Zanechajme boj (a čosi aj o materiálne)

Autor: Pavel Baričák | 28.11.2012 o 7:42 | (upravené 28.11.2012 o 7:55) Karma článku: 8,24 | Prečítané:  2269x

Už odmalička nám vštepujú do hláv, že život je boj. Obava, že môžeme zaostať, skončiť druhí, je podvedome neustále prítomná. Vraj ak prestaneme byť ostražití, bude nám odňaté, ukradnuté, „nespravodlivo" stiahnuté z odmien... Z hry nás vytlačí niekto iný, s lepšími konexiami, väčšími perami, pevnejšími prsiami, so silnejšími pažami, s obratnejším jazykom, poddajnejším lonom. Prídeme o prácu, frajera, uznanie, kšeft, nebudeme stíhať splácať úvery, mať čo jesť, kde bývať. Budeme sa mať horšie! Páky súťaživého systému kvôli svojmu prežitiu pôsobia tvrdo a účelne.

Niečo podobné, čo som videl ja u Indiánov Emberá, opisuje Jean Liedloffová vo svojej knihe Koncept kontinua. Ona mala možnosť spoznať yeguánskych Indiánov, ktorí žijú vo venezuelských pralesoch.
„Vtedy som vymenila svoj sklenený ornament za cukrovú trstenicu. Na zemi ležalo sedem otepí. Náčelník Anchu ukázal Indiánovi z kmeňa Sanem, aby tri vzal, sám vzal taktiež tri a jednu nechal na zemi. Myslela som si, že muži ponesú všetky. Ale Anchu ukázal na poslednú otep, aby som ju vzala. Na okamih ma prepadol hnev: Tak mne bude niekto rozkazovať, aby som na strmej cestičke ešte niečo niesla! Pritom sú tu dvaja silní muži, ktorí všetko hravo unesú. Ale na poslednú chvíľu som si uvedomila, že Anchu má nakoniec skoro vždy pravdu. Hodila som si teda otep na rameno.


Anchu ma nechal ísť prvú, začala som teda stúpať. Strach z dlhej cesty späť, ktorý sa nazbieral behom cesty sem, k tomu dobrý obed u Anchua a čas strávený na trstinovej plantáži sa zmiešali s faktom, že teraz musím ešte niesť ťažký náklad. Urobila som niekoľko prvých krokov a myslela som pritom na utrpenie, aké som vždy zažívala na cestách pralesom, hlavne keď to bolo do kopca, musela som niečo niesť a nemala som voľné ruky. Ale z ničoho nič všetka tá ťarcha opadla. Anchua ani v najmenšom nedal najavo, že by som mala ísť rýchlejšie, že by moja povesť utrpela, keby som šla pohodlným tempom, že by ma niekto chcel súdiť podľa môjho výkonu alebo že by čas strávený pochodom bol nejako horší ako čas po dosiahnutí cieľa.


V podobných situáciách strávených s belochmi hralo náhlenie vždy dôležitú rolu rovnako ako strach, aby som mužom stačila, aby som zachránila česť slabšiemu pohlaviu. Navyše ma negatívne ovplyvnil aj predsudok, že ide o nepríjemnú situáciu, keďže moja fyzická výdrž a morálna odhodlanosť sú podrobené skúške. Úplne odlišné správanie Indiánov všetky predsudky odsunulo. Išla som jednoducho džungľou s cukrovou trstinou na ramene. Zmizol akýkoľvek pocit súťaživosti. A zmenilo sa aj moje vnímanie fyzickej námahy. Nemusela som ho zvládať so škrípaním zubov a silou vôle. Naraz nebolo prehnaných požiadaviek na moje telo, samo bolo uspokojivým dôkazom jeho sily.


Potom sa naraz k môjmu pocitu slobody pridala nová slasť: uvedomila som si, že nenesiem iba kus trstiny, ale časť spoločného nákladu. O tímovom duchu už som predtým počula, ale doteraz sa s ním nespájalo nič, len predstieranie v škole a v tábore. Vždy bolo v hre moje vlastné postavenie. Táto situácia bola vždy spojená s pocitom, že ma niekto ohrozuje, sleduje, odsudzuje. Taká jednoduchá záležitosť, akou je spoločná činnosť, sa pod návalom súťaživosti celkom stratila. Nikdy nemalo šancu vzniknúť základné vedomie toho, že spájate vlastné sily so silami ostatných.


Po ceste som žasla, ako rýchlo a ako ľahko idem. Predtým by som celá spotená a siahajúc na hranice svojich možností nešla rýchlejšie. Možno som pochytila odlesk indiánskeho tajomstva, vďaka ktorému sa im darí byť lepšími ako našim dobre živeným silákom, aj keď nie sú takí svalnatí. So svojimi silami zachádzajú hospodárne, používajú ich iba na konkrétnu úlohu, nevyčerpávajú sa napätím navyše."
Pre nás je rovnako ťažké predstaviť si život bez súťaže ako si predstaviť pocit, že sme dokonalí presne takí, akí sme. Nik nás ne­učil, že ak sa človeku nedarí prispôsobiť sa nezvratnej zmene, je veľakrát lepšie prestať bojovať, preradiť do neutrálu a preorientovať sa na nové podmienky, ktoré život priniesol. Nenávisťou živíte len nenávisť. Negatívnou energiou, ktorú vysielate proti „protivníkovi", ho robíte iba silnejším, posilňujete ho.


Zapamätajte si, že ak vlastníte cukráreň a konkurencia na druhej strane ulice otvorí podobný podnik, každou myšlienkou (dobrou či zlou) jej odovzdáte energiu. Každým ohováraním jej robíte prinajmenšom reklamu. Ak budete vytvárať zlobu iba v mysli, taktiež „konkurenciu" energeticky podporujete. Možno zvolíte chladný, odosobnený prístup, zaradíte súčasný populárny vzorec správania: nestarám sa, je mi jedno, čo robia. Je pravdepodobné, že prežijete, ale aj tak je to cesta boja, ktorá vás bude vyčerpávať. Život je o energii, to som už písal, skracujete si teda život. Je tu však ešte jeden level - priať konkurencii úprimne a z celého srdca len to dobré. Vraj takto skrachujete? Možno áno, ale už o mesiac možno začnete podnikať v milovanom odbore, ktorý z vás za tri roky učiní milionára a naplnenú šťastnú bytosť.

Ak máte byť v tomto živote bohatý, budete, aj keby ste sedemkrát zavreli živnosť. V žiadnom kroku sa nemôžete pomýliť a ak sa tu máte naučiť zostať človekom aj vďaka bohatstvu, túto skúšku podstúpite. Možno si už treba pripomenúť len slová Alberta Einsteina, ktorý bol hlboko presvedčený, že nijaké bohatstvo na svete nedokáže ľudstvo pohnúť vpred, ani keby ho mal v rukách človek, ktorý je takémuto cieľu akokoľvek oddaný. Veril, že len príklady veľkých a čistých osobností môžu ostatných doviesť k ušľachtilým postojom a skutkom.


A nezabudnite - čo vysielate, to sa vám aj vracia. Čo by som uviedol ako príklad? Áááá, stavba domu ponúkne vždy slušnú várku konfliktných situácií. Keď som staval ja, časť materiálu som zháňal cez spolužiaka zo základnej školy. No keďže som bol v oblasti stavania domu ťažko neznalý, na základe jeho odporúčaní a rád som prerobil peknú fúru peňazí. Rovno sa priznám, že napriek znalosti mnohých vesmírnych zákonov som túto skúšku nezvládol. Bývalý spolužiak to odo mňa slovne schytal.

Človek, ktorý mi robil krovy, pokladal strechu, vyhotovil vonkajšiu terasu i vnútornú drevenú galériu, bol rovnaký ako ja - nič si nepísal, všetko stálo na férovom chlapskom slove, nie na zmluvách a číslach. Prácu odviedol perfektne, vždy si na mňa našiel čas, veci doriešil. Na jar však nik z nás nevedel, koľko medzi nami prebehlo peňazí. Bez slova som vytiahol tisíc eur z vrecka a uznal jeho pravdu, i keď bol v permanentnom strese, takže sa mohol ľahko pomýliť. Nastali dve podobné situácie, napriek tomu som pri tej druhej nepocítil žiadne vnútorné ozveny, že som bol obabraný tak ako v prvej situácii, keď sa hojne schyľovalo k naplneniu slovenskej skúsenosti, že najviac ťa „okradne" rodina alebo dobrý známy.

Poviem to ešte inými slovami: čím viac dojednávate ceny, tým viac prerobíte. Čím viac vám niekto dá, tým viac mu dáte aj vy, hocijako ste naučení šetriť. Čím viac sa rozdávate, tým viac sa vám bude vracať. Samozrejme, že to myslím v hraniciach zlatej strednej cesty a zdravého rozumu. Nie že vám teraz napadne rozdať všetko zariadenie z vášho bytu s očakávaním, že zajtra vám dobrí ľudia donesú ešte kvalitnejšie a novšie veci. Chybička v programe bude totiž v očakávaní. Predtým spomínané zákony boli vystavané na konaní vychádzajúcom z čistoty srdca. Na tento parameter vesmír reaguje výsostne citlivo, to si môžete byť istí.


Ľudia moderného sveta sa väčšinou aj tak pretekajú v ničom, napriek tomu, že všetko je nadosah a nemusia za tým utekať. Riešia medzi sebou nepodstatné veci, stali sa expertmi na to, ako dohnať malichernosti do extrému, keď všetko použijú ako zbraň. A vlastne ani nejde o vojnu, pretože niet víťazov, ale iba porazených. Všade, kam sa pozriete, uvidíte len obete obetí. Nemá zmysel bojovať, keď pochopíte, že bitka je prehratá. Alebo ešte lepšie povedané: túžba víťaziť sa stratí, keď sa naplníte rozhodnutím, že akýkoľvek boj je zbytočný. Oko za oko a celý svet oslepne. Víťazstvo je nechcieť zvíťaziť, pretože kde je víťaz, tam je aj porazený.


Učme sa teda zanechať boj a viac sa zamerajme na posolstvo nového zajtrajška. Život je neopísateľný. Veľké Jedno riadi všetky procesy, ktoré v bytí prebiehajú. Bytie je obrovský živý organizmus. Pochopiť ho je dnes ešte nad ľudské sily. Preto kto tvrdí, že poznal „Boha" alebo „pravdu", ten klame. Súčasným zmýšľaním nie je možné pochopiť bytie ako celok, i keď jedna časť z neho nám subjektívne môže, samozrejme, pripadať ako „všetko" či „celok". Pre chrobáka je konár stromu, po ktorom lezie, takisto všetkým. Uzákoňme v sebe však základný postulát, že všetko, čo nás stretáva, sa deje podľa dopredu veľmi dobre vymysleného plánu. Nesnažme sa ho meniť, priečiť sa mu, bojovať s ním, s niekým, s niečím. Všetko sa deje kvôli nám, kvôli celku. Život je neznesiteľný len pre tých, ktorí ho neprijali, nepochopili a neustále vysilení s niečím bojujú. Radšej duševne rastite, aj keď to budete nazývať bolesťou. Vždy lepšie ako bez bolesti duševne zakrpatieť. Prijmite životné lekcie, pretavte ich do osobného poznania, to jediné vám bude dovolené zobrať si z tohto sveta Domov. Boj vyčerpáva, poznanie dáva krídla.

 

Buďte šťastní, Hirax

 

 

Čítačky Hirax (vstupné jeden úsmev):

28. 11., 16:48, Banská Bystrica, Štátna vedecká knižnica, Lazovná 9
28. 11., 19:18, Zvolen, kaviareň Oxygen Café (Námestie SNP)
03. 12., 16:03, Bratislava, Miestnej knižnice Petržalka, Vavilovova 24.
03. 12., 18:49, Bratislava, Coffe and Co v centre na Laurinskej
04. 12., 16:33, Trnava, Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave

04. 12., 19:41, Levice, Coffee and coctails bar El mundo (Ivana Krasku 10, predtým Na dve slová)
05. 12., 16:32, Nitra, čajovňa Epicura (Štefánikova 57)
05. 12., 19:42, Topoľčany, reštaurácia Gemini
06. 12., 16:27, Piešťany, Kursalon, Art Jazz Gallery (Beethovenova 5)
06. 12., 19:01, Nové mesto nad Váhom, Klub za rampami (Trenčianska 1189). Podrobnosti:
07. 12., 11:02, Lednické Rovne, Základná škola
07. 12., 16:09, Trenčín, Verejna kniznica Michala Resetku (Hasičská 1, 2. poschodie).
07. 12., 19:09, Dubnica nad Váhom, Mestská knižnica (Pionierska 396)
19. 01. 2013, 13:43, kultúrny dom v Hontianskych Nemciach, Festival Atmosféra. Plus poet Ján Marton.
19. 01. 2013, 17:13, Veľký Krtíš, kaviareň Mafík plus poet Ján Marton

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?