Paťkovi a Dankovi

Autor: Pavel Baričák | 29.5.2012 o 10:23 | (upravené 1.6.2012 o 9:48) Karma článku: 12,53 | Prečítané:  1603x

Vybral som sa do božského gemerského kraja pokrstiť už v poradí druhý román Števky Opremčákovej s názvom Planisko. Krst bol súčasťou storočného výročia založenia miestneho detského domova, kde sama autorka vyrastala. Nemám rád oficiality, takže som sa tam vyskytol jediný bez saka. Z pódia som ušiel rovno na víno, potom ma už z kultúraku hnali priamo na recepciu, ktorá sa konala priamo v srdci domova bez rodičov. Pred vchodov stáli nablýskané jeepy, vo vnútri sa prehýbali stoly od hôr jedla. Akosi som nemal náladu na empatiu prebúdzajúce slová muža, ktorý tu taktiež vyrastal. Vnútro som mal naruby, utiekol som...

- Môžem ísť pozrieť do izieb? - pýtam sa nesmelo vychovávateliek. O chvíľku už nemo prechádzam po izbách, ktoré sa stali úkrytom pred krikom (ne)dospelých, zrkadlom predčasného stretu s realitou života, zachytávačom slaných vzlykov duše. Dvojposchodové postele, plyšáky, obrovské nákladné auto, pozitívne sfarbené steny... Detí ale nikde.

- Prosím vás, a kde sú deti?

- O poschodie vyššie. Však choďte za nimi... - pobáda ma jedna z milých domácich.

Stoja na chodbe. Dvaja chalaniská. Jeden biely, druhý tmavší.

- A vy sa ako voláte?

- Ja som Paťo, - hovorí šesťročný chlapec s nádherne čistými očami, - a toto je Danko, - predstavuje mi jeho rómskeho kamoša.

Chvíľku sa oťukávame, ale neubehne ani minúta a už mi ukazujú, kde spia. Sondujem, čo sa len dá, veď takáto šanca sa mojej večne zvedavej duši tak rýchlo nenaskytne. Stravu majú dobrú, žiadne gangy tam neexistujú, nikto zo starších nebije či ináč neterorizuje menších. Keď sú traja, môžu ísť dokonca sami do mesta. Róm Danko si pochvaľuje školu a Paťko sa už nevie dočkať, kedy už bude prváčikom. Obaja tu majú ďalších súrodencov, je im tam dobre (aj keď najradšej by boli doma).

- Paťko, prečo nie si s rodičmi?

- Otecko veľa pracoval, nemal na nás čas, chodil domov neskoro. A mamka pila... má teraz takú hrču na hlavu, ju operovali... - vraví a znázorňuje zohnutou dlaňou nádor na svojej hlávke.

Keď pozerám do jeho živých kukadiel, aj v mojom hrdle sa tvorí hrča.

- Veď mama ti už zomrela, - vraví mu Danko.

- Nie, ešte neumrela. Možno za dva mesiace, - oponuje mu pokojným hlasom Paťko akoby sa preli o žuvačku a nie o život jeho stvoriteľky.

Stojím v šoku a snažím sa vyšachovaným rozumom pochopiť prestrelku absurdného detského dialógu. Aktéri sporu sú však úplne pokojní, napriek tomu, že vo vzduchu lieta imaginárna neznáma polomŕtva žena, ktorá v živote pravdepodobne niečo nezvládla.

- Nie ste hladní? - snažím sa zahovoriť.
- Nie, ujo. Ale však sa choďte najesť, - vraví mi Danko. - My vás tu počkáme.

Mysľou mi preletela myšlienka, že im darujem nejaké peniaze, po päť eur na zmrzku. No v zápätí sa v duchu fackám, čo za kravinu ma to napadlo. "Veď oni nepotrebujú peniaze, im chýba láska!"

- Poďte, - chytám ich za dlane, - idete so mnou.

Veselo sa do mňa zavesili. Len málo ľudí si všimlo, že do sály vošli dve z detí, o ktorých by "to všetko" malo byť, že primátor, sponzori a iní "vzácni" hostia by mali byť iba prídavným menom, nie podmetom.
- Koľko z nich sa zaradí do spoločnosti? - pýtam sa bývalého riaditeľa, keď už moji dvaja noví kamoši nie sú pri mne.

- Desať, dvanásť percent? - odpovedá mi otázkou.

Opakujem otázku, keď sa mi dostane príležitosti rozprávať sa s milou vychovávateľkou, ktorá v ústave pracuje od sedemdesiatych rokov minulého storočia, kedy prerobená budova začala znova slúžiť na záchranu mladých bytostí.

- Ani nie desať percent... Celá naša práca vychádza nanivoč, lebo väčšinou sa vracajú do nefungujúcich rodín.

Odpoveď je navlas rovnaká, akú som dostal po mojej čítačke pri odchode zo sučianského reedukačného ústavu pre mladistvých od samotného riaditeľa:

- 95% chovancov je pri odchode od nás rozhodnutých začať žiť nový, lepší život. Zdôverujú sa psychológom, robíme si štatistiky. Ale po mesiaci-dvoch žitia v patologickej rodine začnú opäť kradnúť, piť, hrubo porušovať zákony. Nakoniec na seba zoberú nejaký trestný čin otca, aby nešiel sedieť on a máme ich tu späť.

Prečo silou mocou trváme na rodine "pravej krvi"? Akí aktivisti prišli na túto múdrosť? Lásku vie dať aj neznámy, toto nie je o priezvisku. Čo keby tak štátni úradníci vymýšľajúci čoraz viac debilnejších pravidiel a papierovačiek zdvihli svoje rite a išli sa do praxe pozrieť, čo zapríčiňujú. Sumy idúce na staroslivosť takto riešeného dieťaťa (či väzňa) sa z roka na rok zvyšujú. Za tie peniaze by sa dali v rodine s priemerným mesačných rozpočtom kráľovsky vychovať tri deti. Manželia, ktorí túžia po adopcii, sú viac sledovaní ako afganistánsky terorista, mnohí z nich to vďaka celej obštrukcii vzdajú už na začiatku. Nezjedušujeme, naopak, byrokratíme sa do hviezdnych rozmerov. Akú vyspelejšiu krajina sa týmito zákonmi snažíme zasa hlúpo kopírovať? Švédsko či Nórsko? Skutočne nik nevidí, že z daní nás všetkých sa mažú finančne náročné pracie stroje z ktorých vypadne deväť z desiatich súčiastok chybných? Fakt sa mi ťažko spomína, kedy štát a politici prijali nejaký zákon slúžiaci skutočne ľuďom...

Keď odchádzame z oslavy, prosím priateľov, aby ma počkali, že sa idem ešte rozlúčiť. Nachádzam len Paťka, Danko je vraj na inom poschodí. Dávame si pacáka. Pri odchode ma zastavia jeho prosebné slová:

- Ujo, však ešte prídete?

- Vieš, Paťko, bývam päť hodín od Dobšinej, dvakrát som presadal, kým som sa sem dostal.

- Ale prídete ma zasa pozrieť, však? - prichádza tá istá otázka, len ináč poskladaná. Pýta si jedinú odpoveď.

- Prídem, - pritakávam a zakrývam si dušu, nech nevidí, čo v nej porobil.

Pred dvomi mesiacmi sa mi narodilo moje prvé dieťa. Princeznička s obrovskými okáľmi, dúhové duša plná svetla, čistá láska. Keď ju kŕmim, akoby som sýtil celý svet. Keď sa jej pozerám do očí, akoby som sa pozeral do seba na úplne dno môjho srdca. Pred týždňom, keď som sa večer vracal z práce, sa na mňa prvýkrát usmiala. Spoznala ma, prišiel tato. Neviem, či som v živote zažil niečo krajšieho. Odvtedy sa každý deň teším na návrat domov oveľa viac. Čaká ma totiž jeden z najväčších zázrakov bytia. Hocijako môžem prísť unavený, viem, že jej vyjadrenie radosti ma vynesie opäť na vrchol ľudského blaha. Vtedy sa v duchu modlím, aby deti mojich detí zažili stav ľudského uvedomenia, kedy už ľudia nebudú plodiť novú bytosť, kým si nebudú vedomí, že jej chcú dať lásku, pozornosť a všetko to najlepšie, čo sa v nich počas doterajšieho života nazbieralo. Že o sirotincoch, detských domovoch, azylových domoch, reedukačných zariadeniach, väzeniach a iných náplastiach doby sa budú učiť len na hodinách dejepisu ako o dobách, kedy ľudia ešte neboli ľuďmi, iba sa na nich hrali - neustále rozprávali o mieri, ale stavali tanky, do bezvedomia skloňovali pomoc, ale v prvom rade mysleli sebecky na seba.

Len toľko som chcel, Paťko a Danko...

 

Buďte šťastní, Hirax

 

Čítačky Hirax (vstupné jeden úsmev):

29. 5., 19:03, Košice, Verejnej knižnici Jána Bocatia, Hviezdoslavova 5, poeticko-hudobná hodinka a pol: Hirax + Marton + Lju - všetci traja budeme čítať básne, plus Janko a Paľko zahrajú aj na gitarách
27. 9., 16:04, Liptovský Mikuláš, knižnica Gašpara Fejérpataky Belopotockého

10. 10., Krupina (miesto a čas budú upresnené)
6. 11., Prievidza, Hornonitrianska knižnica
8. - 11. 11, Bratislava, Bibliotéka

14. 11., Žilina, Krajská knižnica v Žiline,
Ul. A. Bernoláka 47
15. 11., MARTIN, obrovský krst, veľké čítačkové duševné me-che-che, každý dostane jeden môj román grátis + vymyslím a pritiahnem si zaujímavých hostí
19. 11., 15:12, Lučenec, miesto bude upresnené
19. 11., 17:17, Veľký Krtíš,
miesto bude upresnené
20. 11., 11:11 a 16:33, Nové Zámky, Knižnica Antona Bernoláka, Turecká 36, New Castle
21. 11., 17:02, Poprad, Kaviareň Groteska + poet Janko Marton
22. 11., Michalovce,
miesto bude upresnené
22. 11., Sobrance,
miesto bude upresnené
23. 11., dopoludnia, Košice, väznica
23. 11., Prešov, miesto bude upresnené
28. 11., Banská Bystrica, miesto bude upresnené
3. 12., Bratislava, miesto bude upresnené
4. 12., Trnava, miesto bude upresnené
5. 12., Piešťany, miesto bude upresnené
6. 12., Nitra, miesto bude upresnené
7. 12., Trenčín, miesto bude upresnené


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?