Moje cestovateľské skúsenosti so Slovákmi za hranicami

Autor: Pavel Baričák | 22.11.2011 o 10:24 | (upravené 26.11.2011 o 13:49) Karma článku: 17,22 | Prečítané:  6424x

Je tomu už dobrých sedem rokov, čo som bol na týždeň pozrieť priateľku v Severnom Írsku. Pracovala v továrni na spracovanie hydiny. Dokopy tam bolo asi 40 Slovákov. V závode pracovalo aj nejakých 12 Rumunov. Tí sa stretávali aj o desiatovej prestávke. Síce neviem o čom kvákali, pretože vlastne boli neustále spolu, ale mali vo fabrike svoje rituálne miesto, ktoré každodenne využili na stret s krajanmi. Slováci bývali po štvor až šesťčlenných partiách v prenajatých domoch roztrúsených po celom meste. Čo dom, to nenávisť a boj voči inému domu, inej partii, inej osobe. Dokonca ešte aj v jednotlivých domoch sa to delilo na menšie, tichšie fronty.

Cestovanie po Novom Zélande má svoje čaro. Prenajmete si dodávku v ktorej aj spíte. Síce zadný priestor takejto "juice" krásavice je upravený na dobrý motokemp, vždy však privítate pravú posteľ a sprchu. Raz sme prišli do mesta Rotorua. Moja dodávková spolucestovateľka, Vigi, žijúca už 13 rokov v Londýne vybavila spanie cez svoju kamarátku, Novozélanďanku, s ktorou hráva v Anglicku podvodný hokej (ponoríte sa do štvormetrovej hĺbky a naháňate na dne puk. Anglicko, čo vám budem). A tak sme stáli v jeden uzimený večer pred rodinným domom na Novom Zélande s blbým pocitom: Veď tých ľudí vôbec nepoznáme. Máme u nich tri dni spať, jesť, spravia nám vraj program...

- Kde ste? Meškáte pol hodiny, - s milotou sa na nás vyrútila domáca, keď sme pustili zvonček pri vchodových dverách.

- Ideme z Hahei, neodhadli sme to... - habkáma.

- Poďme, večera je na stole. Čakáme len na vás.

O chvíľku sedíme v kuchyni. Vedľa nás sedia dvaja čínski študenti (tam som zasunul ďalší puzzle diel do čínskeho reálneho socializmu - deti generálov, politikov, podnikateľov, manažérov a iných vysokopostavených ľudí bežne študujú za drahé peniaze vo vyspelých a nie lacných štátoch), všetci sa chytáme za ruky, kruh sa uzatvára. Domáci ďakuje Bohu, že máme čo jesť a prosí za nás všetkých, aby sme mali zajtra pekný deň (neubehne slovenský deň, aby sme to so ženou doma nepraktizovali). Mne stekajú v srdci slzy, že nie je ani vojna a ľudia vedia byť milí, aj keď sú z druhej strany planéty a vidia sa tri minúty. Po večeri domáci starší pár bez slova vypratáva celú obývačku a vytvára pre nás z veľkých matracov obrovské letisko. V dome je síce počas noci zima, ale vo mne horí vatra prežitej ľudskosti.

Za necelé dva týždne sa na južnom ostrove blížime k mestu Nelson. Už viac ako rok tam pracuje a býva Banskobystričan s ktorým si dva mesiace predtým na odporúčanie spoločného priateľa mailujem o prespaní na jednu noc. Vonku prší, tešíme sa na teplú sprchu, slovenčinu, posteľ, prípadne hocijaké epedo, len nie na ranné chladné zobúdzanie sa v dodávke pomenovanej Susi. Lenže krajan celý deň nedvíha. Esemeska od neho prichádza až keď sa zohrievame na pumpe v jeho meste. "Dnes mám dôležité stretnutie. Zajtra môžeme dať kávu. Poviem vám, čo sa oplatí vidieť." Podávam mobil Vigi.

- Kurva, veď na to máme Lonely Plante... - počujem za mojich chrbtom.

Sadáme do auta. Šoférujem smer Abel Tasman Národný park. Dúfame, že zajtra vyjde slniečko a všetko bude ok. Mažeme v sebe myšlienky typu: "Veď máme peniaze, jedlo, spacáky, vyspali by sme sa aj v chodbe medzi topánkami... Pýtať si teplú vodu a strechu na jednu noc je tak veľa? Od rána do večera by sme boli aj tak preč. Načo to teda sľuboval? Cudzí nám dávajú, hostia a rodný sused sa otáča chrbtom..."

Už je noc. Na drzovku parkujem v rohu zašitého parkoviska (čo sa nesmie, prespávať sa môže jedine v autokempoch). Už nešomreme, nehundreme, nenadávame. Silný dážď s vetriskom kýve našou spálňou, rozchodiť plynovú malú platničku sme sa neodvážili. Horúca čokoláda sa teda nekoná, ale čo je horšie - ani vriaca voda do termo žaby, ktorú by sme si šupli k nohám do spacáka. Zaspávame. Po oknách stekajú kvapky tak príznačne symbolizujúce náš smútok, akí Slováci vlastne sme.

Poďme do Afriky. Končím svoje batohové putovanie po Etiópii. Na sebe mám už pár dní nepraté prádlo, našťastie nesmrdím.

- Budú ťa čakať na letisku. Inžinieri. Pracujú v addisabebskom Matadore, - píše mi brat cez mail.

Už dávno viem svoje. Síce sme si párkrát niečo napísali, ale na môj tri dni starý mail, kde som neznámym Slovákom písal čas môjho príletu, už nik neodpovedal. "Nič sa nedeje, je to môj posledný etiópsky večer. Potúlam sa sám mestom, pofotím, najem sa, nakúpim posledné darčeky," dumám si v duchu. Lenže nastáva šok. Na letisku ma čaká dynamický Slovák z Púchova. Fajčí a sype na mňa:

- Kurňa, pred hodinou mi riaditeľ preposlal mail, že príde nejaký Slovák. Letel som jak divý. Som rád, že som ťa neminul.

Vezie ma priamo do továrne. Víta ma partia Slovákov. Samotná pán riaditeľ odkladá prácu a venuje mi celú hodinu svojho drahocenného času. Dozvedám sa všetko, čo som počas môjho putovania touto úžasnou krajinou nepochopil. On si zasa dáva sľub, že bude Etiópiou viac cestovať, pretože ja som za pár týždňov prešiel viac, ako oni za tie roky. Dostávam darčekovú igelitku s prezentami. Ideme na večeru. Potom na pivo. Stále sa rozprávame. Striedame reštaurácie, bary, krčmy, končíme u nich na vile pri drahej fľaši.

Oni nevedia, čo sa deje v mojom vnútri. Netušia, že to všetko obrátili, že sa cítim ako paša, ako Poliak v Dubline, ako Číňan v Amerike vo vlastnej štvrti. Že som špinavý, uchodený, ale vo vnútri šťastný ako tie blchy, čo ma celú etiópsku púť štípali. Vedľa mňa sedia moji krajania, bratia, ktorí ma hostia bez nejakého očakávania. Že sa to dá, že je to len o nás... Že som zrazu pyšný, že som SLOVÁK, lebo keď to takto cíti pár ľudí, za desaťročia môže pokrvnú súdržnosť vnímať celý národ.

 

Buďte šťastní

 

 

Aktivity Hirax:

24. 11. 2011, 16:59, Žilina, mestská knižnica, čítačka Hirax.

24. 11. 2011, 19:33, Žilina, vysokoškolské rádio, Radio X (Vlčince), bývalé rádio Rapeš, rozhovor Hirax.


Najnovšie knihy od Hiraxa:

9. 9. 2011 - Cestopis z Etiópie: Etiópia - Vysoká škola neočakávania (už vyšlo)
10. 10. 2011 - Hiraxova tretia básnická zbierka: V tichu
11. 11. 2011 - šiesty Hiraxov román: Príbeh muža

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?