Ľudia dneška budú šťastní po smrti

Autor: Pavel Baričák | 17.1.2013 o 9:20 | (upravené 17.1.2013 o 9:26) Karma článku: 14,41 | Prečítané:  4823x

Väčšinou sme experti v dumaní nad budúcnosťou, beh za zlatým teľaťom je totiž náročný. Stále sa za niečím ponáhľame, naša rýchlosť nás brzdí, no my to nevidíme. Občas nás zastaví chrípka či prechladnutie, ktoré nám šepkajú: „Spomaľ, nemáme toľko uhlia do kotla, prepínaš telo... Keď nevieš vypnúť ty, tak ťa vypnem ja, lebo zápal pľúc či iná vážnejšia galiba prinesie ešte horší scenár."

Ľudia sú napodiv nepoučiteľní. Skolí ich vážna choroba a v tej chvíľke sa zaprisahávajú, že len čo sa z nej dostanú, zmenia životosprávu. Môj spolužiak zo základnej školy raz prišiel na moje premietanie a rozprávanie z nejakej krajiny, ktorú som práve navštívil. Nespoznal som ho. Dokrivkal o palici, bol opuchnutý, celý zavodnený, zničený, vyzeral minimálne o desať rokov starší. Prešiel si od zápalu trojklaného nervu až k rakovine a ožarovaniu. Necelý rok nato sme mali ministretávku pri vianočnom punči. Keď nás zima donútila sadnúť si konečne do tepla podniku, bol jediný, ktorý si zapálil cigaretu. Takto my dodržiavame sľuby vlastnému telu, takto si ho vážime.

Klameme sa, že šťastie si začneme užívať, až keď naše deti zmaturujú, otec kúpi nové auto, pôjdeme na dovolenku k moru, budeme na dôchodku. Ale my nevieme byť pokojní ani na dovolenke. Stále nás bude mrzieť, že „pod hentým slnečníkom, ktorý obsadila tá tučná Ruska, nám mohlo byť lepšie". Niagara myšlienok v hlave neustáva: „Čo sa deje v práci, bože, tí zas bezo mňa všetko dokazia!" Aj dokazia, veď ste im to myšlienkou poslali. „Vypli sme plyn?" Čo už teraz s tým? Ak vám odvialo dom, užite si aspoň dovolenku, posledných pár voľných dní, počas ktorých môžete načerpať sily do kopania nových základov. „Poďme nájsť nejakú pizzeriu, ja sa už nudím," ozve sa čochvíľa niečia nespokojnosť. „Kurva, to je hic! Na zdochnutie..." Potom sa tento človek čuduje, že z ničoho nič dostal infarkt. A deduško v oblakoch pozerá vystrašene do záznamov, či sa nepomýlil. „Áno, je to správne. Na tej pláži ma vtedy jasne poprosil o zdochnutie, tu to mám..."

Nežijete prítomnosťou ani náhodou. Každý deň kráčate tú istú trasu z domu do práce, ale keď sa vás spýtam, aký strom rastie pred vaším vchodom do domu, či je tam lavička, akú farbu má autobusová zastávka, z ktorej ráno čo ráno niekam mierite, neodpoviete mi. Lebo nie ste bdelí. Neustále musíte hútať čo spraviť, aby ste boli bohatší, lebo vás vychovali, že účet v banke vás urobí šťastnými. Začnite rozmýšľať, až keď budete v práci, za to vás platia. Oni sa tvária, že vám dávajú dobrý plat, vy sa tvárte, že dobre pracujete.

Tento príbeh už mnohí z vás určite počuli. Je veľmi pravdivý.
V jednej teplej krajine sedel pod pomarančovníkom domorodec a ticho sa pozeral do slnka. Prišiel k nemu moderne oblečený muž a vraví mu:
- Prečo tu vylihuješ? Keby si zasadil ďalšie ovocné stromy, mohol by si mať väčšiu úrodu, stal by si sa bohatým.
Domáci sa ho pokojne spýtal:
- A čo z toho budem mať?
- No, z prvej úrody zasadíš o rok oveľa väčšiu plantáž, zamestnáš ľudí, začneš pomaranče vyvážať, postavíš fabriku na balenie a export, zbohatneš. A potom si začneš užívať peniaze, - odvetil mu cudzinec.
- Ako si ich budem užívať? - vyzvedal muž.
- Napríklad si kúpiš dovolenku pri mori. Budeš sa vyhrievať na slnku a keď ti bude teplo, ľahneš si do tône stromu, - odpovedal mu cudzinec.
- A čo myslíš, čo robím teraz? - spýtal sa ho pokojne domáci.

Sme večne nespokojní, ufrflaní, uhundraní, nič nám nie je dobré. Je zima, fúka chladný vietor, nadávame, aká je kosa a nech už je leto. Akoby lusknutím prstov je leto, hľadáme tieň a šomreme, aký je pekáč, z ktorého sa potíme ako cigán v kufri. Dážď si od nás schytáva nemilosrdné komentáre, čo zasa tie mraky robia nad našimi hlavami. Koľkí z nás sa ešte vedia premeniť na romantických tínedžerov a kráčať letným dažďom ako vládca svojím obrovským panstvom? Koľkí z nás ďakujú slnku, tomu úžasnému zdroju energie, že neustále svieti na hlavy všetkých ľudí bez rozdielu, či sú to „gauneri" alebo „anjeli"? Koľkí z nás pochopili, že nám z vodovodov tečie zlato, máme kde bývať, vlastníme chladničky, práčky, autá, mikrovlnky, že ako Slováci patríme medzi 8 percent najbohatších ľudí planéty?

Raz je nám dobre, inokedy horšie, ale čuduj sa svete, nikdy nie je tak, aby sme nešomrali, večne nám niečo vadí. Ľudia plačú, keď sa im niečo stane a pritom si neuvedomujú, že ak sú zdraví, majú zdravé deti, strechu nad hlavou a čo jesť, tak sú šťastní, lebo majú to najdôležitejšie.

Všetci sa snažíme žiť úspešný život. Taký úspešný, že v tridsať­osmičke dostávame prvý infarkt, v päťdesiatke chodíme o barlách. Tak často sa pýtame: Koho zabili?, len aby sme si boli istí, že nezabili nás. Umierame s vyplazenými jazykmi, aby sme prišli k tvrdému zisteniu, že sme premeškali čosi vzácne, že sme premárnili niečo nádherné, niečo, čo sme dostali na zveľaďovanie, ale namiesto majstrovského diela Učiteľovi odovzdávame vzorovú mazanicu.

Je úplne jedno, koľko majetku tu zanecháme. Nie je nám dovolené vziať si so sebou Domov ani gram zlata. Že žijete pre deti? Už sa konečne vykašlite na deti! Tie sa o seba postarajú, dávno sú dospelé, prestaňte mať o ne strach, iba im tým škodíte. Začnite sa zaujímať o seba, o svoje šťastie! Začnite sa rozprávať sami so sebou. Zaklopte na brány vlastného srdca a spýtajte sa, čo by chcelo zažiť, čo by ho bavilo robiť, čo ho učiní radostným. Možno zostanete prekvapení, keď na vás vysype zoznam vecí, ktoré ste mu v ranom veku sľúbili, ale ani jeden z tých nápadov ste nerealizovali. No len čo vás prešla chrípka, hneď ste si zapálili...

Niektorí ľudia už v piatok pretáčajú kalendár na ďalší týždeň. Ak sa ženú v mysliach, aj ich život prejde rýchlo. Škoda, že až v konečnej stanici zistia, že vlastne nežili, lebo stále netrpezlivo prešľapovali v budúcnosti a prítomné okamihy si nevychutnávali plnými dúškami, lebo sa zamýšľali nad udalosťou, ktorá mala prísť o týždeň. A keď konečne nadišla, ani si to neuvedomili, lebo už boli pri ďalšej.

Smrť je stále blízko nás a my si to ani len neuvedomujeme. Môže prísť každou sekundou, no my sa klameme, že nás si biela s kosou nájde až niekedy v šesťdesiatke či v sedemdesiatke. Klameme sa a márnime deň za dňom. Presviedčame sa, že život bude lepší, keď sa oženíme, budeme mať dieťa a potom ďalšie. Stále však nie sme spokojní, pretože naše deti ešte nie sú veľké, takže všetko sa zmení na lepšie, keď podrastú. Sme večne nespokojní, lebo neskôr dosiahnu pubertu a my sa s tým musíme pasovať. Klameme sa, že keď z nej konečne vyrastú, určite budeme šťastnejší. Hovoríme si, že náš život bude lepší, keď si naša manželka konečne lepšie zorganizuje život, keď budeme mať nové auto, keď budeme môcť ísť na drahšiu dovolenku, keď budeme konečne v dôchodku.

Pravda je, že nie je lepší čas na šťastie ako ten, čo je práve teraz. Ak nie teraz, tak kedy potom? Náš život bude vždy plný výziev. Je lepšie ten fakt prijať a rozhodnúť sa byť šťastnými aj napriek všetkým problémom. Stále to totiž vyzerá, že ozajstný život sa už-už začne, ale do cesty sa ako na just vždy postaví nejaká prekážka. Vyššia moc, nejaká práca, ktorú treba dokončiť, niečo, čomu treba venovať určitý čas, účet, ktorý treba zaplatiť. Nie je cesta ku šťastiu, šťastie samotné je tou cestou. Život sa začne, keď mu to sami dovolíme. Preto neváhajme a začnime žiť okamžite, v tomto momente. Tie prekážky sú totiž skutočný život.

Prestaňme čakať, kým skončíme školu, kým sa do školy vrátime, kým schudneme päť kíl, kým priberieme päť kíl, kým dostaneme prácu, kým sa oženíme či vydáme, na piatok večer, na pondelok ráno, na lepšie sako, kým doplatíme hypotéku, kým otvoríme vlastnú firmu, kým postavíme dom s bazénom, nečakajme na jar, na leto, na jeseň, na zimu, na prvého či dvanásteho v mesiaci, na uvedenie našej skladby v rádiu, na darček, na postup v práci, na smrť, na znovuzrodenie.

Vážme si život, nech jeho cenu nespoznáme, až keď nám doktor napíše diagnózu do zdravotnej karty. Nám či našim milovaným. Vtedy už môže byť neskoro niečo zvrátiť. Zbytočne potom budú pracháči vyťahovať šekové knižky, veriaci hromžiť cez slzy na svojich bohov. Neobjavujme hodnotu všetkých vecí až po ich strate, najväčšiu cenu nechápme pri hádzaní hrudy zeme na veká truhiel. Lebo nikto si necení život tak ako zomierajúci a nikto by si ho nemal ctiť viacej ako čerstvo pozostalí či vyliečení.

Nečakajte, že niečo ešte len príde. Život je výmyselník, z nášho pohľadu nič nechce mať na svojom mieste. Cieľ nech je naša cesta, lebo splnenie nejakého sna je zánik túžby a zánik túžby je zákonite prázdnota, ktorá prinesie smútok. Cesta je kráčenie, každá prítomná sekunda nášho bytia, ktorú si uvedomíme a plnohodnotne prežijeme. Začnime žiť tu a teraz, je to kľúč k pravým hodnotám, ktoré nám tento svet ponúka.

 

 

Buďte šťastní, Hirax

 

 

Čítačky Hirax (vstupné jeden úsmev):

19. 1., 14:03, Hontianske Nemce, festival Atmosféra + poet Janko Marton
19. 1., 17:38, Veľký Krtíš, reštaurácia, kaviareň a pizzeria Mafík + poet Janko Marton

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?