Sila pozitívneho myslenia - Etiópia (08.)

Autor: Pavel Baričák | 10.1.2012 o 8:58 | (upravené 14.2.2012 o 9:12) Karma článku: 8,78 | Prečítané:  2042x

Štrnásť minút pred šiestou sedím v autobuse smerujúcom do Shire. Rachotina naskočila a duní do šera prebúdzajúceho sa Aksumu. V Etiópii platí zákaz státia v autobuse, ale na druhej strane dopravný prostriedok nevyrazí skôr, ako sú všetky miesta na sedenie obsadené. Čoho je vodič schopný, sa mám dozvedieť v najbližšej hodine. Keď je niečo po pol siedmej, vravím si, že to obsluha asi vzdala, a vyrážame z 20 % neobsadení. Prechádzame mestom a šoférov pomocník vybľakuje z otvorených dverí náš smer, či si to niekto nerozmyslí a nespraví si náhodný sobotňajší výlet. Dofukujeme kolesá a vraciame sa na stanicu! Ide ma poraziť. Neviem, kde sa v nich berie obrovská studnica tej nelogickosti, keď si nechcú pripustiť, že je dnes prosto deň, keď tak veľa ľudí do Shire nechce ísť.

Neviem, akým zázrakom na stanici priberieme ešte pár posledných zúfalcov a konečne o štvrť na osem vyrážame. „Keby som to vedel, mohol som ešte spať," zúrim v duchu. Vedľa mňa sedí snáď osemdesiatročný dedko. Jeho outfit je v duchu klasickej etiópskej zostavy - je zamotaný v posteľnej fľakatej plachte, na nohách má kristusky. V rukách zviera drevenú palicu a občas na mňa z očí vysype truhlicu bleskov. Hľadám útočisko v zadných sedačkách, tam na mňa však zazerá malé vystrašené dievča. S bielym čertom sa ešte asi neviezla. Nakláňam sa, nech vidím, čo má v zadnom batohu, keď sedí taká nahrbená dopredu. Zrazu na mňa z batôžka žmurklo obrovské čierne oko! Až som sa preľakol.

Vzdávam sa prieskumu spolucestujúcich a snažím sa čítať. Lenže svrbenie blších štípancov sa stupňuje, takže sa na knihu nemôžem sústrediť. Spoza skla nás opeká nemilosrdné slnko, ktoré sme mali obísť skorým vyrazením, no teraz schytávame plnú dávku. Potím sa a obzerám si sériu vyrážok po rukách. Nohy mi horia, to dusno v interiéri vozidla im v žiadnom prípade nepridáva. Trošku čítam a potom si znova obzerám svrbiace predlaktia. Neubehlo ani desať minúť a na mojej koži pribudlo ďalších päť červených škvrniek. Viem, že na druhý deň to budú napuchnuté kopčeky, ktoré sa na nasledovné dva-tri dni premenia na svrbiace vyrážky. Božechráň, aby si ich človek rozškrabal. Nič to nepomôže, iba si privedie telo do zúfalého stavu mierneho šialenstva, pretože vyrážky akoby mali svoju jednotnú spojenú nervovú sieť a dali si týmto nerozvážnym činom obete signál k celkovému zapáleniu všetkých vatier na koži.

Otáčam sa na starého černocha a v duchu si vravím, že by som mohol mať hocijaké zázračné mastičky, aj tak by mi to nepomohlo, keď som neustále v kontakte s nosičmi týchto potvoriek. Čierna dlhá riedka brada, ktorá úzku tvár domorodca ešte viac predlžuje, sa myká v takte „kvalitnej" etiópskej cesty. „Prečo mi to robíš?" pýtam sa dedka v duchu. „Nechaj si svoje zvieratká u seba, mňa to bolí," prosím ho, nech sa začne viac umývať. Len čo na mňa zozadu mrkne oko z batoha, otáčam sa poslušne do okna a snažím sa zamerať pozornosť na mŕtve okolie, ktoré sa premieta za špinavým oknom.

Cesta je strašne rozbitá. Posledné slovenské JRD disponuje lepšími komunikáciami k svojim maštaliam. Stále niekde zastavujeme a berieme nových ľudí. Dokonca sa po ceste strhla medzi domácimi akási hádka, ale neprišiel som na jej príčinu. Tak či tak to bolo celkom zaujímavé. Na konci cesty platím smiešnych 18 birrov, čo je úplne neuveriteľná suma, ale sám sebe si nadávam, že keby som toto vedel, prechladnem radšej v minibuse.
Pred obedom vystupujem v Shire. Svojím spôsobom je to nezaujímavé mestečko, ktoré cestovateľom slúži len ako prestupná stanica do Debarku, Gonderu či Bahir Dar, teda miest, ktoré majú čo ponúknuť. V predajni lístkov alebo na informáciách - je jedno, ako si to nazvete, nechce sa mi opisovať drevenú špinavú miestnosť, kde sedí arogantný černoch a na rôzne moje otázky odpovedá rovnako:
- Spoj do Debarku ide zajtra ráno.
- Ja sa potrebujem dostať do Debarku dnes. Nemôžem si dovoliť zabiť ďalší deň premiestňovaním.
- Spoj do Debarku ide zajtra ráno. Chcete si kúpiť lístok na zajtra? Môže byť vypredané.
- Idem sa tu porozhliadnuť.
- Ešte sa uvidíme. Odtiaľto sa nedostanete. Jediný spoj do Debarku ide zajtra ráno.

Chcem mu odvrknúť, aby si ten spoj niekam strčil, ale radšej mlčím. Ako vychádzam, okamžite sa na mňa lepia dvaja otrhanci dohadzovači, ktorých pritiahol problém bieleho muža. Z každej strany mi melie každý to svoje. Zastavujem na úpeku slnka a vravím im, že potrebujem zohnať stop do Debarku. Nech obehnú všetkých kamionistov, ktorí sa tu zastavili na obed, a ak nájdu takého, čo ma zvezie, odmena ich neminie.

Smerom k čerpacej stanici stretávam malého a milého chlapčeka. Rozpráva lepšou angličtinou ako ja a to nemá ani deväť rokov. Vysvetľuje mi, že neďaleko Shire bola základňa spojených afrických národov a jeden kenský vojak si ho obľúbil a naučil ho jazyk. Stretávali sa každý deň po celý rok. No teraz tu už nie je.

Potom mi vysvetľuje, že všetky nákladné autá a kamióny (pretože veľa osobných áut v tejto krajine nestretnete - ak áno, sú to všetko cudzinci, ktorí sa tu o niečo snažia, teda rozbehnúť obchod, sú tu zástupcami nejakej spoločnosti, prípadne tu robia charitu) prechádzajú mestom iba v dopoludňajších hodinách. Do Debarku je to vraj viac ako šesť hodín. Zasa niečo nechápem, lebo podľa mapy som to odhadoval maximálne na tri hoďky. Chlapec mi však vraví, že cesta je zlá, rozbitá a dlhá.

- No to je novinka, - usmievam sa na neho.
- Je to cez hory, samé zákruty, - dodáva.
Vracia sa jedna z volaviek a ťahá ma do nejakej reštaurácie. Sedí tam vodič, ktorý mi kompletne zopakuje, čo mi práve povedal môj malý čierny anjel. Vychádzam von. Chlapček mi chce ukázať hotel, kde je vraj aj internet. Dodáva, že tam skončia všetci cudzinci, aby sa ráno vydali autobusom ďalej. Skláňam sa k nemu a vravím mu:
- Budúcnosť každého človeka je tu - v hlave, v jeho myšlienkach. Ako tu stojím, vravím ti, že dnes budem spať v Debarku. Niečo stopnem, niečo ma tam zoberie. A vieš prečo? Lebo chcem.
- Žiadne auto tam nepôjde, lebo slnko je už vysoko a muselo by ísť do Gonderu po tme. A to si nik netrúfne, - odpovedá mi anjelik.
- Vďaka tebe verím, že Etiópia sa raz zodvihne z prachu. Si rozumný a vnímavý. Ak ťa Keňan naučil takto pekne plynulo hovoriť po anglicky, zapamätaj si jednu jedinú múdru vetu od neznámeho Slováka: Už myšlienka je čin.
Kráčam popri ceste a oslovujem každého, kto by mohol patriť k odparkovanému autu smerom na Debark. Nik však v ceste dnes už nepokračuje. Buď zostávajú v Shire, alebo sa vracajú do Aksumu. Po hodine kráčam vedený malým černoškom k hotelu. Na recepcii sa pýtam na izbu. Majú voľné a aj informácia o internete je pravdivá. Vravím im, že budem stopovať a ak sa nič nevyskytne, požiadam o ich služby. Mojim ušiam sa tretíkrát dostane tá istá informácia, že je to zbytočné.

Stojím pred hotelom, batoh mám pútavo hodený pri krajnici, šiltovku zarazenú hlboko v tvári a raz za pätnásť minút dvíham ruku, keď sa na ceste zjaví niečo, čo sa pohybuje na naftu či benzín. Sú to väčšinou džípy, ktoré mi síce zastavujú, ale oznamujú mi, že idú len pár kilometrov za mesto, kde sídli stavebná firma, ktorá má potiahnuť civilizovanú cestu smerom ku Gonderu.

Moju trojicu doplnil stredoškolský učiteľ, ktorého som opätovne nechal vyjaviť mi všetky neprajné lokálne informácie. Pripadám si, akoby som sa z Martina dopravil do Turčianskych Teplíc a snažím sa tam stopnúť niečo, čo ma dostane cez hory do Banskej Bystrice.

Čas si skracujem spoveďou učiteľa. Výborne ovláda angličtinu a je nevtieravý, čo začína byť pre mňa čoraz viac vyhľadávaná vlastnosť u miestnych. Chce sa rozprávať, lebo ja som pre neho zasa zdrojom množstva informácii o svete mimo jeho krajiny, ktoré by sa ináč nedozvedel. Rozoberáme ekonomickú, hospodársku, politickú situáciu Etiópie i Slovenska. Nadáva na Číňanov, ktorí vraj vyrábajú nekvalitné veci, zlé topánky a odev, ktorý sa rýchlo rozpadá. Čínski inžinieri vraj stavajú aj cestu zo Shire.

Pýta sa na moju krajinu, a tak veľa rozprávam o Slovensku, až sa prichytím, ako tú moju maličkú krajinku uloženú v srdci hôr milujem a ako sa mi za ňou cnie. Vďaka spoločnosti týchto dvoch milých náhodných priateľov mám pokoj od ostatných domácich, ktorí sa síce pristavujú, ale keďže nerozumejú tomu, čo hovoríme, dávajú mi pokoj bez toho, aby žobrali alebo ma otravovali nejakou inou formou.

Zhruba 25-ročný učiteľ má päť tried po 50 žiakov. Jeden výklad látky mu trvá hodinu a pol, potom prichádza ďalšia trieda. Keď piatykrát za deň povie to isté, vracia sa domov zničený a maximálne unavený. Verím mu. Byť učiteľom je jedna z najťažších profesií na svete, nerobil by som to ani za pobyt v raji. Zarába okolo 900 birrov, čo je na Etiópske pomery veľmi slušné.

Po necelých dvoch hodinách, keď som na úpeku slnka dopil dvojlitrovú fľašu vody, sa v kúdole prachu zjavuje kamión. Je to klasický veľký kamión s návesom, oveľa väčší ako auto, ktorým som šiel do Aksumu. Šofér vie, že na ceste stojí pohodená peňaženka a tak pohotovo zastavuje plne naložený nákladniak. Beriem batoh a vďaka učiteľovi dojednávam cenu. Chce 250 birrov, ja trvám na stovke. Nakoniec sa dohadujeme na 148 birroch, lebo to sú moje posledné papierové bankovky, ktoré mám vo vrecku. Pre neho je to veľa, mňa by autobus vyšiel 35 birrov, ale stratil by som drahocenný čas. Užmochlené peniaze, ktoré by som ja osobne nerád niekedy videl pod mikroskopom, nakoniec zaberajú.

Jeden z troch stopárov je vyšikovaný na nehostinné miesto na korbu, aby sa uvoľnilo jedno miesto pre princa. Sadám do kabíny a viem, že batoh z ruky nepustím, aj keď mi ho šofér odporúča vyhodiť na korbu. „To už poznám," vravím si v duchu. V kabíne sú ďalší dvaja muži. Už som poučený, že to nie sú závozníci, ale takisto stopári (tí sa však vezú za desať birrov alebo aj zadarmo, taký je férový nepísaný zákon cenníka pre domácich). Jeden sa premiestňuje do zadného úložného priestoru, čo je maximálna vzdialenosť, kam púšťam môj batoh.
Keď sa kamión pohýna, ďakujem učiteľovi za debatu a kričím cez otvorené okienko na malého, nech si pamätá múdrosť. Stojí celý vyjavený na ceste a prekvapene sa usmieva. Pre neho zázrak, pre mňa bežná vec. Nezrodila sa mi v hlave ani len jediná myšlienka, že by som mal spať v tom odporúčanom hoteli. V neoblomnom zámere ma čaká Debark.

Etiopia-7813.jpg

Pohľad zo šoférovej kabíny, kde si vytvoril priam domácu atmosféru.

V kabíne hrá stále dookola jedna pesnička. Na toto sú oni špecialisti. Jedna pieseň, ktorá je aktuálnym hitom, ide nonstop dokola. Tie ich hity majú 5 až 10 minút. Plynú v jednom takte, nemáte šancu odlíšiť strofu od refrénu, stále mi to znie ako nejaké zavýjanie prejdeného psa. Európskemu človeku to môže liezť len na nervy a aj ja si radšej vyberám knihu a prehrávač.

Neskôr sa chvíľku rozprávam so spolucestujúcimi, teda koľko mi dovolí ich znalosť jazyka. Vravia mi, že boli na sviatky pozrieť svojich rodičov a známych a teraz sa vracajú do práce. Potom zasa pozorujem nádhernú prírodu občas „skrášlenú" nehybným hrdzavejúcim tankom sovietskej výroby. Vozovka je strašne rozbitá, ale krajina úžasná, za čo môže aj slnečný deň. Dlhé nudné úseky cesty sa striedajú s rôznymi dedinkami, z ktorých každá má iný charakter. Najprv prišla úplne kamenná akoby rómska osada. Na to prišla dedina, kde boli domy postavené z kameňa a blata. Ďalšia bola zasa pre zmenu celá drevená. Na ďalšom úseku cesty prechádzame okolo utečeneckých táborov, kde etiópska vláda postavila mestečko pre Eritrejcov, ktorí v nádeji lepšieho života ušli do Etiópie. Sú to unifikované bunky s plechovými strechami na dosť veľkom priestore. Nechce sa mi veriť, že sa tu deje takáto pomoc, keď samotný národ miesto jedla líže labu.

Začíname sa krútiť dolu k rieke s príznačným názvom River. Klesanie sa mení na nekonečnosť, veď zbehnúť viac ako kilometer smerom dole s takou obludou je umenie. Šofér sa s tým však nepára - reže zákruty, až sa niekedy kabína nákladiaka nakláňa ponad smrtiacu priepasť. Vravím mu, či by nešiel pomalšie, lebo srdce mi búcha niekde v trenkách. S úsmevom skúseného trackera mi odpovedá, že nemám mať strach, že tadiaľto chodí dvakrát do týždňa. Snažím sa počúvať muziku, ale nejde to, stále sa mi zdá, akoby sme vďaka podradnej ceste a naloženým tonám padali do strže.

Etiopia-7806.jpg

Krútime sa serpentínami zahryznutými v nekonečných kopcoch.

Zhruba po hodine a pol stojíme pred mostom, dôležitým hraničným bodom. Tu sa končí oblasť Tigray (po domácky Tigriňa). Prichádzajú k nám vojaci, ktorí skôr vyzerajú ako afgánski banditi. Zabudnite na to, že by mali oblečené uniformy. Zdobia ich špinavé nohavice, dotrhané svetre, pitoreskné arafatky, na hlavách prikrývky domácej výroby. Časť z nich behá po korbe a kontroluje náklad. V rukách pevne zvierajú samopaly. Poslušne im podávam pas, ale ku mne ako bielemu sú viac ako ústretoví, milí a dokonca sa usmievajú. Naopak, mojich spolustopárov tvrdo spovedajú a neprestávajú pritom s nedôverou pozerať do zdrapov ovenčených čiernobielymi fotkami, ktoré tu slúžia ako občianske preukazy. Konečne nás púšťajú, aj keď do Debargu nás kontrolovali ešte dvakrát. To už boli menšie kontroly, ale s tou istou náladou - ku mne s veľkým rešpektom, k domácim prísne. Odvahu odfotiť ich som v sebe nenašiel Míňame malé domčeky, okolo ktorých sa vŕšia kopce nazbieraného dreva. Neviem sa zbaviť dojmu, že sme akurát opustili improvizovanú dedinku pocestných zbojníkov. Vidno, že ľudia, ktorí žijú v týchto dedinkách majú prístup k drevu, tak ho zbierajú a pekne viažu. Predpokladám, že potom prídu autá, ktoré to od nich vykúpia a odvezú. V ďalšej dedine som zasa videl nazbierané noše s čiernym uhlím. Asi tam bývali permoníci...

Prechádzame mostom, pod ktorým sa leskne chrbát malej rieky. Vodič mi naznačuje, že v období dažďov sa táto rieka mení na obrovský tok, ktorý zberá vodu z celej tejto horskej oblasti. Tentoraz sa motor pasuje so stúpaním a ja obdivujem jeho konštruktérov. Ideme totiž po cestách, ktoré jakživ asfalt či betón nevideli. Cesta totiž nie je ani rovná, je na totálku hrboľatá, rozbitá. Samé výmole, kamene, priam balvany, ktorým sa šofér rutinne vyhýba, aby nechytil citlivý spodok ťahača. A to máme ako nákladné auto veľkú výhodu. Neviem si predstaviť, že tadiaľto denne chodia autobusy, minibusy či normálne autá. Síce premávka v Etiópii je naozaj malá, áut tu nie je veľa, ale i tak si neviem predstaviť, ako nejaký osobák obchádza tieto veľké kamene bez toho, aby sa mu niečo stalo.

O nejaký čas stojíme v jednej väčšej osade, kde vystupuje prvý zo stopárov. Namiesto neho nasadá mladý vysokoškolák. Dokupujem si vodu a nejaké keksy. Som rád, že stojím na zemi a moje telo nie je skúšané nadhadzovaním, heganím, kývaním... Šofér si pýta svoje peniaze, vraj sme už v polovičke cesty a ja mu ich s dôverou, že ma nevyhodí niekde na krajnici, dávam.

Vlečenie sa do kopcov akoby nemalo konca-kraja a mňa zmáha únava. Vymieňam si miesto so zadným stopárom a napriek tomu, že sa na ležadlovom priestore neviem ako rodený dlháň dokonale vystrieť, zaspávam. Po hodine ma zobudí svrbenie na celom tele. Už neviem, na koho by som hodil vinu - či na toho dedka z autobusu, na divne zapáchajúcu deku a handry, na ktorých ležím, alebo na vlastnú čriedu blšiek, ktoré si už od Wukro nesiem so sebou.

Etiopia-7805.jpg

Cesta sa zdá byť nekonečná... ale peši by to asi nešlo.

Stopári sa počas môjho spánku vymenili, už strácam prehľad, celá cesta mi splýva do nekonečného karnevalu. Počúvam muziku, občas slúchadlá s americkým moderným neo hardcore punkom priložím na uši domácemu, ktorý je z toho nadmieru vyšťastnený. Snažím sa čítať Osha, ale neviem sa sústrediť. Som unudený, ubitý, dolámaný, spotený, doštípaný. Skúšam viesť debatu s vysokoškolákom, ktorý mi opisuje, ako dochádza zo svojej maličkej dediny do Gonderu, kde študuje. Potom si presadám na predné sedadlo a pýtam sa vodiča, či naozaj vie, kde je Debark, a či sme ho už neminuli. Upokojuje ma, že tadiaľto vedie len jedna cesta. Jedinou útechou mi je prekrásna príroda, ktorou si to mašírujeme. Cesta ide cez hory, všade je množstvo stromov a dozelena zafarbených svahov, malé potoky sa menia na padajúce úzke vodopády. Na Etiópiu nečakaná scenéria mi dodáva istotu, že ideme správne, pretože to nemôže byť nič iné ako prichádzajúci národný park Simien.

Po siedmej večer vysadám priamo pred hotelom Imet Go-go. Nešpekulujem, vchádzam doň, platím 80 birrov za noc a zhadzujem si v izbe veci. Pod oknom som dokonca objavil radiátor, ale je chladnejší než čumák mroža. No ide teplá voda, čo je nevídaný jav. Dvadsať minút stojím v sprche a nechávam na seba padať očistný prúd. Kam sa hrabú všetky dubajské saunové svety, thajské masáže slepcov, bylinkové a bahnové zábaly. Keď je telo totálne ustaté, obyčajná horúca voda má cenu záchrany života. Zmývam si vlasy, holím sa, umývam si zuby. Stačí týchto pár úkonov, ktoré sa mi doma niekedy nechce ani vykonať, ale tu ma robia neskutočne šťastnou bytosťou.

Z posledných síl sa donútim vyprať si veci, ktoré som rozvešal po celej izbe a premenil ju tak na cirkusový stan. Chcem sa totiž vo svojej naivite zbaviť malých cudzopasníkov, ktorých si naisto nosím so sebou, aj keď viem, že blcha je schopná prežiť dvojhodinové pranie v automatickej práčke.

Etiopia-7819.jpg

Časť interiéru mojej izby.

Ponáhľam sa do mesta, nech ešte stihnem nejaké teplé jedlo. Hneď sa na mňa vrhajú všelijakí špekulanti a dohadzovači, ktorí ma ochotne informujú, čo koľko stojí - nosič, mulica, koľko stojí matrac, spacák, vstup do parku a neviem čo ešte. Mám vypnuté receptory vnímania, ktoré sa znovu aktivovali, až keď som vbehol do domácej krčmy, kde sa na mňa na úkor sledovania televízie otočilo snáď tridsať očí. Nemám síl odháňať ľudské muchy, chcem sa v pokoji najesť, a tak mierim na druhý koniec mesta, kde si dávam jedlo v reštike stojacej tesne vedľa cestovnej agentúry, ktorá organizuje výlety do Simien.

Objednal som si síce špagety, ktorým v tejto krajine verím, ale doniesli mi akési neidentifikovateľné mäso. Je to však aj so zeleninou, takýto dar sa neodmieta, takže nehundrem a poslušne papám. Pri vedľajšom stole sedia traja domáci pri pollitrákoch piva a pripomínajú mi unudených kovbojov. V miestnosti je zima, v telke fičí futbal, ale hlavné je, že jem a nikto mi pri tom nepozerá na lyžicu. Obrovskú porciu večere zapíjam fľaškovým pivom Dashen za 4 birri kus, čo v prepočte nie je ani 20 centov. Ach, starý socializmus, vitaj.

Etiopia-7827.jpg

Jeden z domčekov v Debarku. Snáď ho ten trám udrží.

Tesne pred ôsmou zatvárajú, ale cestovný agent, ktorého som hľadal na recepcii, kým som si objednal váru, prichádza s nejakým belochom. Chalanisko má tak do dvadsaťpäť, je z Belgicka a počuje na meno Simon. Vraví mi, že zajtra vyráža aj so svojimi ďalšími tromi kamarátmi na štvordennú túru smer Imet Go-go. Bez zábran sa pýtam, či sa môžem pridať, a on súhlasí. Len ma varuje, že oni už majú všetko zaplatené. Upokojujem ho, že v tomto štáte sa zastavil čas, nech sa neľaká, všetko ráno dobehnem. Pokúšam sa ho však prehovoriť, nech otočíme krídla na najvyšší vrch Etiópie, Ras Dashen, ktorý je len o necelých 600 metrov vyšší ako Imet Go-go, ale nechce o tom ani počuť. Aj domáci z turistickej agentúry mi vysvetľuje, že to by bolo tak na sedem dní, teda ak by sme sa nechceli vrátiť na autách. Nepriečim sa im. Vravím si, že bude, ako bude.

Keď prichádzam na hotel, dole v bare frčí v plnom prúde diskotéka. Nejaký všeumelec spieva na halfplayback etiópske a občas aj svetové hity. Okolo stolov tancujú pekne oblečení černosi a ja si zrazu pripadám ako v inom svete. Určite ide o bohatších ľudí, ktorí prišli do tohto hotela osláviť Nový rok. Pijem fľaškové pivo a som rád, že sedím na schodoch, kde je hluk menší. Chlad schodiska mi síce môže uhnať vlka, ale nálada mizantropa vo mne víťazí. Kde-tu po mňa príde nejaký rozšafárený černoch a volá ma, nech sa idem s nimi baviť a tancovať. Ďakujem za pozvanie a s prosbou v očiach, nech ma nechajú žiť, ho odmietam. Kým dopíjam chmeľový nápoj, ktorý je celkom piteľný, hodnotím Etiópčanov ako nie veľmi dobrých tanečníkov. Ich pohyby sú nemotorné, bez náznaku jemnosti a ladnosti. „Mulati z Dominikánskej republiky by vám dali hneď školenie. Pozerať sa na nich, keď dali svoje telo do pohybu, tak to bola iná báseň," vravím si v duchu, vstávam a poberám sa na izbu.

Chcem si ešte umyť zuby, ale zisťujem, že voda už netečie. Elektrika však ide, niečo sa teda muselo stať s vodou. Asi tlak, čerpadlo, iná porucha, nevoľnosť obsluhy, štrajk, zemetrasenie alebo neviem čo. V Etiópii je to prosto tak. A všade je mi zima. Bodaj by nie, keď som vo výške tatranských štítov. Chvíľku ešte stojím v zhasnutej izbe pred oblokom a pozorujem svietiacu dedinku. Strechy chatrčí a plechových búd mi evokujú Áziu. Občas sa na zle osvetlenej hlinenej ceste mihne postavička v klobúku či ináč netradične oblečený človek.

Etiopia-7821.jpg

Pohľad z môjho hotelového okna.

Šuchtám sa do postele ako starček. Celý deň som cestoval. Dvestošesťdesiat vytúžených a nekonečných kilometrov z Aksumu, ktoré som šiel celý deň, mi dali zabrať. Dole na recepcii duní nič nešetriaca diskotéka, ktorú sa snažím prebiť slúchadlami. Zatváram oči a ďakujem svojim anjelom, že pri mne stáli aj v tento deň, a za to, že som zdravý - teda ak nerátam približne osemdesiat blších štípancov, ktoré som si napočítal v sprche.

 

Buďte šťastní, Hirax

 

 

Čítačky Hirax (vstupné jeden úsmev):
26. 1., Martin, SPŠ
2. 2., 16:30 Bojnice, reštaurácia Biograf + krst knihy M. Detka + autogramiáda oboch autorov
22. 2, Košice-Šaca, Ústav na výkon trestu odňatia slobody
23. 2, 10 a 16 hod, Košice, mestská knižnica


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?