Patálie u zubára alebo drak (sa) vracia

Autor: Pavel Baričák | 29.11.2011 o 10:27 | (upravené 29.11.2011 o 13:34) Karma článku: 18,79 | Prečítané:  4443x

- Horná osmička vám rastie do susedného zubu. Musí ísť von! - zavelila chladným tónom moja zubárka. - Ale ja to tak necítim, veď ani jeden z tých zubov nie je pokazený, - jachtám za telo, ktoré striaslo. Veď o hororových trhačkách nedorastených osmičiek by dokázal napísať slohovú prácu aj analfabet. - Musí ísť von, aj tak ju človek skoro vôbec nepoužíva. Je to otázka pár rokov, - dostáva sa direktívne mojim ušiam. - Nie. Nedám si ju trhať. Keď sa pokazí, až potom. Možno ma skôr prejde trambus, načo si spôsobovať zbytočnú bolesť... Môžem si zobrať tie snímky? Poradím sa ešte so zubným chirurgom z nemocnice, je to známy... To som ale nemal vysloviť, peklo sa otvorilo.

- Vy mi neveríte! - osopila sa na mňa červená tvár ukrytá v bielej rúške.

"Zrážka so silným egom!" zablikal môj palubný počítač.

- Žiadne snímky nedostanete! Choďte si na röntgen na Košúty a dajte si tam spraviť súkromné!

- Ale veď teraz som u súkromného doktora, či nie? - dvíham obočie ako ruský atlét nohy na kruhoch, lebo už neviem, či som v katovni, alebo u doktora, ktorému platím nemálo. - Teraz ste mi vystavili potvrdenie. Desať eur za snímky, tridsať osem za neviem koľko akrov odstraňovania zubného kameňa.

- Kvadrantov! - zasičalo niečo v ambulancii. Preletel som miestnosť rýchlym pohľadov, kde sa ten štrkáč nachádza. Atlét zatiaľ zložil nohy k zemi.

- Tak mi ich pošlite mailom v elektronickej podobe, - skúšam ju dobehnúť lacným trikom, reku či nie je náhodou dcérou ministra a nezískala diplom za dva roky. To by tu nejaká šanca bola... hu he.

- To sú snímky pre účely tejto ambulancie! - dostalo sa mi konečnej zlostnej odpovede. Nová doba. Nie všetko, čo zaplatíte je aj vaše.

Radšej by som videl gorilu rodiť ako infarkt z blízka, tak som bez slov odišiel. Zákazník - náš pán? Tu asi ťažko. Tejto osobe by som mohol platiť aj zlatými tehlami, stále by som bol v pozícii malého decka.

Ako našu krajinu ovládol kapitalizmus, veľa sa toho v oblasti údržby ústnej dutiny zmenilo.

1, Najprv prišla ústna voda. Kamarátovi, ktorý si nečistil zuby, iba si ráno a večer vykloktal zuby týmto farebným dezinfekčným prostriedkom, to jeho doktor vysvetlil jasne: Je to akoby ste mal v obývačke hovno, ale miesto toho, že by ste ho vyniesli a koberec vyčistili, vy ho ráno i večer postriekate parfumom. Milé, však?

2, Potom prišla dentálna niť. Naučila ma na ňu mladá pani zubárka. Viete aká bola milá? Škoda, že vylepšila demografickú krivku, lebo po nej prišiel drak.

3, A drak sa nevracia, drak vracia. Zlobu. Tak-či-tak, sestrička od dračice ma naučila čistiť si chrup novou, vraj prevratnou metódou "od červeného k bielemu". Určite to poznáte, bolí z toho ruka jak sviňa, len pravidelne masturbujúci tínedžer to zvláda ľavou zadnou.

4, Pri ďalšej návšteve som do rozširujúcej výbavy vyfasoval zubnú kefku vesmírnych rozmerov Curaprox 5460, ktorá má viac štetiniek ako jazvec. "Na počudovanie" si ju v rovnakom časovom období zadovážil početný zástup ľudí z môjho okolia. No hold, marketing ohľadne zdravia je biznis per excellent.

5, Po roku a pol (zuby mám ako lev, len ten kameň) som prešiel od dračice k zubnej doktorke mojej ženy. Mala plný stav, splietala niečo o poisťovni, ale prijala ma. Jej sestrička mi s úsmevom odstránila kameň za pohodových dvadsať eur aj s prehliadku, zamávala Listerinom pred očami, "vraj vzorky sa minuli, nabudúce" naznačila šibalsky, ale podarovala mi malú tubičku s nejakou pastou (nenapíšem sem jej názov ani bohový! Nech mi za reklamu zaplatí aspoň jedna firma!!!) Vraj obsahuje zázračné kryštáliky, ktoré bielia zuby a vytvárajú neviem aký filter. Kurňa, čo som ja auto? Keď na spodnej čeľusti umelej lebky spustila Hviezdoslavov dentálny Kubín "od červeného k bielej", zahaltoval som ju ako závodnú kobylu, vraj všetko viem! "Aj o niti," bil som esom. Klamal som sa, že som vyhral, ale vybrala takú malú kefôčku, ktorá vraj dokonale vyčistí medzizubné ľadvinkové priestory, na ktoré je vraj aj niť krátka. Zmerala mi fúgy, na predtlačený lístoček s reklamou na mimodimenzionálnu pastu napísala odporúčanú veľkosť kefôčky i názov siete predajní, kde môžem zadovážiť. "Vraj aj inde môžem kúpiť," podprahovo poklepala perom po názve obchodnej sieti. Onemel som. Dokonalý systém, Hitler bol šuflikant.

S pribúdajúcimi rokmi sa môj proces umývania zubov predlžuje. Vždy to robím poctivo iba jeden týždeň po návšteve zubára (taký som vystrašený) a trvá mi to cirka pätnásť minút. Ruky ma bolia, akoby som hodinu dojil kravu Milku, z ktorej tečie iba čokoláda (ináč, tá už vraj tak zubu neškodí, kľudne nechajte raňajky na Brumíka či kieho falošného detského čerta). Pri tomto procese obrábania ma vždy napádajú rovnaké myšlienky: ak mám dodržovať všetky pravidlá ohľadne údržby tela, ktoré mi radia média a doktori (koža, vlasy, uši, oči, nechty, kĺby, chlpy, hrochy na pätách, dúrenie červov z brucha, stravovanie, servis psychiky, no des!), nezostane mi čas dostať sa do práce. Umriem hladom. Áno, možno budem krásny ako Erika Judínyová, ale žiaľ, moje deti to nenakŕmi.

No a druhá vec sú prastarí rodičia. Tí ma s ich životom bez kefky, pasty, nite, soft destilátu, správneho know-how a kefôčky na tunelíky doslovne vytáčajú. Ich večerné jablko mi uberá silu. Vždy sa do jedného mesiaca na všetko vykašlem a vrátim sa k minútovému krúživému osmičkovému klamaniu mami pred Večerníčkom. Starého psa novým kúskom nenaučíte. Kvádre pomaličky rastú, jazyk postupne prestáva chytať paniku z kostlivca, ktorý sa nečakane zložil k spodným hryzákom, nik na mňa nekričí, že treba trhať, ináč umriem, osmičky sa túlia k sedmičkám, duša je zrazu znova v harmónii.

Čo robím, keď mi príde skúška od života - štvrťročné akciové kupóny z Tesca, namotávkový štvorček na polovičný nákup kefky Curaprox 1560? (Preboha, v akej číselnej sústave to oni pracujú? Poďme ale ďalej - hlavne radím Nekupovať! S tým nenablýskate lienke ani bodky! Do dvoch dní bude jazvec čapatý ako keby si prispal v autoumývarke). Neurobím jednoducho nič. Ale vlastne áno. Pripomenie mi to, že mám kúpiť viac jabĺk. A keď ich večer chrúmem, ďakujem prarodičom. Prepínam z Brumíka cez Horkýže, Elmex, nové pracie prachy a neviem aké ešte rozprávky pre dospelých, až kým sa nezastavím na meditatívnom športovom kanály STV3. Až potom sa začnem modliť za dračicu.

 

Buďte šťastní, Hirax

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?