Stačí sa stratiť a znova všetko nájdete - Etiópia (12.)

Autor: Pavel Baričák | 19.6.2012 o 6:40 | (upravené 21.6.2012 o 12:33) Karma článku: 6,94 | Prečítané:  1777x

Keď ráno vychádzam medzi priateľov, Koen sa mi sťažuje, že museli v noci znova emigrovať zo stanu, lebo im tadiaľ začal tiecť potok. Spali nakoniec v prístrešku so skautmi a s mulicemanmi. Môj holandský priateľ neustále skrášlený šatkou oviazanou okolo čela je na tom čoraz horšie a ja som zvedavý, či dokráča tých posledných desať hodín, ktoré nás delia od mestečka Debarg. U mňa je to zlé len s blchami. Aj toto ráno si prezerám trasy, ktorými putovali a keď boli ustaté, zastavili sa, zahryzli si do mňa a niečo popili. Prvý deň sa zjavuje obyčajné červené miestečko, ale ku sklonku dňa a hlavne celý druhý deň sa toto uhryznutie mení na nepríjemne svrbiace miesto puchnúce až do tvaru bochníka. Až po treťom-štvrtom dni začne napadnuté miesto tmavnúť do fialova. Na piaty až šiesty deň sa následky obrannej reakcie tela strácajú. Ako vidíte, stal som sa odborníkom na blchy. Je to hotová katastrofa a ja viem, že to budem musieť v najbližšom meste urgentne riešiť, inak ma známi uvidia len vďaka cínovej truhle.

Človek by odhadoval, že budeme iba klesať, ale zo začiatku túry prekvapivo stúpame, klesáme, stúpame a takto do koliečka ako na húsenkovej dráhe. Ľudia, ktorí chodia po horách, dobre vedia, že schádzať dole, je niekedy oveľa nepríjemnejšie ako ísť do kopca. Kolená a členky dostávajú jednoducho zabrať. Asi po hodinke a pol chôdze križujeme cestu a Koen hovorí, že mu je veľmi zle na brucho, neustále kašle a má aj horúčku. Tipujem to minimálne na zápal horných dýchací ciest. Stopujeme pre neho džíp s dvomi obéznymi Francúzkami, ktoré si drvivú časť cesty k vrcholu Imet Go-go uľahčili autom. Príležitosť uliať sa z celodennej hodiny telesnej výchovy nakoniec využíva aj Simon. Na tvárach oboch vidno, že sú od radosti celí bez seba a veľmi ochotne sa skladajú po 50 birrov za zvezenie priamo do hotela Imet Go-go. Ostávame traja mušketieri - ja, Petros a Američan Michael.

Stále je pekné počasie, aj telo sa už zahrialo do prevádzkovej teploty. Kochám sa božskou nádherou. Keď idete rajom, oplatí sa mať otvorené oči, nech duša pije, čo to dá. Ale raduje sa celá moja bytosť - veď sa hýbem, dávam si zdravo do tela. Je čarovné pozorovať, ako si telo zvykne na záťaž, pretože sa stratila aj začiatočná bolesť nôh z prvých dní. Veru tak, čím viac určitú časť tela namáhate, tým sa jej dostáva viac živín a energie. Už dávno radím všetkým maródom, aby robili presný opak toho, čo im vravia lekári. Teda ak zdochýnajú v posteli, nech sa začnú čo najskôr chýbať. Vesmír dá tomu, kto o to žiada. Mladé mamičky naivne veria, že čím viac sa ich dieťa namáha, tým skôr sa vyčerpá. No je to úplne naopak - dieťa sa mení na nevyčerpateľného terminátora. Na tomto princípe fungujú aj workoholici, ktorým nerobí problém pracovať dvanásť hodín denne a nebudú vyčerpaní.

Etiopia-8335.jpg

Etiopia-8317.jpg

Vyberanie vší a iné čistenie...

Opäť stretávame stádo opíc dželada. Toto je jednoznačne ich denné vegetačné pásmo, kam sa chodia kŕmiť. Stáva sa bizarná vec. Jeden pár opíc sa pred nami začne páriť a vôbec im nerobí problém, že sa na nich pozeráme a fotíme ich ako besní. Ach, musím si to v hlave otočiť - veď je to logické, tie zvieratá konali pudovo, ony boli tie prirodzené. To my sme celý akt vnímali napustení morom civilizácie. Kopuláciou sa uzatvára celý rad činností, ktoré pred nami tieto nádherné a vôbec nie plaché zvieratá počas denného rituálu robili. Trhali trávu a korienky, kŕmili sa s nimi, oberali si z kožuchov hmyz a nečistoty, odpočívali labužníckym vylihovaním a váľaním sa v tráve, hrali sa, dojčili, premiestňovali sa pred nami na iné pastviny. Som rád, že sme ich ešte raz stretli a prišli sa rozlúčiť.

 

Etiopia-8320.jpg

Samotár

Etiopia-8330.jpg

Etiopia-8327.jpg

Párenie trvalo pár sekúnd

V polovičke cesty zastavujeme a dojedáme potraviny. Petros vyberá posledné zvyšky opekaných obilnín, dorážame oriešky naložené v mede a sušené ovocie. Záver kráľovských hodov patrí jednému kusu čokoládovej tyčinky Snickers, ktorú si lámeme na tri bratské časti a završujeme tak štedrú večeru. Zažívam očistné obrodenie mysle, keď som schopný zdvihnúť poslednú odrobinku chleba zo špinavej zeme, ofúknuť ju a bez zábran ju s poďakovaním zjesť. Ako poslednú vyberá Petros z čarovného vrecúška zásob plechovku Redbullu. Nedostáva sa mi slov, každý glg tejto sladkej energetickej bomby je pre mňa viac ako prvé sväté prijímanie. Pravdivo vyslovujem, že krajšie Vianoce som nikdy nezažil. Kamaráti sa smejú a pritakávajú, že ani oni nie. Vravím vám, stačí sa na nejaký čas stratiť vo svete a znova všetko nájdete.

Nevynechal som svoj obvyklý komentár za žiadnym jedlom, ktoré chalani ráno či večer uvarili. „Že to bola moja najlepšia polievka v živote, lepšie špagety som v živote nejedol, chutnejších vajíčok na svete niet..." Uvedomil som si, čo všetko v skutočnosti na Slovensku máme, že málokto si váži obyčajný fakt teplého jedla na tanieri. Čo je pre nás úplnou samozrejmosťou, je pre niektorých ľudí na svete vzácny dar.

Po výdatnom jedle, ktorého dávku vďaka dvom odpadlíkom cítili nielen zuby, ale aj žalúdok, pokračujeme v zostupe s naivnou predstavou, že to bude už iba príjemné dokráčanie do dediny. Ale asi dve hodiny pred koncom cesty sa púšťa dážď a celú hodinu bez prestania prší. Zakrývam sa pršiplášťom, ktorý som si prenajal za 40 birrov na deň. Okrem toho, že som si ho v noci skladal pod hlavu namiesto vankúša, som ho ani raz nepoužil. Teraz však skáčem od šťastia tristo metrov do neba, že ho mám. Moja radosť však netrvá dlho. Chodník sa postupne mení na jednotnú šmykľavú blatovú kaluž a moje sandále, ktoré nosím ako vôl kožu, sa viac a viac zabárajú do rozmočeného blatového koláča. Chôdza je čoraz ťažšia, čakám, kedy odrapím jeden z remienkov. Sandále sa mi šmýkajú, vydávajú mľaskavý zvuk, rukami kreslím do pľušte rôzne čínske znaky, len aby som vyrovnal stabilitu a nehodil do mazľavej hmoty klobásu.

Etiopia-8340.jpg

Američan Michael, ktorý kráča vďaka pľuzgierom tiež len v sandáloch, čoraz väčš-mi zaostáva. Ja som vpredu, síl mám ešte za nechtík, jedine s tým šmýkaním mám značné problémy. Konečne vidím domček nášho skauta, kde som stratil panictvo návštevy etiópskej rotundy. Lenže chyžu akoby niekto neustále posúval, nie a nie sa k nej dostať. Nie sme ďaleko, veď aj deti z dediny nás vítajú nenápadným špehovaním spoza chodníka. Viac ako ich indiánska hra ma však zaujíma, ako idem vyriešiť odtrhnutú pravú sandálu. Všetky veci, ktoré mám na sebe, sa stali viac-menej súčasťou mojej bytosti. Vždy, keď sa balím na nejakú cestu, do rúk mi skáču tie isté tričká, nohavice, topánky. Pamätám si, kde som si ktorú vec kúpil, koľko a aké cesty so mnou prešla. Napríklad tieto sandále som si zadovážil v Thajsku a cestovali so mnou cez pol planéty alebo prešli so mnou pol planéty. Prežili celonočnú tancovačku Full Moon párty na thajskom ostrove Ko-Phagan, ale aj penovú párty v Blatnici. Prešiel som s nimi stovky kilometrov a vykonal nekonečný počet pohybov, ktorými som sa snažil robiť niečo, čo ľudia nazývajú tanec. Teraz sa ich pozemská púť končí v jednej africkej krajine. Rituálne sa vyzúvam a nechávam ich pekne uložené na cestičke tak, ako keby som si ich doma vyzul a odložil a mal si ich na druhý deň opäť spokojne obuť.

Ďalej teda kráčam bosý. „Veď ja im ukážem, čo je to nezničiteľný Slovák," vraví si Robocop vo mne. Okolo nás bežia etiópske deti a smejú sa na troch zmoknutých a vysilených mužoch nejasnej rasy. Do tváre mi šľahá dážď, nohy sa mi šmýkajú, baletka je oproti mne nešikovné trdlo. Nostalgicky sa otáčam za sandálmi. Získalo ich etiópske dieťa, ktoré k nim došprintovalo ako prvé. Teší ma môj dar etiópskemu národu. Budú prešité, opravené a potešia ešte nejedny nohy. Konzum v tejto krajine prosto neexistuje. „Stavím sa, že celá Etiópia spotrebuje za jeden deň menej energie ako hocijaké moderné mesto," dumám si v duchu a teším sa, že moja zničená obuv ešte niekomu pomôže.

Vynára sa mi spomienka na indickú príručnú plátennú tašku, ktorú som si kúpil v meste Goa. Kým so mnou prešla Indiu, bola na franforce. Všetky zipsy a patenty odišli, švíky sa párali. Čo by som aj chcel za päť korún? Tesne pred odletom som sa motal na najväčšom trhu v Dílí a zrazu som stál pred domácim opravárom topánok, kabiel a iných plátenno-kožených vecí. Chvíľku som pozoroval, ako sa modlí cez šidlo, ihlu, kombinačky a iné nástroje, ktoré by zužitkoval aj dentista v núdzi. Vždy je to radosť sledovať človeka, ktorý ovláda svoje remeslo, dáva doň lásku, medituje cez ruky a posiela pozitívnu energiu cez opravenú či vyrobenú činnosť ďalej. Podal som mu moju „našrot tašku". Odvetil, nech sa stavím o dvadsať minút. Len blázon by odišiel, aby sa pripravil o pásmo baletu a poézie. Pýtal za svoje kúzla v prepočte asi jedno euro. Dostal dve. V Európe by sa vec bez rozmýšľania vyhodila. Veď u nás už ani neexistujú dielne, ktoré by sa takýmito taľafatkami zaoberali. A ak áno, oprava by vyšla viac ako kúpenie novej veci. Čas je v modernom svete drahý, preto sa nečudujme, že sme sa prestali zaujímať o samých seba. Slovák by ešte pri vyhadzovaní pokazeného tovaru pridal pár nepekných komentárov na adresu vietnamského obchodu, kde danú vec kúpil za tri päťdesiat, lebo asi čakal, že ju budú používať aj jeho vnuci. V krajinách tretieho sveta sa šije, zvára, lepí, skrutkuje, prosto opravuje dovtedy, kým náklady na opravu neprevýšia cenu novej veci, čo v preklade znamená dovtedy, kým sa nerozpadne na molekuly. Aspoň niekto šetrí matičku zem a aj nevedomá pomoc je vítaná.

V národnom parku Simien sa odohráva druhý diel filmu Ukrižovanie Krista. Som hlavný hrdina, už to viem aj bez Mela Gibsona, ktorému som nestál ani za zavolanie. Spod šiltovky mi steká do očí pot, chrbát je tiež od soli, nohavice mám celé premočené od dažďa, čoraz viac to schytáva aj batoh. Pršiplášť je už skôr fraškou ako ochrannou pomôckou. Len vďaka nemu sa potím viac ako černoch v saune. Baletím po rozbahnenej cestičke, ktorou sa valia potôčiky červeného bahna, a poskytujem domácim deťom dostatočnú motiváciu k smiechu. Čo už, nech sa bavia na tom, ako beloch trpí. Hocikedy môžem spadnúť na zem, ale som rozhodnutý neobuť si tenisky, kým sa nezjaví ako-tak suchý chodník.

Konečne stojím pred chyžou, kde s Petrosom, skautom číslo jedna a asi desiatkou detí čakáme na Michaela a druhého skauta. Napokon prestalo aj pršať. Umývam si nohy v priľahlej kaluži, utieram si ich tričkom, dávam si ponožky a konečne cítim teplo tenisiek. Tu niet čo písať. Niekto sa musí hodiny modliť, iný pol života meditovať. Mne na stretnutie s Bohom stačilo obuť si tenisky. Každého človeka naplní pocit blaženosti, keď niečo prekoná. My blázni si občas prihodíme do batohu koľajnicu, niet šance niečo oklamať, každý tu máme naplniť to svoje.

Do desiatich minút prichádza Michael. Petros sa smeje, že posledný stroskotanec dorazil. Chvíľku sa naivne uškŕňame a myslíme si, že už bude všetko bezproblémové. Opak je však pravdou. Asi pol hodinku od Debarku kráčame chodníčkom véčkového tvaru vymletým v skalách. Je asi meter a pol hlboký, steny kanála sú samozrejme celé zabahnené, dno je jedna veľká močarina. Posúvame sa, ako keby sme mali v gatiach vlastnú záťaž, ideme ako pavúci po bokoch a držíme sa všetkého možného, najviac asi oblakov, lebo konárov je po ruke menej ako skromne. Petros má pevnú turistickú obuv a ja mu ju zákerne závidím. Modlitby, aby som sa nevykydal, musí vesmír spracovávať asi až dodnes.

Prekročiť rozvodnenú rieku, v ktorej už nevidno trčiace kamene možnej cesty, mi pripadá ako hračka. Konečne vchádzame do dediny a sme naozaj veľmi šťastní, že sme to dobojovali. Energiu sme už brali zo záložných bateriek. Teda okrem skautov. Keby prišli noví turisti, nemali by problém otočiť sa a obratom ísť aj na osemdňovú túru na Rais Dashen.

Na návrat do východzieho mestečka Debark nikdy nezabudnem. Vítajú nás špinaví a zúbožení ľudia v roztrhaných odevoch obutí do nekvalitných umelohmotných topánok made in China. Niekto by povedal, že sú určite primitívni a suroví, ale ja už viem o etiópskom dobrom srdci svoje. Milo žobrajúce deti od nás pýtajú drobné, naši skauti ich odháňajú. Všade sú otrhaní ľudia, remeselníci majú vybraté šijacie stroje priamo na ceste. Šliapu do nich ako besní, šijú ostošesť, akoby dostali zákazku na padák pre zemeguľu. Ďalší človek v montérkach neurčitej farby píli akýsi kus železa. Míňame tržnicu vyhotovenú z pokrútených konárov. Sedí v nej pár zvráskavených starien, každá má pred sebou minipyramídu paradajok, cibule a zemiakov. Neverím, že keby aj všetko predali, bude to stačiť na uživenie rodiny čo i len na deň. Čistý stredovek, scenéria etiópskej reality: samé chatrče, budovy stojace silou vôle umierajúceho človeka, minimalizmus farieb, maximalizmus biedy, len prach a rozbité domy, pomedzi ktoré sa motá dobytok naháňaný prízrakmi doby tretieho tisícročia, o ktorých páni v Bruseli a New Yorku rozprávajú, ale nikdy by si s nimi čaj pri jednom stole nevypili.

V ceste sú zaryté zvyšky kostí uhynutých zvierat, špina, rozpadnuté tenisky, nerozložiteľné umelohmotné obaly, vrecia naplnené kamením. Hordy kamenia popri cestách evokujú v mojej mysli miesto ako stvorené pre komparz pre nejaký historický veľkofilm z roku šesťsto nášho letopočtu. Pokojne by to znieslo aj scenériu návratu do čias, keď Ježiš Kristus krčil kolená v základnej škole. Iba ak by som zdvihol pohľad k nebesiam, nevidel by som obraz neuveriteľnej biedy. A práve v tomto šoku stretu s bežným životom etiópskeho človeka prichádza najväčšia hláška môjho afrického výletu. Brazílčan Petros sa ku mne otočil a vyslovil krátku vetu:

- Pavel, konečne civilizácia.

Skoro mi zabehol kyslík a uvedomil som si, že pravdepodobne vďaka tomu, že sme sa počas štyroch dní pohybovali iba po panensky zelených pahorkoch, naše kroky strážili len zvieratá a Boh, naše mysle sa vyčistili tou najkrajšou cestou, pripadala mi táto veta viac ako bizarne a vôbec nemala ten istý význam, ako keď sa vrátite z malofatranského Kľaku do Vrícka.

Etiopia-8343.jpg

Etiopia-8344.jpg

Konečne civilizácia...

Teším sa na hotel a sprchu viac ako školák, keď niekto zatelefonuje riaditeľovi školy, že v budove je bomba. Dokonalá dezinfekcia približujúca sa tej nemeckej je to prvé, čo mám na pláne. Ešte síce neviem, akým systémom ju uskutočním a pravdepodobne to bude celé aj márne, ale aspoň pre upokojenie mysle musím proti blchám zakročiť. Začínam totiž trpieť stihomanom, že hocičo budem robiť, tie blchy sú aj tak všade, takže sa ich nezbavím, až kým nehodím batoh so všetkými vecami do bubna mojej slovenskej automatickej práčky, nenastavím tam dvadsaťštyrihodinový program prania v kyseline sírovej, kým ja si zakúpim potápačskú bombu a ponorím sa s ňou na pol dňa do vane.

Indický protikomárový insekt funguje špičkovo, ale blchy z neho majú akurát tak humorný estrádny program. Na bochníky nepôsobí ani Fenistil či domáci etiópsky krém, ktorý by mal zmierniť reakciu. Nefunguje nič. Jedine samovražda. To je jediné riešenie očistené od predsudkov, ktoré mi vo vrcholnom štádiu šialenosti zapríčinenom svrbením (alebo už otravou krvi?) napadá. Funguje jedine moje telo, ktoré musí všetko prežiť, ale začína naberať dojem, že už má toho akurát tak dosť.

Konečne som na recepcii. Beriem si kľúče od izby a asi 15 minút stojím nehybne pod sprchou. Potom v nej mydlom do bezvedomia drhnem jeden kus šatstva za druhým, až kým prestane ísť voda. Teraz neviem, či som prekročil mesačnú spotrebu bežného Etiópčana alebo vypli prúd. Holím sa vodou, ktorá je pod umývadlom vo veľkom umelohmotnom lavóre. Manažment hotela asi dobre vie, ako je to s tlakom vody v tejto oblasti. Dosť nepríjemná záležitosť, keď si má európsky vychovaný človek oholiť tvár vodou, ktorej povrch už chytil jemný film a ani nevie, či je tam tri dni alebo pol roka. Tu je možné všetko. Jedno však viem určite - na umytie zubov už v sebe nenachádzam odvahu.

Etiopia-8346.jpg

Etiopia-8347.jpg

Etiopia-8348.jpg

Šije, píli sa a iné remeselnícke úkony sa dejú priamo na ulici...

Etiopia-8350.jpg

"Tržnica."

Nechcem si zdriemnuť ani len na hodinku, nech som si v noci istý dobrým spánkom. Vyberám sa teda do mesta - prepáčte, do stredovekého obývaného kameňolomu - skúsiť šťastie v internetovej kaviarni. Keď vidím, že mi dve minúty otvára základnú stránku facebooku, vzdávam to. Domácemu šéfovi, ktorý odo mňa pýta 60 birrov na hodinu (čo je zhruba 100 bývalých korún, priam egyptská hotelová cena) a internet komentoval slovným spojením „very high speed, no problem", hovorím, že toto nie je internetová kaviareň, ale prehistorické múzeum počítačov a ja ho odmietam sponzorovať.

Vraciam sa na izbu a nahováram si, že problém s vodou bol krátkodobý a už ju snáď pustili. Samozrejme, africká škola neočakávania pokračuje, takže oblečenie, ktoré nie je vypraté, som aspoň vyžmýkal. Pre istotu som na parapetnej doske okna vytvoril zo špiny malú obetu, nech do rána čo najviac vecí preschne. Dobre však viem, že v tejto vlhkej a studenej miestnosti by to bol rébus aj pre bohyňu horských chát.

Schádzam dole do jedálne, kde nie je o nič teplejšie. Máme sa tam stretnúť všetci piati z partie a dorovnať peniaze za cestu. Dávame si večeru, pričom Petros všetkých varuje, nech si nikto nedáva rybu. Vraj všetky pochádzajú z jazera Tana pri meste Bahir Dar. Stačí táto informácia. Každý z nás si vie hravo predstaviť tú dlhú cestu mäsa na korbách nákladných áut a čo s ním môže rozpálené hravé slnko počas putovania narobiť. Cestoviny to istia. Tie, dúfam, uvarili z polotovaru.

Po jedle pijeme fľaškové pivo a čakáme, kým Simon každému z nás vyráta jeho diel za túru, pretože pri kúpe dreva, tekutín a iných vecí pre celú partiu v horách platil vždy niekto iný. Počíta to asi hodinu a ja sa v duchu usmievam, že sa toho počas mesačnej etiópskej vysokoškolskej stáže od domácich naučil veľa. Minimálne počítať. Zaráža ma aj fakt, že všetko musí sedieť presne na cent. Ide pritom o smiešnu čiastku a pre nich ako západniarov to musí byť ešte menšia suma ako pre mňa, dobrodruha z východnej Európy. Ale to už ma cestovanie taktiež naučilo - čím bohatšieho človeka stretnete, tým viac bude šetriť. Celé štvordňové putovanie nás nakoniec vyšlo okolo 30 eur na hlavu, čo je kriticky menej, akoby keby som zostal na Slovensku zavretý štyri dni doma v obývačke. Viem si predstaviť, čo by ma to stálo, keby som toto absolvoval v Tatrách. Neviem, či by som tam ešte dnes neumýval riady v nejakom hoteli, nech to splatím.

Dohadujeme sa na zajtrajší odchod, lebo Petros, Koen a Simon mieria takisto do mesta Gonder ako ja. Jedine Michael ide do Aksumu, ktorému radím zasa ja ako prekonať zakliate mestečko Shire. Až potom sa lúčime a ja konečne ukladám telo do postele.

Skončili sa štyri dni nadpozemského trekovania nebeským rajom, tri noci strávené v chlade stanu bičovanom nočnými náhodnými búrkami, keď ma neustále štípali krvožravé blchy. Náhle zmeny počasia, tak ako to v horách býva, pozitívna pastva pre dušu, množstvo smiechu a radosti s mojimi náhodnými priateľmi. Na tretí deň „dobytie" vrcholu Imet Go-go a návrat v podobe izraelského vojenského cvičenia. Boli to štyri dni v nebi, v prekrásnej, dych vyrážajúcej nádhere, v bavlnke kopcov, hôr, nekončiacej zelene, padajúcich riek, lián vodopádov, hravosti opíc, plachosti etiópskych „kamzíkov", trilkovania vtákov, krúženia orlov, energie stromov, bezpečnosti lesov, radosti kvetov, dotyku oblakov s ornitologickým nádychom, dáždnika neba, láskavého slnka, hladkajúceho vetra. Pobyt v jednom z trilióna úžasných prevlekov našej matky, famóznej zeme. Simien, ďakujem.

 

Buďte šťastní, Hirax

 

Čítačky Hirax (vstupné jeden úsmev):

12. 08., Kráľová Lehota, 11. stredoeurópske Jamboree - Zaži živl
27. 09., 16:04, Liptovský Mikuláš, knižnica Gašpara Fejérpataky Belopotockého
10. 10., 17:33, Krupina, City bar
06. 11., Prievidza, Hornonitrianska knižnica
8. - 11. 11, Bratislava, Bibliotéka, nájdete ma počas celého veľtrhu v stánku Martinus
14. 11., Žilina, Krajská knižbnica, A. Bernoláka 47
15. 11., MARTIN, obrovský krst, veľké čítačkové duševné me-che-che, každý dostane jeden môj román grátis + vymyslím a pritiahnem si zaujímavých hostí
19. 11., 10:01, Rimavská Sobota, Knižnica Mateja Hrebendu
19. 11., 15:12, Lučenec, miesto bude upresnené
19. 11., 17:17, Veľký Krtíš, miesto bude upresnené
20. 11., 11:11 a 16:33, Nové Zámky, Knižnica Antona Bernoláka, Turecká 36
21. 11., 17:02, Poprad, Kaviareň Groteska + poet Janko Marton. Hirax a Charles aj zahrajú a zaspievajú...
22. 11., Michalovce, Zemplínske osvetové stredisko
22. 11., Sobrance, miesto bude upresnené
22. 11., 19:31, Michalovce, FreeDom, Námestie osloboditeľov 80
23. 11., dopoludnia, Košice, väznica
23. 11., 16:29, Prešov, miesto bude upresnené
23. 11., 19:13, Svidník, Holičstvo 
28. 11., Banská Bystrica, miesto bude upresnené
03. 12., 15:01, Bratislava, predajňa Gorila, iba autogramiáda
03. 12., 17:23, Bratislava, miesto bude upresnené
04. 12., Trnava, miesto bude upresnené
05. 12., Nitra, miesto bude upresnené
06. 12., 16:27, Piešťany, Jazz Art
06. 12., 19:01, Nové mesto nad Váhom, Klub za rampami, Trenčianska 1189
07. 12., 16:09, Trenčín, Verejna kniznica Michala Resetku, Hasičská 1, 2. poschodie
07. 12., 19:09, Dubnica nad Váhom, miesto bude upresnené


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?