- Môžem ísť pozrieť do izieb? - pýtam sa nesmelo vychovávateliek. O chvíľku už nemo prechádzam po izbách, ktoré sa stali úkrytom pred krikom (ne)dospelých, zrkadlom predčasného stretu s realitou života, zachytávačom slaných vzlykov duše. Dvojposchodové postele, plyšáky, obrovské nákladné auto, pozitívne sfarbené steny... Detí ale nikde.
- Prosím vás, a kde sú deti?
- O poschodie vyššie. Však choďte za nimi... - pobáda ma jedna z milých domácich.
Stoja na chodbe. Dvaja chalaniská. Jeden biely, druhý tmavší.
- A vy sa ako voláte?
- Ja som Paťo, - hovorí šesťročný chlapec s nádherne čistými očami, - a toto je Danko, - predstavuje mi jeho rómskeho kamoša.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu