toto či ono, či hento vyjde a ako zareaguje ten či tamtá. Opúšťam všetky obavy, ktoré sa mi vďaka pokrútenej výchove celej spoločnosti dostali do hlavy. Jedinou mojou tantrou sú myšlienky: „Ja som tvorca svojej budúcnosti. Keď budem neochvejne veriť prítomnej myšlienke, stane sa. Len nesmiem pochybovať. Ani kúskom svojho ja! Nemyslieť na budúcnosť a nevymýšľať hypotézy či variácie, čo bude, ak bude. Aj tak bude, ako má byť. Vyslovením svojho rozhodnutia sa stávam slobodným. I keby malo byť pre inú stranu ‚nepríjemné'."

Áno, rozmýšľam pozitívne, snívam, ale svoje dlhodobé ciele a sny vešiam niekam tam hore do oblakov a o ostatné sa už nestarám. Nenosím ich v hlave, nemodlím sa k nim, neprinášam bohom myšlienkové obete. Keď si po čase (niekedy sú to aj roky - čím zložitejšia objednávka, tým dlhší čas na vybavenie) uvedomím, že som dostal to, čo som si prial, poďakujem. A ticho sa usmievam popod fúz, v akej forme sa to zasa splnilo. Ono to totiž vždy príde krásne zamaskované. Väčšinou človek až neskoro po objednávke zistí, že ju už dávno má vybavenú a užíva si, čo si objednal.

Toto je teraz môj život. Kráčať mestom a nemyslieť. Iba sledovať lom svetla o hranu oblaku, hru vánku s listami stromu. Dýchať z plných pľúc, usmievať sa na nebo, plnými dúškami piť rozprávkový kokteil slnka, ktorý na strieborných podnosoch hviezd roznáša pozorný Hostiteľ, prijímať všetko, čo ma stretne. Znie to ako slová blázna? Dúfam, pretože len blázni sú v dnešnej dobe slobodní, iba blázon by ním v tomto čase nebol. Kto má vnútornú slobodu, dáva slobodu všetkým. Kto ju nemá, ostatným berie.

„Lucia chodí oblečená ako kurva" (závisť), „Karol sa správa ako debil" (asi to skôr bude platiť na autora vety), „otec je žgrloš" (dotyčný je žgrloš), „Baričák sa hrá na cestovateľa" (šepkajú za mojím chrbtom tí, ktorí v živote nevideli živú palmu)... Ale veď dobre poznáte náreky ľudí snívajúcich starý sen ľudstva, načo ich tu ešte recyklovať.

Na stanici metra vo Washingtone sa posadil muž a začal hrať na husliach. Bolo studené januárové ráno. Hral asi 45 minút skladby od Bacha. Keďže bola špička, prešli medzitým stanicou tisícky ľudí, väčšina z nich cestou do práce. Po troch minútach kráčal okolo muž stredného veku a všimol si hrajúceho muzikanta. Spomalil krok a na chvíľu sa pristavil. Potom sa znova ponáhľal za svojimi povinnosťami. O minútu neskôr dostal huslista svoj prvý dolár: nejaká žena mu hodila peniaz do škatule a bez zastavenia pokračovala v chôdzi. Po niekoľkých minútach sa niekto oprel o stenu a počúval. Potom sa pozrel na hodinky a odkráčal. Evidentne sa ponáhľal do práce.

Najviac pozornosti mu venoval trojročný chlapec. Matka ho vliekla okolo, náhlila sa, ale dieťa sa zastavilo a pozeralo na huslistu. Nakoniec ho matka postrčila, dieťa pokračovalo v chôdzi, no po celý čas sa za huslistom obzeralo. Toto sa opakovalo s niekoľkými inými deťmi a všetci rodičia bez výnimky ich nútili pokračovať v chôdzi. Za celých 45 minút hry sa na chvíľku zastavilo iba šesť ľudí. Asi dvadsať mu dalo peniaze bez toho, aby spomalili svoj krok. Vybral 32 dolárov.

Keď skončil a nastalo ticho, nikto si nič nevšimol. Nik nezatlieskal, nikto umelca nespoznal. Nikto nevedel, že tým huslistom bol Joshua Bell, jeden z najlepších hudobníkov na svete. Na husliach za 3,5 milióna dolárov hral skladby, ktoré patria medzi najťažšie, aké boli kedy zložené. Dva dni pred tým vypredal Joshua Bell divadlo v Bostone za priemernú cenu sedadla 100 dolárov. Inkognito hra v stanici metra bola zorganizovaná denníkom Washington Post ako súčasť experimentu o vnímaní, vkuse a prioritách ľudí. Zadanie bolo: Dokáže človek vnímať krásu na bežnom, obyčajnom mieste v nevhodný čas? Dokážeme sa zastaviť a oceniť ju? Rozpoznáme v nezodpovedajúcich súvislostiach talent? Jedným z možných záverov tohto experimentu je, že ak si nenájdeme chvíľku na zastavenie a počúvanie jedného z najlepších hudobníkov sveta, hrajúceho najlepšiu hudbu, aká kedy bola napísaná, koľko ďalších vecí nám uniká? Preto sa snažím žiť v prítomnosti, veď zajtra tu možno nebudem a práve dnes sa vtáky rozhodli spievať tie najznámejšie árie.

Každý človek podstúpil svojím narodením nekonečný proces sebazdokonaľovania a má len pár úloh: učiť sa, tvoriť, byť sám sebou, spoznať sa, opravovať sa, šíriť lásku. Ak nie sme sami sebou a nespoznáme sa, život nerastie a nenapĺňame svoje určenie. Žite svoj život, nie život iných, skutočný život, nie náhradný program. Disciplinovaný život podľa nejakého vnútorného poriadku, ktorý je úctyhodný a rešpektovania hodný. Už len tým, že žijete, ho meníte, prečo teda nebyť bdelým a nedať si záležať na tom, čo za nami zostane. Sledujte svoje vlastné šťastie a nezabudnite, že všetko, čo skutočne existuje, je iba tu a teraz.

Vnímajte každú sekundu bytia. Keď sa naučíte vychutnávať každý okamih ako slastný a jedinečný dúšok existencie, zmení sa vám život. Byť židom, kresťanom, moslimom, hindom je iba odlišná nálepka nádeje. Sú to drogy, ktoré vám diktujú pravidlá a ako daň si za to zoberú časť vašej slobody a desiatok z majetku. Vláda i cirkvi sa obávajú vášho prebudenia. Chcú, aby ľudia zostali v opitom stave, aby spali.
Snažím sa, aby každý deň bol pre mňa sviatkom. Milujem Ježiša, vážim si jeho odkaz, ale odmietam, aby za mňa niesol kríž. Je to môj „kríž", ktorý nie je kríž, ale dar. Pre mňa nie je život utrpenie, pre mňa je život škola, tvorenie, hra, vzácnosť, ktorú si treba odžiť každým jedným dychom.
V tomto sa rozchádzame. Nie s Ježišom, ale s jeho ľudskými nasledovníkmi, ktorí jeho odkaz mierne domotali, upravili na svoj obraz, aby mohli stvoriť kravu k nekonečnému dojeniu. Nič sa nedeje, tak to malo byť.

 

Buďte šťastní, Hirax

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?